Ja by som si možno na tomto mieste iróniu odpustil.  Zo širšieho pohľadu, než je výlučný zreteľ „contemporary artu“,  sa tu totiž odohral dokázateľný zdvih od bežného „starožitníckeho“  predaja  k „západnému štandardu“ obchodovania s umením. V zložitých podmienkach trhu, ktorý je nielenže bez významnejších medzinárodných presahov, ale aj bez tradícií, ktorých by sa mohli jeho aktéri dovolávať.

Veď len počítajme spolu s Ninou Gažovičovou: roku 2014 sa uskutočnilo takmer dvadsať živých aukcií, dlhodobo tu pôsobí až päť aukčných spoločností.  K tomu treba prirátať aktivity viacero odborne ambicióznych súkromných galérií (amt_project, Ego Gallery, Flat Gallery, Gandy Gallery, Krokus, Photoport, River Gallery, Roman Fecik Gallery, Schemnitz Gallery, SODA Gallery, Zahorian & co Gallery...) s vyhranenou dramaturgiou, rešpektovanými kurátormi i so štátnej sféry, účasťami na prestížnych veľtrhoch, kvalitnými katalógmi, uznaniami mienkotvornej kritiky.  Ešte významnejšia je existencia verejných korporatívnych zbierok, v mnohom (kvalitou zbierkotvornej, výstavnej a publikačnej činnosti)  suplujúcich štátne galérie (po PRVEJ INVESTIČNEJ SKUPINE a Galérii ZOYA preberá v poslednom období jednoznačnú iniciatívu Galéria NEDBALKA).

Dosiahla sa teda už konečne - dlhodobým úsilím a zásluhou často mimoriadnych menežérskych výkonov -  méta „štandardu“? Zdalo by sa, že v zásade áno. Napriek tomu: najmä na aukčnom trhu silnie „blbá nálada“. Všeobecný pocit , že verejnému obchodu s umením  v dnešnej jeho podobe a forme „došiel dych“. A v panike z „nedostatočnosti štandardu“ sa hľadajú neštandardné riešenia. Paradoxne (sme predsa na Slovensku): práve v okamžiku, keď sme sa ocitli na dohľad od cieľa.

Jedno z takýchto nesystémových krízových východísk by sa dalo nazvať frontálnym ústupom z princípov verejného obchodovania. Píše o tom aj Nina Gažovičová: okrem WHITE and WEISS (a SOGY samozrejme) jej všetky ostatné slovenské aukčné siene odmietli poskytnúť  údaje o predajoch za rok 2014. ARTBID si zrejme na „neverejnosti“ ponuky (inak – naozaj mimoriadne kvalitnej) postavil celú obchodnú stratégiu. ART INVEST na svojej stránke nemá archív a zverejňuje len výsledky poslednej aukcie. Pribúda stále viac „privátnych“ aukcií, „len pre pozvaných“,  bez katalógov na webe,  bez uvádzania dosiahnutých konečných cien, či celkových obratov.

Aby bolo jasné – nie je mi nič do spôsobov obchodovania konkurencie. Najmä za tichého predpokladu,  že prinášajú lepšie výsledky, než tradičné obchodné modely...  Predsa však: nie je takéto uzatváranie trhu z dlhodobejšieho hľadiska kontraproduktívne?  Isteže, „utajením“ aukcie možno napríklad stvoriť gloriolu jej výnimočnosti, exkluzivite ponuky. Čo by malo byť povinným znakom aukčného obchodovania oproti bežnému predaju umenia. Nedištancujeme sa však takto zároveň od pozornosti širšej „kultúrnej verejnosti“ a tým aj pred inováciou jestvujúcej klientely? Ktorá je pritom priam fatálne nevyhnutná.

Svojho času som písal, že „čakaním na Godota“ je pre náš aukčný obchod čakanie na slovenského Jana Skřivánka. Ostáva smutným faktom, že rovnako včera ako i dnes, jedinou kompetentnou reflexiou výsledkov, krátkodobých i dlhodobých trendov v slovenskom aukčnom obchode, sú texty šéfredaktora ART and ANTIQUES, zverejňované najmä na českom odbornom portáli a ročenke ART+.

Dosť na tom: takmer o každej českej aukcii dosť podrobne - na základe takýchto odborných podkladov - referujú všetky české seriózne tlačené médiá. Pamätá si niekto z Vás čosi podobné z kultúrnych stránok našich mainstreamových novín? A divíte sa, že nie? Veď ak by sa aj dajakým zázrakom „náš Skřivánek“ odkiaľsi vynoril, tak by mohol iba bezmocne zastať pred bránami našich „dobre utajených“ aukčných siení.

Treba však zároveň otvorene priznať, že „blbú náladu“ na verejnom trhu a s ňou spojenú potrebu neštandardných riešení,  vyvolali predovšetkým „červené“ čísla .  Ktoré „nepustia“, ako dobre vieme. Z vyššie uvedených dôvodov to za ostatných mám viac-menej len pocitovo, za SOGU to viem presne: roku 2014 bol celkový obrat šiestich živých aukcií o viac ako 350 tisíc eur nižší, než roku 2013. Čiže – mínus jedna úspešná sezónna aukcia.  Je zaujímavé, že obdobné problémy mali aj Češi: oproti  roku 2013 zaznamenali pokles o 85 miliónov českých korún (10 % sklz oproti predchádzajúcemu roku). Podľa Jana Skřivánka to zapríčinil fakt, že český trh ponúkol až o pätinu menej diel drahších ako milión korún, respektíve takmer úplná absencia položiek nad 20 miliónov.

Ak by niečo podobné bola  príčina aj nášho prepadu, tak potom to nie je nič až tak tragické. Tie tri stovky tisíc eur sú v prípade SOGY - dajme tomu – štyri galerijné diela  Bazovského, Fullu, alebo Galandu. Ktoré sme roku 2014 do ponuky nedostali, nič však nenasvedčuje tomu, že to už v tomto roku nemohlo byť inak.

Porovnávať sa s vyspelejším bratom však môže byť zavádzajúce.  Slovenská stagnácia má hlbšie príčiny. Akoby sa práve roku 2014 – nejakým synergetickým spôsobom – naplno prejavili už  dávnejšie tendencie,  neprajúce verejnému obchodu s umením.  Predovšetkým:  solventnejší zberatelia domáceho moderného umenia (ktoré je a ostane jadrom ponuky) sú už „nasýtení“. Buď úplne odchádzajú z verejného trhu, alebo reagujú len na ponuky skutočne výnimočných diel. Takže,  z bývalých obchodných istôt (Benka, Fulla, Galanda, Bazovský etc... ) sa stávajú neistoty – predaj bežných diel aj od špičkových autorov je čoraz problémovejší. S tým súvisí aj ďalší nepríjemný „efekt“: rádovo klesá počet silných dražiteľov v sále a tým aj skutočných licitácií. Čím ale aukcie strácajú svoj primárny zmysel.

S tým priamo súvisí nedostatočná kvalita ponuky.  Potencionálne „hajlajty“ sa do verejného obchodovania dostávajú čoraz menej. Príčina? Kedysi boli veľké súkromné zbierky a ich majitelia v „utajení“. Dnes sú verejne známe.  Takže aj oná,  každým „aukcionárom“ vzývaná,  „babička, ktorá má Benku  na predaj“,  sa už dnes celkom prirodzene obracia priamo na koncového záujemcu. Aby ušetrila províziu. Alebo – v horšom prípade -  sa stane obeťou nejakého priekupníka, ktorý – na rozdiel od nás – platí  „na drevo a hneď“. Ten zasa následne a z tých istých dôvodov „hajlajty“ predáva priamo zberateľom a nám nechá len „smetie“.

V každom prípade – „kolobeh“ špičkových vecí vo verejnom obchodovaní sa zastavil.  Ak sa aj nejaký deje, tak je to mimo verejného trhu. Tam je naopak čoraz intenzívnejší. Veľkí trhoví hráči začali totiž obchodovať viac-menej už len medzi sebou. Lebo dnes si už v tejto branži „každý s každým tyká“. A aj – ekonomická matematika jednoducho inak nedovolí. Draho kúpenú špičkovú vec spred pár rokov, predáš so ziskom (či prosto len - bez straty) len ak sa vyhneš čo i minimálnej provízii za sprostredkovanie.  A zároveň vieš veľmi dobre, že aukčná sieň – oproti nedávnej minulosti - nejaké radikálne navýšenie z vyvolávačky nezaručí, a ani zaručiť nemôže.

Riešenie takejto patovej situácie? Rozhodne ho nevidím v návrate do „bodu nula“. K „privátnemu“ obchodovaniu z rúčky do rúčky, takpovediac „pod bránou“. Ktorý sme kedysi na začiatku všetci s takou vehemenciou zamietli. Mám návrh onakvejšieho „neštandardného“ riešenia. Spočíva v popretí tézy, ktorú sme zasa všetci doteraz slepo nasledovali. Totiž, že umenie je iba tovarom, ako každý iný.

Pretože, kto vlastne v konečnom dôsledku určuje, že ten-ktorý obraz je považovaný za „výnimočný“? Asi teraz naštvem viacerých kolegov v branži – ale nie je to, podľa mňa, žiadna mysteriózna „neviditeľná ruka trhu“, ale konkrétny renomovaný odborník, kritik, umelecký historik.

Podľa Niny Gažovičovej už v blízkej budúcnosti treba očakávať „... radikálny nárast významu a vplyvu znalca, resp. odboru znalectva. Potvrdzuje sa tak tvrdenie, že procesu komodifikácie podlieha nielen umenie, ale aj samotná vedomosť o ňom (Appadurai). Teda, že obchodovateľným predmetom na trhu s umením dnes už nie je len umelecké dielo, ale aj know how zúčastnených aktérov...“.  A podľa mňa zasa, azda toto môže byť cesta k naplneniu spomínanej  potreby „inovácie klientely“, otvoreniu sa doteraz nesaturovaným možnostiam, malosťou (v každom zmysle toho slova) predznačeného, slovenského trhu s umením.

Zadným vrátkami znalectva tak nečakane vstupuje do aukčnej hry pojem „obchodnej etiky“.   V zmysle: predať sa dá síce všetko, obchodovať so všetkým sa však nemá. Terajšia naša „kríza“ nám teda možno dovolí pochopiť niečo, čo je v civilizovanom svete už dávno samozrejmosť. Totiž, že sme my, teda kunsthistorici a obchodníci, osudovo spojení. Lebo obchod bez skutočného, nielen predstieraného, odborného (hodnotového) zázemia ostáva len spoločensky nezaujímavým, pre "novú" klientelu neatraktívnym a kultúre nebezpečným, bohapustým „kšeftovaním“.

(text je publikovaný v katalógu 121. jarnej aukcie firmy SOGA, 17. 3. 2015)