144. zimná aukcia výtvarných diel a starožitností

11. December 2018, 18:00

Priestory SOGY, Panská 4, 811 01 Bratislava

144. zimná aukcia výtvarných diel a starožitností

Blogy | Ivan Csudai: Vita Brevis Ars Longa

Ivan Csudai je dnes už bezpochyby „klasik“ súčasnej slovenskej scény. Profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, vedúci IV. maliarskeho ateliéru. Päťdesiatnik. Maliar, grafik, hudobník, grafický dizajnér. Umelec s dobrou odozvou u odbornej kritiky. Výtvarník, ktorý sa dlhodobo teší mimoriadnej priazni zberateľskej verejnosti. Úspešný pedagóg, ktorý v priebehu desiatich rokov vychoval silnú nastupujúcu maliarsku generáciu.

V novembri minulého roku sa Ivan Csudai pri príležitosti uvedenia monografie Vita Brevis Ars Longa (autor Peter Michalovič) predstavil výberom diel s príznačným názvom Autobiografia v priestoroch Aukčnej spoločnosti SOGA. Okrem nového cyklu, ktorý vznikol špeciálne pre túto výstavu mala verejnosť po prvýkrát možnosť obdivovať rozsiahlu kolekciu umelcových diel z konca osemdesiatych a deväťdesiatych rokov z majetku SOGY. Prehliadka Ivana Csudaia sa uskutočnila aj vďaka štedrej podpore Tatra banky.
Minulý rok si vydal obsiahlu monografickú publikáciu. Máš za sebou takmer tri desaťročia aktívnej a najmä úspešnej profesionálnej činnosti. Spočiatku však veľa nenasvedčovalo tomu, že práve ty budeš jednou z kľúčových postáv súčasnej slovenskej maľby. Nemal si „žiadané“ rodinné zázemie, dvakrát ťa neprijali na školu, napokon si vyštudoval reštaurovanie. Ako sa ti podarilo naplniť svoj maliarsky „succes story“?
Je zvláštne, že ľudia, ktorí v skutočnosti mali ideálnu štartovaciu pozíciu ju nie vždy dokázali využiť a urobiť „kariéru“ tak ako sa to podarilo mne. Dnes si to už vlastne ani neuvedomujem, pretože som svoj život modeloval z toho, čo ma v ňom postretlo. Spočiatku naozaj všetko nasvedčovalo tomu, že sa budem venovať reštaurovaniu. Hneď po škole som začal v praxi pracovať na reštaurátorských realizáciách. Môj obrat k maľbe sa uskutočnil možno vďaka aktivitám, ktoré sme robili spolu s mojimi generačnými kolegami. Zrazu sa ťažisko môjho záujmu posunulo smerom k maľbe. Potom sa to postupne formovalo a ani vlastne neviem, ako som sa dostal k tomu, že som teraz tak aktívne vyťažený ako maliar a aj ako pedagóg.

Tie generačné aktivity, ktoré si spomínal sa viažu k polovici osemdesiatych rokov, kedy ovládol slovenskú scénu dôrazný nástup mladej, programovo postmodernej generácie. Od začiatku si bol účastný na všetkých ťažiskových prehliadkach novej maľby...
Výstavy, ktoré sa konali v tej dobe boli pre nás, mladých, mimoriadne dôležité. Ocitli sme síce vždy na pomyselnom konci zoznamu, ktorý začínal Jozefom Jankovičom, ale reprezentatívna vzorka nás jednoducho pojala medzi seba. Všetko to boli významné medzinárodné prezentácie, ktoré pre mladého umelca veľa znamenajú. Etabloval som sa na tej scéne, ktorá reprezentovala slovenské výtvarné umenie po zmene politického režimu. Vtedy ma oslovili s pracovnou ponukou z Vysokej školy výtvarných umení. A ponuka prišla práve z katedry maľby.

Nepochybne si intenzívne prežíval veľké spoločenské a politické zmeny po roku 1989. Nemáš dojem, že z tej spoločne zdieľanej eufórie, veľkých ideálov, samostatných výstav v Centre Pompidou či Tate ostalo akosi málo?
Áno, ale napriek tomu, si môžem povedať, že robím to, čo mám rád a vediem veľmi spokojný život, čo sa týka profesie a existencie. Som realista a preto chápem, že vyštartovať z danej pozície do svetových zbierok a múzeí bolo pre nás nemožné. Človek sa musí narodiť v ideálnejších podmienkach, pomeroch. Mať lepšie kontakty a možno aj lepšie podmienky pre prácu. Dokázať zrealizovať väčšie celky, kolekcie prác, ktoré sa nestratia v prezentačných priestoroch svetových inštitúcií. Naše slovenské pomery nám nedovoľujú aby sme viedli veľké dielne, vytvárali veľké výstupy. Ani finančne to nezvládame a to v mnohom obmedzuje naše možnosti. Napriek tomu, že máme nápady a aj realizácie. Chýba nám však mašinéria, ktorá tieto výstupy „dokončí“. To, čo tomu zabraňuje je fakt, že rozhodujúce kontakty sú v západoeurópskom prostredí veľmi intenzívne postavené na fungujúcej galerijnej sieti a na galerijnej komunikácii. Je ľahké dostať sa ku kontaktom zo sféry umenia, ale je takmer nemožné presvedčiť zahraničného galeristu aby začal obchodovať so slovenským umením.

Myslíš tým, že nám chýba fungujúci trh?
Nielen to – obmedzuje nás už len samotná existencia v našich skromných podmienkach. Slovenskí umelci si nežijú úplne „na vysokej“ nohe. Keď profesor na výtvarnej akadémii v Rakúsku pripravuje veľkú výstavu, pol roka nepríde do školy a nikomu to nesmie vadiť. Je predsa rozdiel, či akadémia zamestnáva svetového umelca alebo niekoho, kto sedí každý deň v škole a koriguje. Aj v tomto vidím rozdiel. V tých bežných systémoch fungovania. Jednoducho nás rušia tie miniudalosti, ktoré rozbijú deň a človek potom nedokáže pracovať s totálnou intenzitou a nasadením. V zahraničí je bežné, že profesor na akadémii má vo svojom domácom ateliéri osobného asistenta – manažéra, ktorý ho obsluhuje a zabezpečuje všetky potrebné náležitosti, kým on sa venuje pedagogickej činnosti. Samozrejmosťou sú tiež ďalší asistenti – pomocníci pri realizácii umeleckých diel.

Banálna otázka. Ako teda vyzerá bežný deň slovenského profesora?
Záleží či v ten deň učím alebo nie. Okolo deviatej sa objavím na pracovisku alebo u seba v ateliéri. Ak maľujem v ateliéri, je to jednoduché, pretože tam čas strašne uteká. Človek sa pustí do práce a zrazu je večer. Prípravné práce na počítači väčšinou robím v noci, keď už nie je denné svetlo, počas dňa sa dá totiž príjemnejšie pracovať s farbami. Ak maľujem, ten deň je vlastne vyškrtnutý z kalendára. Keď tvorím, nedeje sa nič iné. Občas si uvarím čaj alebo kávu. Ten druhý, „školský“ bežný deň je tiež veľmi príjemný. Môžem povedať, že si to stále vychutnávam. So študentmi rozmýšľame o tom, čo robíme. V ateliéri rozoberáme možnosti a okolnosti, za ktorých obraz vzniká u toho ktorého poslucháča, snažíme sa nájsť kľúč a dešifrovania na to aby sme vedeli zhrnúť ten jeho daný stav.

Svoj samostatný, IV. ateliér, vedieš na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave už desiaty rok. Model jeho fungovania je charakteristický aj istou formou spoločného, takmer rodinného spolunažívania.
Atmosféra je veľmi priateľská. Snažím sa vtláčať do tohto prostredia tie pozitívne pocity, ktoré môžu existovať popri tom, že človek tvorí a realizuje niečo tak príjemné a ľahké ako je maľovanie. Je to samozrejme obojstranné. To šťastie prichádza aj z toho, že sa do ateliéru hlásia veľmi príjemní ľudia. Snažím sa preložiť všetko, čo súvisí s ich tvorbou do veľmi prístupného jazyka. Aby z maľovania nevzniklo niečo zbytočne ťaživé a zbytočne komplikované. Snažím sa pootvárať veci súvisiace s ich činnosťou čo najotvorenejšie. Potom aj oni prežívajú prácu v ateliéri ľahšie. Ale to všetko som zažil aj ja sám počas štúdia. Moji pedagógovia boli veľmi ústretoví, na tomto princípe fungovala celá škola. Tento vzor som si osvojil. Je pre mňa prirodzené poslucháčom pomáhať aj ľudsky.

Tvoj ateliér sa rýchlo stal známym aj vďaka početným prehliadkam, ktorých sa študenti zúčastnili, resp. ktoré sami zorganizovali ešte počas štúdia. Verejná prezentácia sa stala prirodzenou súčasťou ich odbornej prípravy.
Toto je naozaj fakt – myslím tým istú nevyhnutnosť účasti na dianí, ktorý sme si uvedomili ešte keď začínala naša generácia. A ktorú som si samozrejme uvedomil, keď som otvoril IV. ateliér. Vždy mi záležalo, aby výstup nekončil na škole, ale prekročil jej brány a dostal sa do povedomia verejnosti. V tom ma podporuje aj moje profesionálne okolie – galeristi, pracovníci aukčných spoločností, ktorí sondujú dianie v ateliéri a pomáhajú mi tak uľahčovať poslucháčom rozbeh v ich profesionálnom živote.

Si umelec, ktorý sa nebráni aktívnemu fungovaniu na trhu s umením. Ako jeden z mála máš svojho vlastného galeristu, pravidelne ponúkaš diela v aukciách. Máš podporu odbornej verejnosti a čo tiež nie ja zanedbateľné aj stály záujem zberateľov. Ako si to vysvetľuješ?
To je tá šťastná kombinácia. To, čo charakterizuje moje obrazy je veľmi prístupné a priechodné aj u náročného diváka aj u detí (smiech). U seriózneho zberateľa i teoretika. Možno preto, že to má viacvrstvové čítanie.

Pritom paradoxne, leitmotívom tvojich diel je téma smrti. A to je téma, ktorej sa ľudia desia.
Máš pravdu. Ide tu naozaj o túto existenciálnu tému z každého možného pohľadu alebo všetkých variácií z akých ju poznáme. S touto tematikou zrejme narábam tak odľahčeným spôsobom, že sa tá „hrozba“ vlastne stratí. Človek nie je nútený obraz prežívať z hľadiska jeho obsahu, ale formy. Preto sa s ním dá existovať, dá sa zavesiť na stenu bez toho, že by bol nejakým spôsobom nepríjemný. Iste, nájdu sa polohy, kedy dielo pôsobí tak rušivo, že obraz človek znesie len v múzeu na jeden pohľad a existovať s ním, prijať ho do svojho domova, fungovať okolo neho je takmer nemožné. Verím, že publikum sa chce obklopovať príjemnými vecami a vôbec ma neuráža, ak niekto nedokáže prijať obraz kvôli istej farebnosti, pretože mu subjektívne, pocitovo vadí.

Čo cítiš, keď sa predá tvoj obraz?
Poteší ma to. Lebo sa tak pre mňa dokončí krivka jeho vývoja. Život obrazu sa zavŕši jeho distribúciou. A to je niečo, na čo človek vlastne čaká od prvej chvíle.

Pamätáš sa na svoj prvý predaný obraz?
Pamätám, ale trocha rozlišujem medzi obrazom a obrazom.

A možno aj medzi kupcom a kupcom?
Samozrejme. Aj ten prípad, ktorý si pamätám bol akvizíciou do verejnej zbierky. Je tam prítomný moment vážnosti, istého významu. Nie je to „len“ kúpa. Obraz sa takto dostáva do verejnej zbierky a tam je jeho funkcia jasná. Takto zobchodované diela s odstupom času stretávam pri rôznych príležitostiach – v publikáciách, na výstavách. Potvrdzuje to, že svojim ďalším životom sa nestratili, stali sa známymi...

A súkromní zberatelia?
Mám okruh súkromných zberateľov, ktorých možno považovať za kľúčových hráčov na trhu. Udržiavam s nimi priateľské kontakty. Ale do života dostávajú obrazy aj distribútori – galeristi a aukčné domy. Aj keď v tomto prípade nie som v priamom kontakte s kupcami, ich reakcie a pripomenutia ma nemíňajú. Často sa zveria, že majú môj obraz alebo pošlú záber vyinštalovaného obrazu z ich domácnosti.

Neobťažuje ťa takáto spätná väzba?
Naopak! Je strašne príjemná. Znamená totiž, že ľudia majú radi niečo, čo som sa snažil vytvoriť tak, že som to tiež mal rád. Vložil som do toho niečo pozitívne, čo sa dostalo k divákovi, ktorý pochopil moju správu.

Nie je deprimujúce, že ako umelec si odkázaný na pochopenie, uznanie či neuznanie iných ľudí?
To je normálne pre každého smrteľníka, že jeho správa, verbálna či vizuálna, odráža jeho osobnosť cez reakciu inej osoby. To určite platí aj pre umeleckú sféru a umelecké diela. Nesú informáciu o človeku, jej prijímateľom je divák. Je nesmierne dôležité, ak je človek akceptovaný.

A čo verejné ohodnotenie? Ceny inštitúcií, štátnych galérií, bánk? Sám si bol viackrát nominovaný i ocenený.
Je to prirodzenou súčasťou kariéry každého umelca. Ak sa ti podarí na seba upozorniť je to okrem honoru samozrejme aj veľmi dobrý motivačný moment. Možno je to markantnejšie v športe. Dokážeme bez cien existovať, ale každému to určite pomôže.

Keď si pripravoval vydanie svojej monografie, nepochybne si sa nevyhol istému rekapitulovaniu. K čomu si dospel?
K tomu, že sa na tom už nedá nič zmeniť. Zároveň som si uvedomil, že všetko čo som kedysi rozhodol o tom, aký program povediem v rámci môjho maľovania, som rozhodol dobre. Moje diela doteraz žijú, fungujú. Hlásim sa ku každému z tých obrazov. Je to príbeh o tom, ako sa uzatvárajú niektoré obdobia, kapitoly. A je dobré si niekedy upratať. Človeku to vytvára priestor posunúť sa do ďalšej tvorivej fázy. To upratovanie je vynikajúce, lebo človek subjektívne získava pocit, že sa mu uvoľnil priestor. Sám sebe vsugeruje, a tá monografia mu pri tom veľmi pomáha, že už má istý základ; že môže a musí pokračovať.


Ivan Csudai v číslach
51 rokov
175 cm
2 neúspešné pokusy o prijatie na VŠVU
62 samostatných výstav
228 skupinových výstav
20 rokov pedagogického pôsobenia na VŠVU
10 rokov existencie IV. maliarskeho ateliéru
8 hudobných albumov
18 absolventov

Diskusia

Michal Bycko, PhD. 23.04.2013 06:54

I.Csudai: " ZIVOT OBRAZU SA ZAVRSI JEHO DISTRIBUCIOU." ... mam to chapat tak, ze poslanim(diela) obrazu je smrt?....Distribucia, predaj, vystavy, privatne zbierky...su predsa miestom zivota obrazu. Zavrsenie zivota obrazu .... podla mojho nazoru .... nie je. Ak ano...tak iba v pripade jeho " potratu"...Teda skor nez opustil " maternicu"-atelier....:-)...sorry!....

Igor Ondruš 15.03.2011 18:38

prepáčte: ,ktorí ... menami zoznamy...

Igor Ondruš 15.03.2011 17:57

Pán Abelovský, trefne ste to pomenovali, aj keď sa už ,,bojím,, na Vás reagovať, lebo Vám už asi leziem na nervy, čo Vám nerád - radšej iným, ktorý mne lezú na nervy. Ale áno, takéto oficiálne rozhovory sú väčšinou friendly, a za rohom, za humnami, v krčmách, v ateliéroch sú úprimnejšie drsnejšie. Páči sa mi diskurz o neistotách v ,,hodnotách,, súčasného umenia (špeciálne našeho slovenského). Prečo to tak je nielen v zmysle ,,stavu ducha a mysle,,, a aj v úrovni obchodu s (našim) súčasným umením? Kto za to môže? Umelci (aj novovznikajúci) a ich umelecká úroveň? Veda o umení a jej kunsthitorická úroveň? Zberatelia a milovníci umenia a ich opatrná, prieberčivá či žgrlošská úroveň? O zberateľoch našich som sa už 487-krát vyjadril, že úplne chápem ich nedôveru v naše súčasné umenie. Umelci si robia to čo robia, pokiaľ nie sú úplne vypatlaní - dokonca mnohí sú dosť vyšpekulovaní, ba priam špekulatívni (veď aj to je umenie - zabrnkať na tú správnu strunu - zapáčiť sa publiku). Tak mi potom ostáva naša veda o umení, ktorá už ospievala, ovulovala, vyrobila tony cukrovej vaty - no o čom? O mnohom umení, ktoré je kde teraz? Zmizlo? Alebo sa ešte vráti? Je na dovolenke? Veď ja sa občas pýtam expertov, kde je ten, tá s tým s svojim umením dnes, keď prednedávnom o tom spievali, recitovali, písali poéziu, prózu, eposy a traktáty. Odpoveď je hodná myknutia plecom. Ale povedzme si úprimne, že veda o umení dosť zásadne určuje HODNOTY súčasného umenia. Varí z toho čo je a hlavne z toho čo sa jej chce a čo sa jej páči. Tak máme to navarené - tak to papajme. Veď to je o rituáloch - ľudia, pozrite toto je super! - to vravíme my! najpovolanejší to zhodnotiť, ozrejmiť, zaradiť a posunúť publiku. Umelec môže byť aj génius - pokiaľ si to však experti neosvoja a neoslávia, tak to umenie nebude, leda ak nejaká ukážka ľudovej tvorivosti. Keď sa pred niekoľkými rokmi rodili prvé hviezdy csudiovskej školy, bol som tam na Hviezdku pozrieť na prieskum, a to som čumel, na stene mali papieriky s menomi, ročníkmi, pod tým mailové adresy, www., pod tým na stene nalepené kapsičky so zastrčenými vizitkami, a pod tým zoznami výstav, niekedy dlhé skoro ako toaletný papier. Uškŕňal som sa tam ako sa uškŕňam aj na Miletičke medzi vajíčkami, redkvičkami a ponožkami. Som za obchod z umením, ale vznešenejší. Som za pravé hodnoty a nie umelé. A vôbec, na pílu sa nemá tlačiť - píla má byť ostrá a kvalitná.

J. Abelovský15.03.2011 15:36

Zaujímavý rozhovor. I keď príliš frendly. Chýbala mi tam napríklad otázka k nepomeru medzi veľkými očakávaniami, ktoré vzbudzovala Csudaiova generácia a jej dnešnou spoločenskou a umeleckou váhou, keď sú to už vlastne všetko päťdesiatnici. Ako jednoznačná stálica a špička z nich ostal iba Ivan Csudai. Z čoho by mohla plynúť ďalšia otázka – o tichom, navonok takmer neartikulovanom, generačnom spore so staršími alternatívcami, teda “gerojmi” (dajme tomu) konceptu. Ktorí v rokoch po 1989, keď sa mali konečne dožiť všeobecného uznania, boli prevalcovaní mladou transavantgardou csudaiovcov – tá však zasa akosi vyšumela do prázdna. Vznikla tak dnešná tristná situácia… neistota “v hodnotách” súčasného umenia. Absencia nespochybniteľných “klasikov” medzi jeho žijúcimi aktérmi. Z kunsthistorického hľadiska to možno tak jednoznačne nevyzerá – obchod to však pociťuje veľmi negatívne.

Igor Ondruš 11.03.2011 23:09

(-: ,,... . Iste, nájdu sa polohy, kedy dielo pôsobí tak rušivo, že obraz človek znesie len v múzeu na jeden pohľad a existovať s ním, prijať ho do svojho domu, fungovať okolo neho je nemožné. Verím, že publikum sa chce obklopovať príjemnými vecami a vôbec ma neuráža, ak niekto nedokáže prijať obraz kvôli istej farebnosti, pretože mu subjektívne, pocitovo vadí.,, Rozmýšlam nad tým, že čo ma to vlastne učil môj pedagóg, prof. Vladimír Popovič. Hmm. Že sa nemám svojim umením nikomu pchať do ,,priazne,,. Že mám (po ,,incidente,, s pani J. Geržovou) radšej nič nehovoriť - len malovať. Že ... Ježišikriste, ja ho asi ex post zažalujem za majetkovú ujmu, za poškodenie svojej povesti, poškodenie môjho mena a duševného zdravia. ááááááááááááááááááááááááááááááááááá p.s.: Som hrdý na to, že som vyštudoval u prof. V. Popoviča.

Igor Ondruš 11.03.2011 20:13

:-) Rád si spomínam na kurz maľby na VŠVU (r. 1998), viedol ho vtedy doc. I. Csudai, a keď videl na prvej konzultácii, že asi nie som úplne normálny, vzal si ma do svojho kabinetu, a ukázal mi v nejakom nemeckom časopise o umení niekoľkostranový článok o neškolených umelcoch, outsideroch, psychopatoch a masových vrahoch - kde boli reprodukcie úžasných diel, ktoré ma absolútne nadchli a vyvolali vo mne nadšenie a neskôr počas štúdia aj presvedčenie, že to čo nás oficiálne na škole učili bola hlavne ,,akademická nuda,, - hoci dôležitá. No to neoficiálne - to bolo najzaujímavejšie (teda podlľa mňa). Neskôr po niekoľkých rokoch som sa ocitol na jednom stretnutí, kde bol prof. Ivan Csudai a jeho naj?lepší a naj!oblúbenejší žiaci, a ešte nejaké ďalšie osoby - a kuli sa tam nejaké galerijno-výstav(ovač)né plány - a bola taká debata umelecko-všelijaká - a ja som namietol, že nechápem prečo by som (ja) mal malovať obrazy pre office(s), alebo na medzinárodné výstavy (veľtrhy) pod vlajkov Slovenska, na čo sa na mňa I. Csudai pozrel s výrazom ako keby som si práve nahlas prdol, a spýtal sa ma že ,, A prečo iné sa malujú obrazy?,, a ja že ,, Snáď nie iba pre to...,, a on že ,, KEBY SI MALOVAL NIEČO INÉ, TAK SI ĎALEJ.,, a potom sa už bavil iba so svojimi. A mal pravdu. A má pravdu. A preto si ho vážim. A ďakujem mu. Hlavne za 1. ročník.

Pre poskytovanie lepších služieb stránka využíva cookies. Používaním stránky súhlasíte s ich využívaním. Viac o cookies

Zatvoriť