Jak se co dělá...

Ich cesta k úspechu bola priamočiara. Presmerovaním pozornosti k vlastnej produkcii odhalili, ako veci, na ktorých pracujú postupne vznikajú a ako nad nimi rozmýšľajú. Prostredníctvom sociálnych sietí nás prenesene zapojili do svojej činnosti – ukázali ako zháňaju potrebné komponenty, tlačia prvé farby, skúšajú nový stroj; videli sme, ako cestujú po krajine, dokumentujú jednotlivé pamiatky, ako jasne formulujú svoje myšlienky... Umožnili nám kolektívne prežívať každý „spoločný“ úspech: nový grafický list, zachránenú stavbu, vypredanú knihu, mediálny výstup, ocenenie. Dokázali nás virtuálne spojiť, angažovať, primať ku konkrétnej podpore, akcii... Prizvali nás do tímu...

Takýto prístup pritom nie je len dôsledkom doby, v ktorej žijeme a pre ktorú je zdieľanie informácií také nevyhnutné. Je to najmä silný marketingový ťah. Čierne diery vytvorili otvorený, inšpiratívny systém; priestor pre plodnú spoluprácu na viacerých prekrývajúcich sa úrovniach. Základom je vzťah s umelcami – tí predstavujú „materiálne“, ale zároveň aj tvorivé východisko celého projektu. Na druhej strane stojí publikum (zberatelia, konzumenti, milovníci histórie, industriálnej architektúry, grafiky, risografu....), ktorého rešpekt rastie geometrickým radom a bez ktorého by celé snaženie bolo celkom zbytočné. V pozadí sú ale aj odborníci – historici (umenia), architekti, dizajnéri; tí všetci prispievajú k výslednému charakteru tejto iniciatívy.

V komerčnom prostredí sa bežne stretávame s tendenciou cielene personalizovať vlastnú výrobu a odlíšiť tak svoj „produkt“ na trhu. Združeniu Čierne diery sa to podarilo práve prostredníctvom otvorenej kooperácie. Precízne a nekompromisné sebadefinovanie v začiatkoch naštartovalo tvorivú spoluprácu s umelcami, ilustrátormi a dizajnérmi. Tá pomohla generovať informačný šum – spočiatku medzi zúčastnenými aktérmi, ich kamarátmi a rodinami. Časom si získala záujem verejnosti, neskôr aj relevantných médií a odborníkov z rôznych oblastí.

Dnes je vplyv sociálneho kapitálu Čiernych dier taký silný, že ich fanúšikovia by boli schopní z ich dielne akceptovať prakticky čokoľvek. Táto dôvera (obdiv, fanatizmus) je výsledkom už spomínanej dôslednej prípravy, ale aj korektného prístupu vo vzťahu k zúčastneným stranám. Prísnym výberom spolupracovníkov, vymedzením silnej témy a zabezpečením kvalitného a originálneho prevedenia sa im podarilo vybudovať vlastný, od inštitúcií a sprostredkovateľských článkov nezávislý systém, ktorý funguje sám pre seba, ale nie proti iným a vlastne dokonca niekedy skôr proti sebe. Aj keď zdanlivo stoja mimo priestoru trhu, svojou činnosťou paradoxne potvrdzujú jeho ideológiu/prevádzku. Dobre mienený pokus o prekonanie jeho nadvlády, aj napriek stanoveniu tzv. spravodlivej ceny (Akvinský) v realite nevyhnutne narazil na šedú zónu. Iniciátori sa však niekoľkonásobne vyššími cenami v prostredí čierneho trhu nenechávajú ovplyniť – nezvyšujú náklad, nepridávajú dotlače, nekomodifikujú vlastú výrobu. Nechcú a ani nemusia.

Zberateľské šialenstvo, ktoré sa okolo nich rozpútalo, by prirodzene pokrylo oveľa väčší objem výroby. Maloktorý podnikateľ má to šťastie, že má dlhodobo zabezpečený odber svojej produkcie a k tomu ešte aj trvalo zvyšujúci sa dopyt. Tradičný kapitalistický systém by tento stav dokázal pragmaticky využiť. Čierne diery však zvolili iný prístup. Spoločenská funkcia ich „produktu“ je pre nich evidentne dôležitejšia ako samotný umelecký (estetický) počin či „sprievodný“ komerčný zisk. Radikalita celého projektu aj preto spočíva skôr v spôsobe prevádzky (akási beztriednosť, ktorá rúca inak bežné spoločenské či kultúrne rozdiely a obchodné stratégie) ako v samotnom (umeleckom, autorskom) prevedení.

Vytvorenie vlastných výrobných vzťahov a následné odpútanie sa od tradičnej trhovej schémy prinieslo skupine nezávislosť, a tým aj možnosť slobodne sa rozhodovať o tom kedy, kde, s kým, ako a za koľko. Sofistikovaný model existencie a novátorská koncepcia predaja zabezpečili pozoruhodné ekonomické výsledky. Spolu s kvalitným marketingom, oduševnelou a mimoriadne informatívnou prácou na sociálnych sieťach si im podarilo vybudovať si silnú (zberateľskú) základňu. Táto iniciatíva je revolučná aj preto, že dokázala modelovať väčšinový vkus, ktorý má tendenciu automaticky preferovať komerčné, ľúbivé či dekoratívne polohy. Sprievodným javom ich úsilia sa stala masová akceptácia vizuality a súčasného dizajnu, ktorá by v štandardných podmienkach pravdepodobne ostávala pre také široké (a neraz aj nezorientované) publikum úplne nepriechodná.

Zbieram, teda som (nie mám...)

Vďaka Čiernym dieram sa na našom území sformovala nová – hybridná – forma zberateľstva, ktorá tradičný (kapitalistický) systém – mať a mať viac – nahrádza iným, skôr etickým rozporom mať alebo byť? Čierne diery nás svojou (nielen obchodnou) taktikou učia nehromadiť (vieme, že aj tak nemôžeme mať všetky grafiky, ktoré by sme chceli), s pokorou prijímať (obchodnú) realitu a tak nám vlaste uľahčujú osvojenie si tohto morálneho kódexu. Paradoxne, cez svoje produkty, upozorňujú, že nie vlastníctvo vecí samotných, ale ich poznanie a pochopenie je určujúce.

Ich iniciatíva je (zdanlivo) demokratická. Jednotlivé grafiky či publikácie sú dostupné len prostredníctvom vlastného distribučného kanálu, ktorý neraz (navzdory všetkým marketingovým poučkám) predstavuje pre spotrebiteľa absolútne nepohodlie. Jediná možnosť, ako si zadovážiť dielo na primárnom trhu (teda nie pri výmene alebo cez sprostredkovateľa), je fyzicky vystáť rad, v ktorom tak bez rozdielu stojí vedľa seba člen európskeho parlamentu (či jeho poverená osoba), dôchodca alebo študent vysokej školy.

Tento typ „zberateľstva“ (presnejšie skôr získavanie diel) nepodporuje, vlastne skôr vylučuje individuálne snaženie. V skutočnosti bezpodmienečne nasleduje aktivity výrobcu, ktorý ho vopred určuje jasným tematickým, ale aj autorským vymedzením. Práve tento výber aktivitu zdanlivo uľahčuje – konzument prijíma ponuku fakticky bez výhrad, aj preto pripomína vzájomný vzťah predávajúceho a kupujúceho skôr interakciu fanúšikov a členov (samozrejme metalovej) kapely ako štandardnú akvizičnú činnosť.

Ak francúzsky filozof Jean Baudrillard upozorňoval, že „človek neustále zbiera sám seba“, musíme pripomenúť, že získavanie grafík z produkcie Čiernych dier je vopred určované organizovaným/kurátorovaným (pred)výberom. Motiváciou kúpy nie je a ani nemôže byť zberateľské nadšenie v zmysle estetického či iného pôžitku, ani osobná systematizácia nezávislo nadobudnutých predmetov. Baudrillard ďalej pripomína, že „do objektov sa premieta všetko, čo sa nezmestilo do (medzi)ľudského vzťahu“. Zberateľstvo, ktoré sa popri činnosti Čiernych dier sformulovalo však nie je individuálne. Cielené budovanie zbierky nie je prvoradé a vlastne ani príliš autentické – oveľa podstatnejšia je cirkulácia grafík (a na ne naviazaných myšlienok) medzi ľuďmi. Skôr by sme o ňom mohli uvažovať (tak ako bolo naznačené), ako o kolektívnej aktvite. Akoby vyplavovalo nie osobný, ale skôr náš celospoločenský vzťah – a teda najmä to, čo v ňom doteraz chýbalo (rešpekt voči našej histórii, pamiatkam, krajine…).

Zberateľ Čiernych dier (zatiaľ) nie je znalec, je to skôr nadšenec, ktorému sa otvárajú nové príležitosti. Spoznáva, učí sa (aj na vlastných chybách), nadchýna sa, necháva sa inšpirovať... Objavuje svet umenia, tajomstvá vlastnej krajiny, hľadá si cestu k histórii. Táto individuálna nadstavba je mimoriadne dôležitá. Zahŕňa všetky aktivity, ktoré jednotlivci vykonávajú už samostatne, vo vlastnej réžii: štúdium, návštevy pamiatok, ale aj kúpu výtvarných diel od im známych autorov. Všetky tieto činnosti smerujú k podpore a oživovaniu regiónov, pozitívnej stimulácii umelcov, nepriamo modelujú domáci trh s umením a veríme, že prisievajú aj k formovaniu novej zberateľskej generácie.

?!?!?!

A ako sa to vlastne celé podarilo? Ako je možné, že vznikla iniciatíva, ktorá je zmysluplná a populárna? Ktorá aktivuje masy, ale získala si aj rešpekt odborníkov? Valcuje sociálne siete, ale aj Národnú cenu za dizajn?! Je čas pripomenúť slová našej učiteľky anglickej konverzácie zo základnej školy na Jesenského ulici – výnimočnej ženy Missis Karlinsky „When you do something, do it properly“....

„Len“ to, nič viac...

Bibliografia

Čapek, K. (2010). Jak se do dělá. Praha: Olympia.

Baudrillard, J. (2005). The System of Objects. London, New York: Verso.

Benjamin, W. (1999). Umelecké dielo vo veku svojej technickej reprodukovateľnosti. In Iluminácie (s. 194-225). Bratislava: Kalligram.

Fromm, E. (2015). Mať či byť? Bratislava: Citadella.