10. December 2019, 18:00
Biografia: Narodil sa 19. 1. 1890 v Blatnej, zomrel 17. 5. 1959 vo Važci. 1909 súkromná maliarska školu F. Engelmüllera v Prahe, 1910 -15 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Bukovac, Pirner). Od 1923 žil ako výtvarník v slobodnom povolaní v podtatranskej dedinke Važec. Okrem maliarstva sa venoval i literárnej tvorbe a ilustrácii - patrí k zakladateľom modernej slovenskej ilustračnej tvorby pre deti. Samostatne vystavoval v Prahe (1932), Košiciach (1931, 1933, 1938), Bratislave (1932), Liptovskom Mikuláši (1933). Súborné výstavy mal v Liptovskom Mikuláši (1982), Prahe (1982), Bratislave (1990). Galéria P. M. Bohúňa sprístupnila v jeho dome vo Važci pamätnú izbu a stálu inštaláciu jeho diel.
Literatúra: Lenko, J.: Jan Hála. Bratislava 1951; Abelovský, J.: Jan Hála. Bratislava 1977; Abelovský, J.: Jan Hála. Trenčín 2007
Poradové číslo: | 166 |
Nevydražené | |
Vyvolávacia cena: | 29 000 € |
Rok: 1943
Proveniencia: zbierka architekta Jozefa Šašinku, Poprad
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 65 x 45,5 cm
Značené: Značené vpravo dole "J. Hála 43"
Popis:
Diela Jana Hálu sú stálicami slovenských (i českých) aukcií. Popri Benkovi a Fullovi dosahujú najvyššie ceny z predstaviteľov moderny Slovenska. Čomu pripísať tento úspech? Nuž, „modernistickým“ kvalitám jeho obrazov asi ťažko. Treba si však uvedomiť: v čase jeho štúdií nebola secesia a symbolizmus ešte zďaleka vyčerpaným slohom. Ba, dá sa povedať, že východzím zreteľom českej modernej výtvarnej kultúry rozhrania storočí i neskôr bola bezpochyby tvorba generácie deväťdesiatych rokov (a ktorej predstavitelia boli združení v Spolku Mánes), ktorá predpovedala a po svojom dotvárala podnety impresionizmu, symbolizmu a secesie, nielen ako časovo následné tendencie vývoja, ale aj v pochopení vnútornej blízkosti ideí a foriem, vyjadrujúcich už rozpornosť modernej doby. Vplyv tejto generácie bol ešte stále značný a zasiahol aj Jana Hálu. Ako mnohých ďalších spolužiakov aj jeho fascinovalo špekulatívne maliarstvo Preislera, Jiránka či Švabinského. Osobnostná výbava mladého Hálu, rodinnou výchovou zdedený panslavizmus pravda, už dávno zmenený na sentimentálnu tautológiu, živiacu túžbu po „znovuprežití“ odkazu národných patriarchov, pocit záväznosti romantickej tradície mánesovsko – alešovskej a odtiaľ pochádzajúce povedomie o „stratenom raji“ prvotného, nenarušeného vzťahu človeka k svetu, usmerňoval maliarovou orientáciu v húšti ponúkajúcich sa výtvarných, ale aj duchovných koncepcií súdobej českej výtvarnej scény. Je nepochybné, že Hála – chlapec z kultúrnej periférie a zároveň tak trochu naivný panslavista a národovec – zvlášť citlivo vnímal základný rozpor českej kultúry začiatku storočia. Treba si tiež uvedomiť, že v čase Hálových štúdií tento konflikt súčasníci nemohli vnímať ako rozhodnutý. Vystúpenia OSMY (1908), avantgardnej skupiny, otvárajúcej v modernom českom umení kozmopolitnú problematiku súdobého expresionizmu a kubizmu a následne Skupiny výtvarných umelcov (1911), odzneli popri iných a inak, konzervatívnejšie, a teda nacionálnejšie orientovaných iniciatívach, ktoré boli rovnako považované za “moderné.” Dosť na tom, že Jan Hála sa nakoniec prikloní k tej verzii modernizmu, ktorú začiatkom storočia zastupovala – oproti mladším, progresívnejším – generácia osemdesiatych rokov, tvorcov predznamenávajúcich nastupujúcu avantgardu a i neskôr určujúcich jej vedľajšie prúdy. Podľa Tomáša Vlčeka: “... radikálnym krokom v kariére českých maliarov osemdesiatych rokov bolo rozhodnutie Karla Vítězeslava Maška, Františka Dvořáka a Alfonza Muchu odísť z Mníchova, vtedy najvýznamnejšieho centra stredoeuróspkeho umenia, do Paríža. Svojím rozhodnutím prekročili množstvo noriem, ktoré obmedzovali generáciu Národného divadla. Vyviazali sa z nárokov a nádejí na českú, najmä národne ideologicky podmienenú objednávku. ... Ich tvorba experimentovala s akademizmom, s motívmi naturalizmu, impresionizmu a postimpresionizmu“. Najmä Mašekov koncept, jeho spôsob práce s obrazovým svetlom prevezme Hála, aby sa vynoril „akoby zázrakom“ o desaťročie neskôr – v zrelých prácach važeckého obdobia. Principiálne išlo o to, že nadsadené obrazové svetlo (a tým aj farba) naturalistickú jednoznačnosť a jedinečnosť ľudových modelov sa pretvárala do literárneho (inotajného, metaforického, symbolického) a teda zovšeobecného obrazového celku.
Zoznam diel autora: