Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem predavačkou /ženou za pultom/ a je takmer isté, že to netušil nikto v celej mojej nerozvetvenej rodine, kde sa väčšina výmenných transakcií tovaru /áno, aj umenia/ za peniaze vnímala so zdvihnutým obočím.
Nemusím asi zdôrazňovať, že obchod s umením je špecifický. Pre mňa zvlášť, pretože umenie mám rada. Nielen tak esteticky, ale niekedy bytostne, vlastnícky. A preto je neraz obchodovanie veľmi ťažké...
Vždy keď predávam /a klient si nechá poradiť/, ponúkam len veci, o ktorých som presvedčená, že jednoducho stoja za to. Je to asi tá najjednoduchšia obchodnícka pravda – predávať to, čo by som si sám kúpil. To už potom nie je ani o biznise, skôr o vzájomnej dôvere medzi predávajúcim a kupujúcim a určitom osobnom presvedčení. A niekedy aj o istej forme utrpenia či sebatrýzne. Nechcem sa dotknúť predajcov textilu, či zeleniny, ale zdá sa mi, že k cukine alebo mikine, nech ste akokoľvek oddaný svojej práci, sa človek len tak ľahko nepripúta. Navyše, pokiaľ nepracujete pre Chanel alebo Christiana Diora, isto vás dokáže uspokojiť aj konkurencia, či nebojme sa to priznať, lacnejšia napodobenina.
S obrazmi je to iné. Náhrada neexistuje. Navyše, keď nejaký predávate, akoby ste ho strácali na dvakrát. Na druhej strane, ak to vezmem osobne, nemôžem vlastniť všetky obrazy, nehovoriac o tom, že som zamestnaná vo firme, ktorá žije z obchodu s umením.
Ono je asi všetko v najlepšom poriadku, Vás snáď poteší dobrá kúpa, mňa hreje aspoň čisté svedomie, že som konala v najlepšej viere, a ak sa to niekedy obráti /a vysnený obraz skončí predsa u mňa/, niet väčšej radosti. Ale to už s obchodom vlastne nemá nič spoločné...