13. November 2012, 19:00
Najvyššie dosiahnuté konečné ceny diel autora: 31 000,- € Ženy z Mičinej. Okolo 1965. Olej na plátne. 79 x 50 cm. (90. jarná aukcia, 9. 3. 2010)
17 900,- € Žena. 1970-75. Olej na plátne. 90 x 78 cm. (100. jubilejná večerná aukcia, 15.11.2011)
14 500,- € Žena. Okolo 1975. Olej na plátne. 90 x 78 cm. (94. aukcia súčasného umenia, 26. 10. 2010)
Biografia: Narodil sa 11. 11. 1930 v Tekovských Lužanoch. 1950-55 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Fulla, Zmeták, Hoffstädter, Milly). 1957 sa stal zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu. 1966 Cena Osvalda Licciniho na XXXVIII. Bienále v Benátkach. Samostatné výstavy (výber): Bratislava (1962, Galéria Cypriána Majerníka, 1966, Galéria mesta Bratislavy, 1969, Galéria mladých, Mestská galéria, 1997, SNG), Brno (1966, Galerie J. Krála), Berlíne (1966, Landengalerie), Nitre (1967, Nitrianska galéria), Krnove (1978, Mestské múzeum), Trenčíne (1984, Galéria M.A. Bazovského), Martine (1990, Turčianska galéria). 2011 Rad Ľudovíta Štúra.
Literatúra: Matuštík, R.: Slovenské moderné maliarstvo 1945-1963. Bratislava 1965; Matuštík, R. Nové slovenské výtvarné umenie. Bratislava 1969; Hrabušický, A.: 60. roky. Výtvarný život, 39, 1994, č. 2, str. 4-7, č. 3, str. 90-94; Kubíková, K.: Milan Laluha. Kat. výst. SNG 1997. Kol. autorov: Milan Laluha. Slovenský Tatran, Bratislava 1997.
Poradové číslo: | 75 |
Odhadovaná cena: | 25 000 – 27 000 € |
Konečná cena: | 28 000 € |
Rok: 1965
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 66 x 58 cm
Značené: Značené vpravo dole "M. Laluha 65", na zadnej strane vpravo hore „M. Laluha“
Popis:
Slovenská súkromná zbierka. Obojstranne maľované – na zadnej strane olejomaľba “Kosci”. Na podráme poškodená oceňovacia nálepka n.p. Dielo, podniku SFVU a strojom písané popisky diela v nemčine, z ktorých sa dá usudzovať, že dielo bolo vystavované v zahraničí.
„ŽENA S BATOHOM“
je vynikajúcou a zberateľsky vzácnou ukážkou tvorby Milana Laluhu z polovice šesťdesiatych rokov. Je dôkazom, že Laluha spel v jednej z radikálnych línií vtedajších radikálnych úsilí celkom mimo kontext „ľudového žánru“ až na pomedzie nefiguratívneho prejavu. Do akej miery bol tento sklon jeho tvorby podmienený inšpiráciami historickou avantgardou je otázne. Konkrétne pri Laluhovi – raným, ešte pred-suprematistickým Kazimirom Malevičom, kde je príbuznosť názorov viač než preukázateľná. Sám Laluha takéto vplyvológie razantne odmieta: Malevičovu tvorba vraj v týchto rokoch vôbec nepoznal. Pravde bližšie bude teda asi tvrdenie, že Laluhov variant tradičného slovenského žánru vychádzal z domácich súvislostí, z myšlienkovej atmosféry generačného nástupu okolo roku 1957. Vtedajšia túžba mladých po skutočných životných i umeleckých hodnotách – to všetko bolo vlastne odleskom potreby spretrhanej nádväznosti na medzivojnovú avantgardu, ale aj revoltou proti neznesiteľnej tuhosti socialistického realizmu. Návraty k Fullovi a Galandovi neboli pre týchto maliarov a sochárov len znovuobjavovaním slovenského mýtu. Boli predovšetkým dôvodom predvádzania nepatickej civilnosti, vybrúsených tvarov obrazu či sochy. Pretože už nešlo ani tak o vytyčovanie heraldických znakov domova tak, ako to robili klasici našej moderny. Pomer k motívu sa stal nesprostredkovaný literárnymi klišé -- rozhodujúcou bola skôr vecnosť, než oslava romantickej utópie, viac individuálne a ľudské než národné konštanty. Maliarske dielo najvýznamnejších príslušníkov Skupiny Mikuláša Galandu sa tak stalo najvýrečnejším dôkazom životodárnosti Galandovej a Fullovej „novej tradície“. Ich príklad sa stal jedným z rozhodujúcim impulzov obnovenia prerušenej kontinuity, radikálneho spochybnenia dogmy socialistického realizmu, návratu k domácim modernistickým koreňom, ale i vykročenia k aktuálnym podnetom európskej a svetovej avantgardy. Podľa Oskára Čepana: “… Milan Laluha nie je maliar folklórnych námetov. Analógiu k jeho postojom núka sprostredkujúce médium ľudovej hudby. Rovnica vzťahov je jednoduchá. Táto hudba sa má k svojmu životnému zdroju – k dedine tak, ako sa má k obom Laluhov obraz. Maľuje síce dedinu a jej ľudí, ale súčasne, či predovšetkým – maľuje ich vizuálne ekvivalenty, transponované cez prarytmy a praakordy ľudového hudobného výrazu. Maliar od začiatku uvedomelej tvorby úporne hľadá svoju výtvarnú formulu, svoj “zaklínací princíp”, štatút či vzor. Hľadá ju v schéme, ktorá by bola schopná obsiahnuť viac, ako ponúka sám zobrazený motív či námet. “Keď začínam maľovať…”, povedal v jednom rozhovore, “… zbehne sa mi to až do akéhosi vzorca.”. Domnieva sa, že do úvahy môže prísť len akýsi “… sochársky pôdorys existovania tvarov v priestore…”.
Zoznam diel autora: