Dôvodov pre takéto bezprecedentné rozhodnutie je však niekoľko ‒ asi najdôležitejší je fakt, že v širšom kontexte trh naráža na inštitucionalizovaný rámec „kodifikovných“ dejín umenia ako jeho komerčný protipól. Trh svojou činnosťou zvyčajne len kopíruje časom a autoritami podložené závery, niekedy sa však snaží odbornú činnosť predbiehať, resp. neraz umelo vytvára vlastné, komerčným aktivitám podriadené a laickej verejnosti konvenujúce hodnotové kritériá. Aj preto je obchod s umením a jeho mechanizmy neraz nebezpečným protivníkom zodpovednej kunsthistorickej praxe. Prieniky týchto dvoch sfér začínajú aj v našom prostredí potvrdzovať, že tak, ako existujú rozdielne dejiny umenia – tie ktoré píše univerzita a tie, ktoré píše múzeum,  existujú aj tretie, ktoré (de)formuje trh.

Verejné (verejnoprávne) doznanie existencie trhu však podporuje aj niekoľko iných, „objektívnych“ faktorov. V prvom rade je to postupná štandardizácia a profesionalizácia nášho trhového rámca. Pôvodný protovariant, s niekoľko rokov trvajúcim monopolom jednej aukčnej spoločnosti, nahradila nová obchodná realita, ktorú dnes tvoria viacerí ambiciózni hráči – aukčné spoločnosti (v abecednom poradí): Art Bid, Art Invest, Darte, SOGA, White and Weiss a súkromné galérie: amt_project, Ego Gallery, Flat Gallery, Gandy Gallery, Krokus, Photoport, River Gallery, Roman Fecik Gallery, Schemnitz Gallery, SODA Gallery, Zahorian & co Gallery. V súčasnosti sa na Slovensku ročne koná takmer dvadsať živých aukcií výtvarného umenia, súkromné galérie precizujú nielen svoje dramaturgické plány a účasť na (prevažne) európskych veľtrhoch, ale aj (a to je relatívne nóvum) vzťahy so zastupovanými umelcami. Popri posilňovaní vplyvu komerčných článkov trhu registrujeme v ostatných rokoch aj zásadnú stabilizáciu zberateľskej základne a to nielen v jej finančnej rovine – zberateľská ctižiadosť sa čoraz intenzívnejšie manifestuje túžbou byť spolu so svojimi dielami videný na pôde najvýznamnejšej zbierkotvornej inštitúcie, v dobrej spoločnosti, v hrubej publikácii.

Viaceré významné súkromné iniciatívy sa svojou činnosťou pokúšajú približovať fungovaniu verejnoprávnych inštitúcií či suplovať ich právomoci (momentálne najvýraznejšie asi Galéria Nedbalka). Súkromní zberatelia, galérie, ale aj aukčné spoločnosti sa profilujú výstavami, ktoré zastrešujú rešpektovaní kurátori zo štátnej sféry, renomovaní odborní pracovníci vedú vzdelávacie programy pre začínajúcich zberateľov (projekt Art Academy), fungujú v poradných orgánoch investičných fondov (Art FOND) – jednoducho, hybridizácia právomocí v rámci umeleckého sveta, inštitucionálnych a trhových väzieb sa pozvoľna potvrdzuje (a pritvrdzuje) aj v našich podmienkach. Toto neustále preskupovanie síl medzi komerčne orientovaným trhom a hegemóniou inštitúcie typu múzea / (verejnoprávnej) galérie začína čoraz výraznejšie ovplyvňovať kultúrnu prevádzku na Slovensku. Dôsledkom toho bude v blízkej budúcnosti radikálny nárast významu a vplyvu znalca, resp. odboru znalectva. Potvrdzuje sa tak tvrdenie, že procesu komodifikácie podlieha nielen umenie, ale aj samotná vedomosť o ňom (Appadurai). Teda, že obchodovateľným predmetom na trhu s umením dnes už nie je len umelecké dielo, ale aj know how zúčastnených aktérov.

Na Slovensku „po slovensky“

Detailnejší pohľad na sledované obdobie (rok 2014) aj napriek neodškriepiteľnej konsolidácii pomerov prezradí niekoľko špecifík, ktoré sa v našom kultúrnom rámci ani počas dvoch desaťročí nezmenili. Prekvapivá je v prvom rade minimálna reflexia trhovej reality – okrem sumarizujúcej koncoročnej správy Jana Skřivánka na stránkach ročenky ART+, v súčasnosti neexistuje „naša“ relevantná ekonomicky motivovaná analýza domáceho obchodu s umením. Jediným významnejším príspevkom k tejto téme sú komentáre kunsthistorika Jána Abelovského, ktoré však pomenúvajú skôr konkrétne, vybraté aspekty trhovej reality a aktuálne problémy domáceho obchodu s umením ako obchodné výsledky. Sporadické príspevky v ekonomicky orientovaných periodikách zvyčajne opakujú bežné novinárske klišé, v podstate poskytujú priestor len pre vyjadrenia jednotlivých zástupcov trhu; chýba im hlbší rozbor motivácií, náčrt prevládajúcich trendov či výhľadových tendencií.

Relatívne novým fenoménom, ktorý však túto absenciu diskusie zásadne podporuje, je pozoruhodné uzatváranie sa trhu, a to zvlášť na pôde aukčných spoločností. To, že galerijné predaje nie sú verejné je prirodzené, v našom priestore sa však prekvapivo vytráca aj transparentnosť aukčných výsledkov. Na absolútnej „neverejnosti“ svojej činnosti a nedostupnosti akýchkoľvek informácií (katalóg, zoznam diel, výsledky) je postavená aukčná stratégia bratislavskej spoločnosti Art Bid. Ešte v novembri 2013 vstúpila na trh s mimoriadne kvalitne profilovanou kolekciou prvej aukcie, jej dve tohtoročné dražby ostali opakovane prísne privátne, prístupné len pre vybraných VIP dražiteľov. Jediná verejná aktivita, ktorou sa Art Bid v priebehu roka prezentovala, boli viaceré predajné výstavy (predvianočná s názvom „Originalita, ktorá zhodnocuje“), ale aj dve mimoriadne zaujímavé prezentácie diel Stana Filka 80s in N.Y.C. Paintings & Objects (jún 2014) a 4. Dimenzia Kozmológia Modrá čakra (november 2014), ktoré kurátorsky zastrešila Nina Vrbanová a štúdiou k prvému zo sprievodných katalógov prispel aj Aurel Hrabušický. Každá z výstav trvala nepochopiteľne krátko – len sedem dní, čo je vzhľadom na výnimočnú povahu diel veľkou škodou, pozitívom však ostáva dôsledné kunsthistorické a fotografické zdokumentovanie nadobudnutého korpusu, aj keď samozrejme s primárnym cieľom jeho následného zobchodovania.

Aj spoločnosť Art Invest, ktorá ešte v prvom polroku 2014 uvádzala na svojich stránkach výsledky uskutočnených aukcií, nedávno ustúpila od tohto kroku a v súčasnosti sú na jej webe dostupné výhradne výsledky poslednej aukcie. Spätné zverejnenie sumarizujúcich údajov s najvyššími predajmi za uplynulé obdobie jej zástupcovia neposkytli, podobne na výzvu reagovali aj predstavitelia jedinej mimobratislavskej aukčnej spoločnosti Darte. Údaje, ktoré sú voľne dostupné (stránky aukčných spoločností Darte, SOGA a White and Weiss), tak pochopiteľne nedokážu poskytnúť ucelený obraz o stave domáceho obchodu s umením. Aj preto nemôže byť ambícou tohto textu snaha o jeho komplexnú analýzu, treba ho chápať skôr ako pokus o upriamenie pozornosti na tie aspekty, ktoré náš lokálny trh charakterizujú.

Moderna a (we love) László[1]

Smerodajnou pre domáci obchod s umením je skutočnosť, že záber nášho, lokálneho trhu ostáva naďalej mimoriadne limitovaný – v podstate môžeme hovoriť o dvoch základných subsegmentoch, ktoré ho na aukčnom poli definujú. Prirodzene, v texte môžeme zohľadňovať len verejné, aukčné predaje (resp. tie, ktoré jednotlivé aukčné spoločnosti zverejnili); samozrejme, časť obchodov predstavuje tradičný galerijný predaj, významnou mierou sa na celkovom objeme podieľa aj obchodovanie prostredníctvom internetu a najmä, zásadný podiel obchodov prebieha mimo oficiálneho distribučného kanálu.

Silu verejného slovenského obchodu s umením v rozhodujúcej miere určujú kľúčoví autori slovenskej moderny, ich predaje predstavujú z dlhodobého hľadiska najvýznamnejší podiel na celkovom obrate. Aj v uplynulom roku sme zaznamenali niekoľko pozoruhodných predajov klasickej moderny. Celkovo však môžeme konštatovať v tomto segmente nečakanú stagnáciu, ktorá bola spôsobená skôr nedostatkom relevantnej ponuky ako nezáujmom zberateľov. Popredné miesto v rebríčku patrí opakovane dielam Martina Benku ‒ v SOGE sa uskutočnili dva top predaje: galerijné dielo Na pole (Liptov) bolo vydražené za 90 000 eur a figurálna kompozícia Pod šarišským hradom (Orkucany) za 72 000 eur. Mimoriadny záujem vzbudila olejomaľba Mariška Švihrová, portrét obľúbeného detského modelu od Jana Hálu sa z garantovanej ceny 20 000 vyšplhal na konečných 40 000 eur. Spoločnosť White and Weiss realizovala v tomto segmente dva rekordné predaje – symbolický autoportrét Rozsievač Edmunda Gwerka sa predal za 41 500 eur a publikované dielo Stredoveká dáma Imricha Weinera-Kráľa dosiahlo sumu 36 000 eur.

Porovnateľnou mierou prispievajú k rekordným dražbám už len predstavitelia hornouhorského umenia – konkrétne dvojica Ladislav Mednyánszky a Dominik Skutetzky. Zvlášť o diela Mednyánszkeho bol v uplynulom roku na slovenských aukciách mimoriadny záujem – medzi desiatimi najvyššie vydraženými dielami roku 2014 je zastúpený až siedmimi olejomaľbami, pričom v roku 2012 sa paradoxne ani jedno z jeho diel nenachádzalo v top dvadsať slovenských predajov. Najdrahšie predané dielo minulého roku je umelcova kompozícia Dievča na lávke, ktoré sa na dražbe spoločnosti SOGA predalo za 95 000 eur. Podobne aj spoločnosť Artinvest registruje na prvom mieste svojich predajov uplynulého roka dielo Tiahnuci vojaci (vyvolávacia cena 66 000 eur), s konečnou cenou 80 000 eur. SOGA má vo svojom minuloročnom top ten celkovo šesť diel Ladislava Mednyánszkeho. Suma potrebná na získanie tejto šestice predstavuje 453 000 eur, čo v porovaní s celkovým výsledkom mimoriadne úspešnej 104. aukcie Ringwaldovej zbierky (93 diel za 876 000 eur) môže potvrdzovať dominantné a v roku 2014 nespochybniteľné postavenie Mednynánszkeho na slovenskom trhu s umením. V top predajoch SOGY za uplynulý rok navyše registrujeme daľších päť Mednyánszkeho predajov celkovo za 127 000 eur: Pred búrkou (31 000), Šach so smrťou (29 000), Jazierko v lese (24 000), Lesné zátišie (23 000) a Čavargóš (20 000).

Okná vesmíru dokorán

Popri výraznej trhovej dominancii predstaviteľov slovenskej moderny a hornouhorského umenia zaznamenávame v ostatných rokoch aj prirodzené posilňovanie obchodnej pozície členov Skupiny Mikuláša Galandu, ako aj kľúčových predstaviteľov alternatívy 60. rokov. Tento pozvoľný presun záujmu zberateľov smerom k nedávnej minulosti je prirodzeným dôsledkom limitovanosti nášho trhu, súvisí s mohutným nárastom cien diel datovaných pred rokom 1945, ich čoraz náročnejšou a nákladnejšou dostupnosťou, ale do istej miery aj s vierou v lepšie zhodnotenie reprezentantov súčasného umenia v medzinárodnom kontexte.

Zvlášť diela Stana Filka, Júliusa Kollera, Milana Dobeša či Jozefa Jankoviča postupne získavajú čoraz stabilnejšiu zberateľskú základňu, najmä s ohľadom na ich širšie, minimálne stredoeurópske obchodné renomé. Nové obchodné impulzy pravdepodobne prinesú aj zrealizované medzinárodné projekty, ktoré diela slovenských umelcov predstavili vo významných európskych inštitúciách – samostatná výstava Petra Bartoša Situations 1945 ‒ 2014 vo viedenskej Secession, prezentácia Stana Filka v neapolskej Fondazione Morra Greco, či Márie Bartuszovej Provisional Forms v Múzeu moderného umenia vo Varšave. V tomto roku navyše očakávame ďalšie významné zahraničné projekty – Jana Želibská bude zastúpená na prelomovej výstave The World Goes POP v londýnskej TATE Modern[2] a rovnako aj na projekte International Pop vo Walker Art Center v Minneapolise. V máji sa vo významnej poľkej inštitúcii Zacheta predstaví samostatnou výstavou Stano Filko (kurátorka Lucia Gregorová-Stachová). V septembri bude vo Varšave, v Múzeu moderného umenia sprístupnená samostatná výstava Júliusa Kollera (kurátori Katrin Rohmberg a Daniel Grúň), ktorá bude začiatkom roka 2016 reprízovaná vo viedenskom MUMOKu. Oba projekty sa uskutočňujú v spolupráci so Slovenskou národnou galériou.

Tento trend sa pokúša pravdepodobne postihnúť aj novozaložený (december 2014) investičný ART FOND – stredoeurópsky fond súčasného umenia, ktorý inicioval riaditeľ J&T banky Andrej Zaťko. Prvýkrát tak na území Slovenska dochádza ku konkrétnemu prepojeniu dvoch takmer nezlučiteľných sfér – ekonomickej a umeleckej. Cieľom fondu má byť snaha o efektívne investovanie do povojnového slovenského umenia (resp. umenia okolitých krajín) a budovanie investične vyváženého portfólia. Tejto snahe má napomáhať poradná komisia (K. Bajcurová, B. Jablonská, Z. Rusinová, K. Rusnáková a S. Stankoci), ktorá v úvodnom období stanovila stratégiu fondu smerom k nákupu diel kľúčových osobností slovenského výtvarného umenia od roku 1960 po súčasnosť.

Kauza súčasné umenie

Keďže záber nášho trhu je, tak ako sme opakovane naznačili, mimoriadne limitovaný, nie je prekvapujúce, že existuje trvalá snaha o uvedenie povojnového umenia na domácu trhovú pôdu. Hľadanie „nového“ subsegmentu totiž môže byť jediným, komerčne úspešným východiskom v našom ohraničenom teritóriu. Pokusy o prerazenie s predajom súčasného umenia sú však opakovaním mantry úspech – neúspech – pokus – omyl – náhoda. Po nedávnom aukčnom boome súčasného umenia[3] môžeme konštatovať, že sa jeho predaj presúva tam, kde štandardne patrí – do galerijnej sféry. Aj keď na Slovensku existuje aukčný dom, ktorý sa už podľa názvu White and Weiss Contemporary Art Auction profiluje ako spoločnosť zameraná na súčasné umenie, z hľadiska objemov jeho tržieb je zrejmé, že gros predajov predstavujú diela autorov slovenskej moderny, prípadne zástupcov staršej a strednej generácie.[4] Aj keď spoločnosť White and Weiss realizovala v minulom roku niekoľko pozoruhodných dražieb, resp. poaukčných predajov predstaviteľov strednej a najmladšej generácie,[5] jej konečná percentuálna úspešnosť sa pohybuje stále okolo 20%. Samozrejme, nemôžeme uprieť veľkú snahu jej predstaviteľov v náročnom (podnikateľskom) pláne, aj keď by sme mohli ich obchodnú stratégiu, postavenú na uvádzaní čo najširšej skupiny mladých autorov považovať za nie úplne zodpovedajúcu podmienkam domáceho publika.

Aj napriek proklamovanej snahe o oživenie ponuky súčasného umenia v roku 2014 sa ani SOGE nepodarilo aktivovať zásadnejší záujem zberateľskej verejnosti. Po zastavení aukčnej činnosti v tomto segmente sa umenie najmladšej generácie objavuje len sporadicky ako doplnok sezónnych, resp. večerných aukcií a môžeme konštatovať, že sa nachádza na okraji obchodného záujmu nášho najväčšieho aukčného domu. Jedinou pravidelnou aktivitou SOGY v tejto oblasti je usporadúvanie výstav autorov mladšej a strednej generácie.[6] Žiaľ, aj pionierske aktivity Nadácie – Centrum súčasného umenia na poli uvádzania súčasného umenia do trhových väzieb definitívne skončili a v minulom roku sa žiadna aukcia pod jej patronátom nekonala.

Vzhľadom na vyššie naznačené nás neprekvapí, že sa na úkor nefungujúceho aukčného predaja súčasného umenia na Slovensku posilnila pozícia galerijnej sféry, čo možno chápať ako pozitívny prejav štandardizácie nášho trhu. Významné počiny na poli prezentácie nášho umenia, účasť na medzinárodných veľtrhoch, publikačná a edukačná činnosť (amt_project, Krokus, SODA, Schmenitz, Zahorian & co) fungujú ako dôležité impulzy smerom k širšej verejnosti. Oživenie a zintenzívnenie „dílerskej“ činnosti však popri výsledkoch etablovaných galérií prinieslo priam explóziu jednorazových, ale aj dlhodobejších galerijných projektov, ponúkajúcich nenáročné dekoratívne diela, na hranici vizuálneho balastu, ktoré si pochopiteľne nachádzajú svoju cieľovú skupinu, neraz jednoduchšie, ako v prípade zabehnutých galeristov. Až čas ukáže, ako sa s odstupom rokov dokážeme vyrovnať so síce akademickou, ale prakticky bezcennou produkciou, ktorá zaplavuje domácu scénu. Pravdepodobne budeme k týmto dielam pristupovať podobne ako dnes vnímame nekonfliktnú, nezaujímavú a často prakticky bezcennú produkciu predajní Diela – teda bez akéhokoľvek relevantného záujmu.

Kým západný svet sa momentálne vyrovnáva so zásadnou zmenou paradigmy, v ktorej systém postavený na spolupráci dílera a kritika nahrádza spojenie vplyvného zberateľa a dílera, náš priestor až teraz, dvadsaťpäť rokov po prevrate, začína byť konfrontovaný s predstavou (už ani nemaskovanou) umenia ako tovaru. Aj napriek agresívnym obchodným praktikám a čoraz častejšiemu zdôrazňovaniu investičného potenciálu umenia je nevyhnutné, aby sme si zachovali potrebný odstup a profesionalitu. Len tak dokážeme odlíšiť Umenie od tovaru, aj keď zdanlivo luxusného. Táto mimoriadne náročná cesta je behom na dlhú trať, má svoje dôvody a nespochybniteľný význam. V momentálnych podmienkach je však zrejmé len jedno – tento maratón bude pre nás čoraz vyčerpávajúcejší.

Publikované in: 365­­­­­ (magazín o umení)­, Slovenská národná galéria, 1/2014

Fotografia: dostupné na http://www.batcol.com/cinema/souffle/index.html