Predmetným obrazom je dielo Borisa Sirku /1981/ Bez názvu /dnes nám to ale jebe pán Maco/. Pri svojej aukčnej premiére sa obraz stal prekvapením, možno dokonca v istom slova zmysle aj vrcholom aukcie. Stal sa druhým najdrahšie vydraženým dielom za 37 000,- Sk, pričom jeho cena sa navyšovala z vyvolávacej ceny 25 000,- Sk, čo fakticky znamená, že to bolo dielo, o ktoré verejnosť prejavila najväčší záujem. O obraz sa v sále strhla bitka a viacerí prvokupci súčasného umenia jeho cenu vytiahli na vtedy celkom prekvapivú sumu. /Najdrahšou predanou položkou bol veľkoformátový obraz Vlada Havrillu predaný za 58 000,- Sk/.

Sirka bol vtedy neznámym, dvadsaťdvaročným študentom Akadémie v Košiciach, ktorý sa prekvapivo stal finalistom prestížnej Ceny Oskára Čepana 2003. To bol pravdepodobne aj hlavný dôvod, prečo ho zostavovateľky aukcie Sandra Kusá a Jana Oravcová zaradili do „dražbového“ výberu. Od vtedy sa jeho diela pravidelne a značne úspešne objavovali v kolekciách všetkých existujúcich aukčných subjektov – okrem majiteľa „Pána Maca“, ktorý mimochodom na jeho tvorbu nezanevrel a pýši sa vskutku profilovou kolekciou mladého umelca, si Sirka samozrejme získal aj iných obdivovateľov. Pred pár rokmi sa upísal sa na istý čas ambicióznym galeristom, a že to bola zmluva aj s Devil, sme sa rýchlo dozvedeli aj my, nezainteresovaní....


To všetko je minulosť. O čom však svedčí?

1. Hovorí o výlučnom postavení Nadácie – Centrum súčasného umenia. Sirka svojou doterajšou tvorbou, ktorá sa našťastie rýchlo vymanila z komixového zajatia, rokmi potvrdzuje opodstatnenosť jeho možno trocha prekvapivej nominácie. Dnes ho bez váhanie môžeme zaradiť medzi najzaujímavejších predstaviteľov súčasného slovenského umenia. Do akej miery jeho etablovaniu na scéne pomohol pán Maco je úplne bezpredmetné.

2. Pripomína nám vlastné limity. Keby v roku 2003 ktokoľvek tvrdil (hoci aj samotná veľká A.K.), že sa bude v Bratislave ročne poriadať PAŤ!!! aukcií súčasného umenia bol by v lepšom prípade považovaný za blázna. V skutočnosti všetky tri zúčastnené subjekty (NCSU, Ľudmila Soókyová i SOGA) začali postupne organizovať vlastné aukcie súčasného umenia a všetky v podstate fungujú dodnes. A aby sme neboli nespravodliví, nemôžeme opomenúť ani aktivity pána Weissa.

3. Potvrdzuje, že /mnohí majetní, možno nezorientovaní/ slovenskí kupci kupujú impulzívne, bez ohľadu na meno, návratnosť investície, z plezíru, možno trochu prvoplánovo. No jedným dychom musíme dodať, že sú to aj títo kupci, ktorí v konečnom dôsledku stanovujú rekordy, definujú ceny - vytvárajú slovenský trh s umením.

4. Celkom isto svedčí aj o nepochybnom pokroku. Od pamätnej pionierskej aukcie sa „občianska, spoločenská , ale aj firemná vybavenosť“ v tejto oblasti posunula jednoznačne v prospech súčasného umenia –vzniklo viacero súkromných galérií, cien, rezidenčných projektov, prehliadok, salónov.....


A osud pána Maca?
Prostá realita. Priateľka jeho majiteľa nemohla dlhšie znášať prítomnosť diel Borisa Sirku v spoločnom príbytku a tak iniciovala ich opätovný predaj. To, že sa ani jedno nepredalo už vieme všetci.

Rokmi som sa utvrdila, že impulzy pre kúpu diel súčasného umenia bývajú veľmi pozoruhodné, asi sa náš trh predsa vyvíja – teraz ma budú asi udivovať dôvody pre ich predaje.....