Hlavnou postavou môjho krátkeho článku je pán doktor Milan Vároš, novinár, ktorého bibliografia je skutočne pozoruhodná (ak nie hneď závideniahodná a to aj vzhľadom na rôznorodosť tém, o ktorých pojednáva). Medzi jeho posledné knihy patria dva „hrubé“ zväzky Stratené poklady Slovenska I. – II., z ktorých druhý zväzok má zaujímavý aj podtitul „Osudy našich umeleckých diel a pamiatok (najmä v maďarských múzeách a galériách).“ No po skúsenostiach s jednotkou som si radšej odoprel „radosť“ z čítania druhého dielu.
Za normálnych okolností by sme vydanie podobnej publikácie mohli považovať za radostnú udalosť, ale v tomto prípade je to katastrofa a tragédia. I keď sa autor v úvode vymedzuje voči režimu spred roku 1989, mnohé jeho formulácie pripomínajú úvody publikácií z 50tych rokov od komunistu Jozefa Bradobura. Keď píše o šľachte s obľubou používa slovo „rozkázal“ – teda že nejaký aristokrat rozkázal postaviť galériu, kostol atď. Vároš nie je historik, ani kunsthostorik a tak dejiny chápe (skôr ich však vôbec nechápe) nacionalisticky, v nesprávnych súvislostiach. Dozvieme sa tak, že šľachtici prichádzali v 16. storočí na Slovensko, no mali majetky aj v zahraničí - v Maďarsku... Nezmysel!!! Rovnako veľký, ako okrádanie Slovenska Maďarmi pred rokom 1918! Podľa autora bol jedným z najväčších zloduchov a zlodejov arcibiskup Arnold Ipolyi, ktorý „všemožne pomáhal gniaviť Slovensko a jeho umelecké zbierky“. Takéto vyhlásenie možno hodnotiť jedine ako nehoráznosť. Na margo témy a pre poučenie pána Vároša dodávam, že koncom 19. storočia módna puristická regotizácia chrámových interiérov, priniesla hromadné nahrádzanie pôvodného – starého kostolného mobiliáru novým. Ipolyi a jeho súčasníci preto mnohokrát zachránili cenné oltáre a tabuľové maľby, ktoré následne prezentovali v múzeách. A že o krádeži, či ochudobňovaní Slovenska nemohla byť v tej dobe reč, svedčí skutočnosť, že žiadne neexistovalo – existovali Slováci žijúci na území Horného Uhorska, z ktorého sa neskôr stalo Slovensko. A nakoniec, dnes nie je problém vycestovať do Ostrihomu či Budapešti a obdivovať tam, v elegantných výstavných priestoroch artefakty z nášho územia.
Slovensko – maďarskú otázku Vároš vyhraňuje vo svojej knihe ďalším nezmyselným vyčítavým konštatovaním: „V Mníchove si dal Dionýz Andrássy vytlačiť parádny dvojzväzkový katalóg s reprodukciami všetkých diel (po tom čo „rozkázal“ postaviť v Krásnohorskom Podhradí galériu. pozn. J.B.:-). Zbytočne by sme v ňom hľadali výtvarníka slovenského pôvodu, niet ho ani pod podobizňou grófky Františky Andrássyovej.“ Aby však úplne naplnil svoj program traktovania hlúpostí, dodáva: „Po horthyovskej okupácii južného Slovenska značnú časť vystavených diel odviezli do Budapešti“. Dovolím si Várošov omyl uviesť na správnu mieru. Dionýz Andrássy svoju zbierku výtvarných diel odkázal vo svojom testamente Múzeu krásnych umení v Budapešti a keďže zomrel v roku 1913 (ešte za Rakúsko-Uhorska), diela boli ešte v tom roku z galérie odvezené – úplne legálne, no predovšetkým v súlade s poslednou vôľou ich majiteľa.
Bohužiaľ pán Vároš nie je jediným autorom píšucim bez rozmyslu a sebareflexie. Pred niekoľkými rokmi vyšla kniha Krásna Hôrka a Betliar od Tibora Györgya, dlhoročného riaditeľa Múzea Betliar. Jeho texty, vychádzajúce pod hlavičkou Slovenského národného múzea, postrádajú, rovnako ako Várošove, odbornosť a obaja akoby odmietali citovať literatúru, ktorú opisujú (mnohokrát mylne interpretujú) a neuvádzajú ani pôvod reprodukovaných fotografií. Györgyove texty zaujmú aj nešťastnými pokusmi autora o umelecko-historické súdy, ktoré bez poznania kultúrno-historického kontextu a literatúry nie sú možné.
Na pultoch kníhkupectiev sa nedávno objavila kniha Mariána Krčíka Testament grófa Pálffyho, čo je na laika – nadšenca pomerne náročná téma, čakajúca na komplexné a objektívne spracovanie historikmi a kunsthistorikmi.

V mnohých prípadoch nie je možné oceniť ani len autorovu snahu a je nám samozrejme ľúto aj obrovských finančných nákladov, ktoré takéto projekty pohltia. Várošove knihy vydala Matica slovenská, ktorá by mohla peniaze využívať efektívnejšie! Na koniec si neodpustím otázku: Zaslúži si Milan Vároš za publikácie Stratené poklady Slovenska I.-II. Cenu ministra kultúry SR, ktorá mu bola udelená vo februári toho roku?


foto: http://www.martinus.sk/?uItem=31630