145. aukcia výtvarných diel

02. Apríl 2019, 18:00

Priestory SOGY, Panská 4, 811 01 Bratislava

145. aukcia výtvarných diel

Blogy | A JUST!

PRVÝ POKUS O PRIBLÍŽENIE SKUTOČNÝCH UDALOSTÍ, KTORÉ SA ODOHRALI MEDZI PRAHOU, DÚBRAVKOU A LONDÝNOM

Osoby a obsadenie (in order of appearance)

Rudolf Just (1895 – 1972) významný český medzivojnový zberateľ a znalec

Bruce Chatwin (1940 – 1989) britský spisovateľ, autor novely Utz (1988), ktorá bola v roku svojho vydania nominovaná na prestížnu The Man Booker Prize

Kaspar Joachim Utz (? –1972) hlavná postava novely Utz, obsedantný zberateľ z Československa, ktorého literárny predobraz ovplyvnilo Chatwinovo pražské stretnutie s Rudolfom Justom v roku 1967, pravdepodobne počas jeho letného archelogického výskumu náleziska v Závisti pri Prahe

Sebastian Kuhn (1967), Filip Marco (1967) zástupcovia aukčného domu Sotheby’s, ktorí v apríli 2000 po dlhom pátraní napokon objavili v bratislavskej Dúbravke roky nezvestnú Justovu zbierku

Milan Kňažko (1945) minister kultúry Slovenskej republiky (SDK) v čase udelenia oficiálneho povolenia vývozu značnej časti zbierky do Veľkej Británie

Slovenské národné múzeum inštitúcia, ktorá formou záchranného nákupu za finančnej podpory Ministerstva kultúry SR vo výške troch miliónov korún získala v roku 2001 vďaka predkupnému právu do svojich zbierok 54 artefaktov z pôvodnej kolekcie

Sotheby’s Olympia Londýn miesto, kde bola 11. decembra 2001 vydražená Justova zbierka porcelánu, skla, malieb a zlatých mincí za 1 567 927 libier. Kurz libry voči slovenskej korune bol v ten deň 1:69.

 

Po poriadku (namiesto úvodu)

Rozpovedať príbeh Rudolfa Justa a jeho zbierky nie je vôbec jednoduché.

Rozprávačovi hneď na úvod vyvstáva otázka, ako a kde začať, keďže je jeho úlohou pretlmočiť udalosti mimoriadne nevšedné, s mnohými výnimočnými a osobitými protagonistami. Jeho povinnosťou je obsiahnuť košatý dej, ktorý zahŕňa takmer celé minulé storočie, je úzko spojený s miestnym územím a históriou, no nie je do dnešných dní u nás príliš známy. Vyložiť príbeh, v ktorom figuruje významný zberateľ, kultová a roky stratená zbierka; slávny spisovateľ, ktorý začínal ako nosič v Sotheby’s, jeho známa novela, ktorá osud Justa, ale aj socialistického Československa zaujímavo beletrizuje; desaťročia detektívneho pátrania, objavenie zbierky, jej rozpredaj na londýnskej aukcii; ale aj vražda, udelené vývozné povolenie Ministerstva kultúry či akvizičná politika Slovenského národného múzea...

 

R. J.

Aj keď Justova zbierka a jej nezvyčajný príbeh sa tešili, zvlášť v zahraničí, nemalej publicite – najmä vďaka Chatwinovej novele a jej neskoršiemu filmovému spracovaniu – o osobe Rudolfa Justa nemá domáca laická, ale ani odborná verejnosť prílišnú vedomosť. Vlastne môžeme povedať, že ju západ registroval viac ako naše prostredie, s výnimkou zástupcov muzeálnej sféry, ktorí dôverne poznali nielen vzácnu kolekciu, ale aj samotného zberateľa, pretože s ním ako rešpektovaným znalcom aj po roku 1948 na odbornej úrovni spolupracovali.

 

Osud Rudolfa Justa, a rovnako aj história jeho kolekcie, ktorej základ vybudoval v priebehu 20. a 30. rokov minulého storočia, príznačne vypovedajú o našom stredoeurópskom regióne a jeho turbulentných historických zvratoch. Presne kopírujú dejinnú hektiku 20. storočia a jej likvidačné procesy, ktoré tu v strednej Európe tak výrazne zasiahli do života miestnych obyvateľov – spočiatku na úrovni osobného života, a neskôr, po komunistickom prevrate, aj v oblasti súkromného vlastníctva. Vypovedá o medzivojnovom Československu – vyspelej a demokratickej krajine, ktorej ekonomický rast umožnil akumuláciu majetku formou súkromného podnikania, čím sa celkom prirodzene v medzivojnovom období vytvoril predpoklad pre vznik početných umeleckých zbierok. Svedčí však rovnako aj o nacistickej agresii, následnej svetovej vojne, nástupe komunistického režimu a jeho praktík. Práve tento tragický oblúk dejín určuje „dynamiku” samotnej zbierky.

 

Hoci sa Justovi, a potom aj jeho druhej maželke podarilo kolekciu uchrániť a zachovať v celosti počas najkritickejších rokov – cez vojnu a aj v podmienkach nového režimu; napriek tomu, že ju rodina uchovala po jeho smrti za tú najvyššiu daň – život Justovho vnuka – jej skutočný koniec znamenal až aukčný rozpredaj (privodil až jej aukčný „výpreda“). Vlastne môžeme povedať, že ju definitívne zničil až trh. Ani nacisti, ani ťažké vojnové roky, ani komunistický prevrat, hrozba znárodnenia či Nežná revolúcia. V istom zmysle osud zbierky Rudolfa Justa opätovne potvrdzuje, že ideologický či politický tlak bývajú vo výsledku menej fatálne ako ten trhový.

 

Aj keď naše územie – hovoríme o Československu – nie je historicky vnímané ako prostredie veľkých zberateľov, spoločné dejiny registrujú veľké mená prvorepublikového obdobia. Okrem priemyselníka Jindřicha Waldesa a teoretika Vincenca Kramára aj mecenášske aktivity prvého československého premiéra Karla Kramářa či riaditeľa Živnobanky Jaroslava Preissa. Zbierať umenie a podporovať umelcov patrilo v medzivojnovom období takmer k spoločenskej povinnosti – zďaleka nešlo len o potvrdenie príslušnosti k vyššej vrstve či osobného obchodného úspechu, skôr sa touto formou manifestovalo vlastenectvo, filantropia, jednoducho dobrá vôľa sprevádzajúca budovanie vlastného štátu.

 

Prirodzene, popri najvýznamnejších zbierkach ostali mnohé kolekcie zástupcov vyššej strednej triedy – vzhľadom na politické okolnosti – úplne v zabudnutí. Zbierka Rudolfa Justa si však aj s odstupom desaťročí našu pozornosť zasluhuje. Nielen svojím obsahom, pohnutým osudom, ale najmä postavou jej iniciátora. Just bol totiž znalcom – dnes už takmer vyhynutým typom zberateľa connaiseura. Zanieteným a poučeným milovníkom umenia, ktorý starožitnosti nielen kupoval a zhromažďoval, ale im aj rozumel. Inštitút zberateľa a zberateľstva však komunisti po roku 1948 postupne vymazali z nášho kultúrneho povedomia, a tak aj Just a jeho zbierka upadli v Československu do zabudnutia. Až pád železnej opony nám opätovne pripomenul tieto skutočnosti. Povráva sa, že najväčšie aukčné domy majú vlastné registre, v ktorých evidujú stratené, zabudnuté či hodnotné umelecké diela v jednotlivých regiónoch – Justova zbierka bola z nášho priestoru nepochybne jednou z priorít. Po novembri 1989, keď sa aj toto územie začalo otvárať západnému svetu, sa šanca na jej možné objavenie opäť vrátila

 

Povolanie zberateľ

Základné životopisné údaje Rudolfa Justa vytvárajú predpoklad na úspešný životný príbeh. Narodil sa 6. januára 1895 v Hranici na Morave, v dobre situovanej rodine. Štúdiá práva vo Viedni prerušil v roku 1915 a narukoval do armády. Po vojne sa ako dôstojník rakúskej armády usadil v Prahe – spočiatku pracoval v manažérskej funkcii u Baťu, neskôr rozbehol vlastný biznis v textilnom priemysle. Založil úspešnú firmu Pleta, ktorá mala obchodné priestory v centre mesta na Národní 23; vlastnil aj niekoľko ďalších obchodných spoločností. Aj vzhľadom na úspechy v podnikaní začal v tomto období systematicky vyhľadávať a kupovať kvalitné starožitnosti, nielen v Prahe, ale aj v zahraničí. Od konca 20. rokov veľa cestoval. Často – podobne ako Utz – navštevoval Švajčiarsko – tu mal vedený aj svoj bankový účet, príležitostne tu niečo predal či kúpil. Popri starožitnostiach ho však zaujímala aj fotografia – v rodine sa zachovalo viacero albumov dobových fotografií. Bol aj aktívnym športovcom – stal sa prvým občanom Československa, ktorému miestne úrady povolili liezť v švajčiarskych Alpách – zdolal napríklad vrcholy Jungfrau a Monterosa. Ešte aj v 50. rokoch si udržiaval blízke vzťahy s významnými zberateľmi zo západnej Európy, ako aj švajčiarskou zberateľskou asociáciou Keramikfreunde der Schweiz. Bol jej dlhoročným aktívnym členom a prispieval aj odbornými článkami do ich odborného časopisu.

 

Samozrejme – vypätá historicko-politická situácia počas obdobia druhej svetovej vojny napokon zasiahla aj do jeho osobného života. Koncom roka 1944 bol zatknutý a deportovaný do pracovného tábora Kleinstein neďaleko Opole. Vzápätí, začiatkom roka, bola zatknutá aj jeho manželka Markéta Wahle (1902 – 1966), s ktorou sa oženil v roku 1939. Ako Židovka skončila, tak ako celá jej rodina, v Terezíne. Všetci jej blízki napokon v koncentračnom tábore zahynuli, ona jediná z rodiny prežila... V apríli 1945 sa Justovi podarilo z tábora ujsť, koniec vojny vyčkal ukrytý vo svojom pražskom byte na Lodeckej 2, kde bola celý čas počas jeho neprítomnosti v špeciálne upravenej miestnosti zložená a uschovaná aj jeho zbierka. Opatrovala ju Ľudmila Ottomanská, rodinná priateľka, ktorú si neskôr, po Markétinej smrti, zobral za ženu. Ľudmila žila v pražskom byte až do svojej smrti v roku 1992.

 

Keď sa po skončení vojny situácia ako-tak stabilizovala, zdalo sa, že to najhoršie majú obyvatelia Československa za sebou. Február 1948 však všetko zmenil. Justove fabriky znárodnili, jeho akcie v pivovaroch Budvar a Plzeň obratom stratili cenu – on sám sa stal fakticky triednym nepriateľom. Samozrejme, vyvstala otázka, čo so zbierkou. Po prevrate prebehlo všeobecné znárodnenie a súkromný  majetok komunisti „premenili“ na vlastníctvo spoločné, socialistické. Kategória výtvarných diel (nie však starožitností) nebola zaradená do prvej línii znárodnenia. Vlastniť umenie nebolo verejne viditeľné, preto ho ako znak príslušnosti k vyššej triede neevidovali a teda nepostihovali. Umenie veľmi rýchlo prestalo patriť k statusovým tovarom, takmer výlučne ostávalo v intímnej zóne domova. Aj preto vlastniť umelecké diela nebolo zakázané. Akékoľvek obchodné narábanie s nimi mimo oficiálneho distribučného kanála však už bolo trestné.

 

Ešte v roku 1946 dostal Just od úradov požiadavku, aby predložil ohodnotenie svojej zbierky, ako aj ďalšieho majetku. Vtedy sa – ukázalo sa, že sa mu pred vojnou naozaj podarilo zozbierať pozoruhodnú kolekciu. Obsahovala 417 predmetov, pričom jej hodnotu stanovil na 305 tisíc korún; oproti jeho obchodným aktívam, ktoré tvorili akcie a niekoľko priemyselných spoločností v cene 168 tisíc korún. Just následne zbierku oficiálne prihlásil a získal povolenie si ju ponechať. Kolekciu príležitostne aj po prevzatí moci komunistami rozširoval. Vzhľadom na politickú situáciu ju uchovával bez zbytočnej pompy vo svojom byte, kde prijímal iba dôverných priateľov. Podľa štúdie Sebastiana Kuhna realizoval posledné dôležité nákupy v roku 1949, neskôr sa venoval už len výskumu. Zbierka – až na drobné rozpredávanie a tragickú lúpež začiatkom 90. rokov – zostala celé roky viac-menej intaktná. Na rozdiel od kolekcie literárnej postavy Kaspara Utza reálna Justova zbierka neobsahovala len meissenské figúrky – tie predstavovali len asi jednu desatinu kolekcie. Naopak, bola koncipovaná oveľa širšie – zahŕňala mimoriadny široký záber materiálov z rozmedzia od 16. do 19. storočia. Popri meissenskom (vzácne vázy, niekoľko figúrok a cenné imperiálne busty), viedenskom a čínskom porceláne gros zbierky tvorili sklo (asi 45 percent), cínové a mosadzné predmety, ale aj zlaté mince, nemecká fajansa, keramika a kamenina.

 

Zo Sotheby’s do Patagónie (medzi majetkom, hromadením a slobodou)

Ani spisovateľ Bruce Chatwin nie je v tejto spletitej histórii postavou do počtu.[1] Jeho životná cesta predstavuje pozoruhodný príbeh plný nečakaných úspechov i zvratov, ktoré by vydali na samostatnú štúdiu. Novela Utz (1988) vyšla rok pred jeho smrťou. V tom čase bol už ťažko chorý a pripútaný na lôžko – koncom 80. rokov jeho oficiálna diagnóza znela podozrenie na špecifické plesňové ochorenie, ktoré napádalo kostnú dreň; dnes už vieme, že Chatwin bol jednou z prvých „prominentných“ obetí AIDS vo Veľkej Británii.

 

Práve v tomto období sa vrátil k starému príbehu, ktorý súvisel aj s jeho pôsobením v aukčnom dome Sotheby’s. Chatwinova profesionálna dráha mala v začiatkoch nečakane rýchly spád. V roku 1958 nastúpil ako osemnásťročný do aukčného domu, kde sa z pomocného nosiča v oddelení starožitností v priebehu pár rokov prepracoval až k vedúcemu postu; neskôr dokonca šéfoval aj prestížnemu oddeleniu impresionizmu.[2] Už v tomto období veľa cestoval (Stredomorie, Blízky východ, Afganistan) – peniaze na cesty získaval z predaja umeleckých diel.[3] V trhovom prostredí sa rýchlo preslávil svojimi pozoruhodnými schopnosťami – napriek neškolenému oku získal aj medzi fundovanými odborníkmi rešpekt mimoriadnym citom pre kvalitu, zmyslom pre krásu[4], ale najmä legendárnou „drzosťou“ spochybňovať pravosť. Jeho inštinkt, „oko na falzifikáty“, ale najmä fascinujúca schopnosť zaobchádzať s ľuďmi (ako bisexuál pôsobil rovnako príťažlivo na ženy aj mužov) boli povestné. Jeho nadriadení si to veľmi dobre uvedomovali, neraz ho vysielali riešiť nepríjemné situácie, či presviedčať majiteľov, aby ponúkli svoje diela do aukcie. Prirodzene, v tejto pozícii sa Chatwin necítil komfortne. Avizované povýšenie nie celkom splnilo jeho očakávania – navyše začal strácať zrak – čo jeho doktor vyhodnotil ako psychosomatický, nie zdravotný problém. V trhovom prostredí, jednoducho, nebol šťastný...

 

V tom čase sa u neho začal prehlbovať nezlúčiteľný konflikt potreby osobnej slobody a nadšenia z pripútania k materiálnym veciam. Čoraz intenzívnejšie si začal uvedomovať, ako majetok – ale aj umenie – zväzuje. Obsedantná túžba po krásne, ktorá sa materializovala v potrebe vlastniť, či dokonca hromadiť veci, sa bila s jeho dobrodružným duchom a nespútanou povahou. Tento zdanlivo nezlúčiteľný konflikt napokon vyústil do jeho odchodu z pozície v Sotheby´s. Chatwin opustil aukčný dom v júni 1966 celkom nečakane, ako jeden z najmladších a navyše mimoriadne perspektívnych riaditeľov spoločnosti. Po odchode sa prihlásil na univerzitu, začal študovať archeológiu, no ani na akademickej pôde dlho nezotrval, začal sa venovať písaniu, kurátorstvu, veľa cestoval. Neskôr pracoval ako umelecký poradca pre The Sundays Times Magazine. V roku 1977 vyšla jeho prvá kniha In Patagonia (Návrat do Patagónie), ktorú sprevádzli nadšené kritiky. O desať rokov neskôr vydal svoju štvrtú a najznámejšiu knihu The Songlines (Cesty piesní). Mimochodom, je to samozrejme ten Chatwin, ktorého meno sa často spomína na obaloch obľúbených diárov a notesov Moleskine. Tieto zošity používal prakticky celý svoj život. V knihe Songlines o nich dokonca píše. Spomína, že ich výrobca zomrel a jeho dediči spoločnosť predali. Keď v roku 1997 značku oživili, bolo to práve Chatwinovo meno, ktoré  spolu s menom Hemigwaya a Picassa použili v reklamných sloganoch. Medzinárodnú vizibilitu mu prekvapivo prinieslo aj architektonické bienále v Benátkach - jeho fotografia nemeckej archeologičky Marie Reiche bola v roku 2016 vybratá ako ústredný motív prehliadky.

 

Chatwin sa o Justovi dozvedel ešte v Sotheby’s od kolegyne Kate Foster, ktorá ho navštívila v Prahe v roku 1966, ako mladá členka oddelenia porcelánu. Pri príležitosti znovuobjavenia zbierky v roku 2001 si spomenula na jeden Justov list, v ktorom písal, že ho zaujíma ten typ predmetov, ktoré nastoľujú neľahko riešiteľné problémy. Dodala, že Justova zbierka nebola zbierkou boháča, ale zbierkou ozajstného zberateľa. Sebastian Kuhn ju zasa prirovnal ku kunstkammer a uviedol, že Justa vždy fascinovalo riešenie problémov atribúcie, čomu zodpovedalo aj jeho osobné heslo „Wissen is Macht“ (poznanie je sila). Vyzdvihol, že išlo o zbierku odborne zdatného znalca, ktorý svojimi aktivitami rozvíjal a reprezentoval veľmi sofistikovanú tradíciu stredoeurópskych predvojnových zberateľov dekoratívnych umení.

 

Aj keď môžeme predpokladať, že Chatwin navšívil Justa primárne kvôli jeho zbierke, v skutočnosti novela hovorí viac o psychológii, či skôr patológii zberateľstva. V príbehu čitateľovi ponúka veľmi osobné svedectvo – sám bol vášnivým zberateľom a prostredníctvom postavy Utza sa v skutočnosti vyrovnával s vlastnými obsesiami, ako aj túžbou odolať im. Chatwin prostredníctvom hlavného hrdinu tematizoval západný materializmus, posadnutosť vlastniť, zbierať, hromadiť.... Lokalizovanie príbehu do Československa mu umožnilo zvýrazniť kontrast dvoch svetov – západnej kultúry a východoeurópskej reality počas studenej vojny. Útok komunistov na súkromné vlastníctvo a peripetie spojené s jeho ochranou predstavovali pre západ  nepochopiteľný výstrelok na hranici podivného experimentu. Utzovo úsilie  ponechať zbierku v celosti, aj s možnosťou jej definitívneho zničenia, ako poslednej ochrany pred „znárodnením“, predstavovalo v čomsi esenciu života vo východnom bloku. Tá útla Chatwinova novela extrahuje s pozoruhodným zmyslom pre detail, najmä ak uvážime, že spisovateľ navštívil Československo len počas troch krátkych pobytov – naposledy v roku 1982, keď sa po Justovej smrti pokúšal zistiť, čo sa stalo s jeho zbierkou. Ako nezávislý pozorovateľ ponúka ojedinelý pohľad západného návštevníka na krajinu za železnou oponou. Novela predstavuje jednu z mála  literárnych esencií socializmu a zvlášť dnes, po tranzitnom období, ponúka čitateľovi nevšedne silný konfrontačný zážitok.

Art Hunters

Justova kultová zbierka, pochopiteľne, roky dráždila predstavivosť mnohých záujemcov zvedavcov – bola v hľadáčiku najväčších aukčných domov, rovnako sa ju snažili vypátrať viacerí jednotlivci... Prirodzene sa špekulovalo, že bola zničená, čomu nahrávala literárna fikcia, ako aj filmová verzia novely Utz (1992), v ktorej závere zberateľova domáca dokonca rozbíja drobné porcelánové figúrky.

 

Koncom 90. rokov nastúpil Sebastian Kuhn do Sotheby’s Zürich ako expert na keramiku a porcelán. Tu sa od svojho kolegu dozvedel anekdotu o staršej Češke, ktorá sa neohlásene pred rokmi objavila v ich pobočke a chcela predať niekoľko zlatých mincí. Kolega jej vtedy ponúkol pomoc, odprevadil ju do bankového trezoru, odkiaľ mince vybrala. Pamätal si na tú ženu aj preto, že medzi rečou spomenula, že je vlastníčkou významnej kolekcie v Prahe, ktorá obsahuje aj niekoľko meissenských „Augustus Rex“ váz. Kuhn v tých časoch netušil nič o Prahe ani Justovi a jeho zbierke... Neskôr však pri štúdiu dobových materiálov narazil na odborné články Rudolfa Justa z 50. rokov, v ktorých tento typ vázy spomínal. Vtedy začal tušiť, že tá dáma musela mať väzbu na Justovu zbierku, a teda, že zbierka stále existuje. A mal pravdu.

 

Spojil s sa Filipom Marcom, riaditeľom českej pobočky Sotheby’s. Ich pokusy skontaktovaťsa s Justovou nevestou, novou dedičkou zbierky, však boli neúspešné. V roku 1999 stretli Kuhn a Marco v Prahe zberateľa, ktorý mal o zbierke vedomosť a následne zistili, že pár kusov bolo predaných na veľtrhu starožitností v Mánese. Vtedy pochopili, že zbierka nie je definitívne stratená. A ak aj nie je uchovaná vcelku, musí minimálne jej časť niekde existovať. Keď sa napokon, po takmer detektívnom pátraní, dopracovali k bratislavskej adrese dedičov, poslali rodine list, v ktorom jej ponúkli bezplatné ohodnotenie zbierky. Nedostali však žiadnu odpoveď. Až neskôr sa Justova nevesta a vnuk neohlásene objavili v pražskej pobočke Sotheby’s a pozvali dvojicu do Bratislavy.

Zbierka z paneláku

Zbierka bola v skutočnosti celý čas v Prahe. Až do tragickej udalosti začiatkom 90. rokov, kedy prišiel pri ozbrojenej lúpeži o život Justov vnuk. Nešťastnou náhodou sa objavil v byte v čase, keď sa zlodeji chystali ukradnúť časť zbierky. Vtedy sa Justova nevesta a jej druhý syn rozhodli konať. Zbierku presťahovali do Bratislavy aj preto, aby v Prahe nebola príliš na očiach. Na Slovensku ju ukryli v malom panelákovom byte a naďalej ticho podriaďovali svoje životy umeleckým dielam. Chatwin by bol z tohto scenára nadšený – rodina svojím konaním napĺňala jeho predstavu o klaňaní sa idolom aj za tú najvyššiu cenu.

 

Koncom roka 2001 sa aj v slovenskej tlači objavili články o úspešnej londýnskej aukcii Justovej zbierky. Dodnes si pamätám report Sebastiana Kuhna, v ktorom presne pomenoval pocity sklamania a zúfalstva, keď ich domáci usadili v malom panelákovom byte na dvanástom poschodí na periférii v Bratislave! „Tu to predsa nemôže byť, ďalšia slepá stopa“ myslel si v duchu. Potom však začali zo všetkých strán vyťahovať samotné diela – spod sedačky, z koša na bielizeň, z rôznych krabíc… „V byte bolo skrytých viac ako 300 diel, trvalo nám dva dni, kým sme ich spísali”, spomína… V byte našli aj fotografie, dobové katalógy, listy a iné dôležité dokumenty. Rodina nemala poňatia o Chatwinovej novele, samozrejme, nevedela ani o jej filmovom spracovaní. Dokonca netušili ani o existencii bezpečnostnej schránky v Zürichu, od ktorej mali kľúč. „Po smrti môjho brata som si dokonca myslel, že by bolo najlepšie zbierku zničiť, pretože sme mali pre ňu toľko trápenia,” povedal po aukcii Justov vnuk.

Justova zbierka bola napokon vcelku ponúknutá v dražbe, ktorá získala  neobvykle široký záujem médií – v zásade viac ako akákoľvek iná aukcia, napriek relatívne nízkej hodnote. Kolekcia porcelánu, skla a umeleckých predmetov sa na mimoriadne úspešnej aukcii vydražila za 1 119 100 libier. Ďalších 437 088 pribudlo z dražby mincí, ktoré boli od druhej svetovej vojny bezpečne uložené v sejfe vo Švajčiarsku – o ktorom rodina ani nemala vedomosť, a zástupcovia aukčného domu ich objavili len rok pred konaním aukcie. Najvyššie ceny v aukcii dosiahol meissenský porcelán – dve maľované vázy s vekami v štýle japonského majstra porcelánu Kakiemon zo 17. storočia s maľbami vtákov a kvitnúcich rastlín sa predali za 108 250 libier, oproti odhadu 40 000 – 60 000. Ďalšia väčšia váza v podobnom štýle za 97 250 libier, s pôvodnou estimáciou 30 000 – 50 000. Spomínaná Augustus Rex váza, odhadovaná v rozmedzí 6 000 – 8 000 za 56 400 libier. Aj ostatné ponúkané porcelánové predmety sa predávali vysoko nad svoje odhady. Justov vnuk, ktorý bol na aukcii prítomný, ocenil celkový výsledok aukcie. Viac ako rekordy ho však potešil fakt, že aukcia Sotheby’s prinavrátila honor jeho starému otcovi. Katalóg potvrdil jeho výnimočný vkus, expertné vedomosti a cit pre detail. V istej miere to bolo akési zadosťučinenie pre celú rodinu, ktorej zbierka priniesla veľa problémov a trápenia.

 

Sebastian Kuhn v mailovej odpovedi na moje otázky konštatoval, že to bol nepochybne najfascinujúcejší a najvzrušujúcejší príbeh, s ktorým sa počas svojej kariéry stretol. Zároveň pripomenul, že išlo o jednu z najzaujímavejších a najsofistikovanejších zbierok, ktoré mal možnosť spoznať. V tomto ohľade zdôraznil, že súčasnosť registruje len minimum zberateľov tohto kalibru, s takou hlbokou znalosťou v toľkých oblastiach. Podľa neho práve v tomto smere bol Rudolf Just predstaviteľom vyspelej a  civilizovanej kultúry prelomu 19. a 20. storočia. Bohužiaľ, v súčasnosti je väčšina záujmov kolektorov oveľa užšia a málo z nich má čas, či dokonca vôľu získavať vôbec nejaké vedomosti o predmetoch, ktoré zbiera. Znovuobjavenie Justovej zbierky tak vlastne „melancholicky” poukázalo na bolestnú stratu tejto zbierkovej kultúry v moderných európskych dejinách.

 

Späť do múzea…

Po objavení zbierky začali dediči rokovať s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky o legálnom vývoze diel do Veľkej Británie. Ministerstvo podmienilo vydanie vývozného povolenia predkupným právom, na ktorý bola vyčlenená mimoriadna finančná účelová dotácia – viac ako tri milióny slovenských korún. Bola  vytvorená komisia, ktorá mala z kolekcie vyberať tie diela, ktoré by doplnili existujúce zbierky, pričom by nedochádzalo k duplicite. Pri porovnaní zoznamu získaných zbierkových predmetov[5] a katalógu londýnskej aukcie sa, prirodzene, objaví otázka o akvizičnej stratégií; polemika na túto tému však ďaleko presahuje ambície tohto príspevku.

 

Slovenské národné múzeum napokon získalo do svojich zbierok celkovo 54 predmetov. Pri príprave výstavy Z kabinetu starožitností – z pozostalosti Rudolfa Justa (15. 06. – 30. 11. 2005, SNM, Hradný palác) ich kurátorky výstavy Andrea Kučerová a Daniela Kyselová[6] rozdelili do niekoľkých skupín: fajansa a kamenina zo 16. – 18. storočia (29 predmetov, prevažne džbány nemeckej a rakúskej proveniencie, habánske výrobky); sklo, hlavne českej proveniencie zo 17. – 18. storočia; cínové predmety ako krstné misy s biblickými výjavmi zo 17. – 18. storočia a mosadzné misy, cechové kanvice a fľaše zo 16. – 18. storočia. Ďalšie štyri predmety – hracia skrinka z 18. storočia, dva drevené reliéfy s biblickým motívom a prachovnica zo 17. storočia – obohatili zbierkový fond historického nábytku. Do zbierky porcelánu Historického múzea pribudol meissenský porcelánový tanier s batalistickými scénami z polovice 18. storočia. Jedným z najcennejších predmetov, ktoré múzeum do zbierok z Justovej kolekcie získalo, je pamätný pohár tzv. Humpen, vysokej umeleckej kvality, pochádzajúci z roku 1653, ktorý bol zhotovený pri príležitosti oslavy Westfálskeho mieru.

 

Namiesto záveru (lásku a obchod nemôžete zakázať...)

Všichni na trhu se smáli, smlouvali, kupovali a prodávali, a dokazovali nade vší pochybnost, že bez ohledu na to, co tvrdili političtí horlivci, bylo obchodování jednou z nejpřirozenějších a nejpříjemnějších radostí života, již nelze zakázat podobně, jako nelze nikomu zabránit v tom, aby se zamiloval“. (Utz, Argo Panda, 1994, s.46)

 

Publikované in: 365­­­­­° (magazín o umení)­, Slovenská národná galéria, 2017. č. 4

Foto: Rudolf Just https://static1.squarespace.com/static/58dbc83f893fc01cfcc43356/t/58ecf8e9197aea316ead9058/1491925228132/icfs2004-rudolf-just.pdf

 

 

Bibliography

Chatwin, B. (2001). Načo som tu. Bratislava: Petrus.

Chatwin, B. (1989). Utz. London: Pan Books.

Chatwin, B. (1994). Utz. Praha: Argo-Panda.

Kuhn, S. (2004 6-11). The Extraordinary Story of the Legendary Prague Collector Rudolf Just. From haugton.com: https://www.haughton.com/articles/2017/4/11/the-extraordinary-story-of-the-legendary-prague-collector-roudolf-just

 

 

 

 

 



[1] V slovenskom preklade vyšla v roku 2001 zbierka krátkych príbehov Načo som tu (Petrus, 2001), v českom novela Utz (Argo Panda, 1994), Návrat do Patagónie (Havran, 2002).

[2]Keď som začal pracovať v Sotheby’s, najprv som robil nosiča v oddelení gréckych a rímskych starožitností. Keď sa niečo predalo, zakaždým som si obliekol sivú uniformu, postavil sa ku skleným vitrínam, a dával pozor, aby kupujúci nezababrali predmety prstami“.  (Chatwin, 2001, p. 356)

[3]Bol som takmer bez peňazí. Šéfovia v Sotheby’s zrejme predpokladali, že mizerne platení ľudia ako ja si privyrábajú vedľajšími príjmami. Čo som mal robiť? Žiť z ničoho? Trochu som si privyrobil kšeftovaním so starožitnosťami – až kým mi riaditeľ neprikázal, aby som s tým prestal. Zamestnanci vraj nemajú čo obchodovať s umeleckými predmetmi, lebo tak zabraňujú možnému predaju na verejnej dražbe. Mal som pocit, že je to nespravodlivé. Zdalo sa mi, že v umeleckej brandži to robí takmer každý“. (Chatwin, 2001, p. 357)

[4]Ako vidím, máte zmysel pre krásu. Aj ja mám zmysel pre krásu. Buďme priateľmi“. (Chatwin, 2001, p. 356)

 

[5] Pozri KUČEROVÁ, A. – KYSELÁ, D. Zo súkromného kabinetu starožitností. Výber z pozostalosti Rudolfa Justa. In História. Zborník Slovenského národného múzea, 2003, r. XCVII, s. 95 -115. Zoznam katalogizovaných diel pri príležitosti výstavy Z kabinetu starožitností. Výber z pozostalosti Rudolfa Justa. Bratislavský hrad, 14. 6. – 20. 11. 2005, kurátorky výstavy pripravili samostatný katalogizačný zoznam.

 

 

Diskusia

Maroš 11.02.2019 14:01

Super, gratulujem, nádherné :)

Tony 29.01.2019 17:13

Úžasné. Číta sa to ako detektívka. Ešte teraz takú o Zmetákovi a Berninim.

Randeb 10.01.2019 10:20

Ako je svet malý a život krátky, paralelne ku tomuto blogu ( nielen ja ale určite aj zainteresovaná verejnosť by privítala častejšie blogy od tejto autorky) čítam knihu ktorú som dostal na vianoce - Snad nesbírate obrazy od Marcela Rusinko - kde je osud tejto zbierky tiež popísaná. Dávam túto knihu do pozornosti, pretože opisuje veľmi zaujímavým spôsobom osud viacerých zbierok a zberateľov.

Schreibmaschine 07.01.2019 19:15

Pozoruhodný příběh. Přečetl jsem prozatím jen tak ze schnellzugu, narychlo tedy, dozajista se k historce Justovic sbírky budu vracet. Jsem za příspěvek z blogu autorky rád a vděčný. Poděkování TB

Pre poskytovanie lepších služieb stránka využíva cookies. Používaním stránky súhlasíte s ich využívaním. Viac o cookies

Zatvoriť