Technika: olej na plátne, adjustované v pôvodnom ráme, vyhotovenom podľa návrhu známeho českého architekta Josefa Gočára
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 70 x 100 cm
Značené: Značené vľavo dole "M. Benka"
Ďalšie vlastnosti: Proveniencia: významná súkromná zbierka v Bratislave. Získané na aukcii SOGY (2003).
Popis: “Slovenská rodina” patrí k prelomovým dielam v tvorbe Martina Benku záveru tridsiatych a začiatku štyridsiatych rokov. Vo väčšine obrazov tej doby viac, ba rozhodujúcim spôsobom zdôraznil úlohu figúry: "… ich spoločnou črtou je motív jednej alebo viacerých postáv vynárajúcich sa z neviditeľnej priehlbne smerom dopredu, k divákovi... Touto skladbou figurálneho výjavu dosiahol organickú zrastenosť ľudskej postavy s terénom, ktorého prudké zvlnenie zapríčiňuje kontrast "vystupujúcich" a "ponárajúcich sa" figúr v pomerne plytkom priestore…". (Marian Váross). Navyše, maliarsky tvar sa stáva celkom neosobný, zbavený predchádzajúcej záľuby v arytmických, samoúčelných odbočkách. Všetko sa sústreďuje na jednoznačnosť obrazového celku. Zdalo by sa, že Benka dospel až k pomedziu modernistickej autonómnosti obrazu. Ba dokonca, najmä v pastelových kresbách zo začiatku tridsiatych rokov, veľký figuratívny detail v prvom pláne celkom prekrýva, významovo potiera pozadie, stáva len obrazovým a nie už symbolickým "fragmentom", časťou iba vzdialene upomínajúcou na kedysi určujúcu a nespochybniteľnú znakovú dispozíciu človeka a krajinného rámca jeho existencie (Fragment jari, 1931; Pastierik -- fragment, 1931; Fragment s konskou hlavou, 1931, ale aj olejomaľby -- Trhačky ľanu, 1931; Na trh -- S kohútom, 1932). Takto dosiahnutú obrazovú suverenitu novej maliarskej reči však Benka nakoniec v profilujúcich prácach obodobia syntézy využil v duchu starých, už poznaných symbolických ctižadostí. Stala sa mu prostriedkom priam nadľudskej monumentalizácie krojovanej figúry, jej kompozičnej adorácie v celkom ideálnom, nadčasovom svete akéhosi mýtického slovenského Parnasu (Na zákrute, 1931; Trávnice, 1931; S batohmi (Dve ženy s batohmi), 1931; Drevorubači pod Salatínom, 1931; Cestou na salaš, 1933; Matkina pieseň, 1933; Zo žatvy (Lôm), 1934; Dve ženy, 1933--1934; Na pole, 1934; Horské ženy liptovské, 1936; Zo žatvy (Sliače), 1937; Krajina z Terchovej, 1937). Definitívne uzavretie tomuto smerovaniu, ktoré vrcholí v období slovenského štátu, kedy sa stáva prirodzenou súčasťou oficiálnej ideológie, dal napokon patetickými, mnohofigurálnymi kompozíciami z rokov 1942--1949 (cyklus Strážcovia a Ochrankyne Slovenska, 1942; Odolnosť, 1942; K výšinám jari, 1945; Na miestach padlých, 1946; Z bojov a žialov k slobode, 1946; Drevári pod Ďumbierom, 1946--1949; Stopy vojen (Stopy kultúr), 1947; Nad rodnou dedinou po povstaní, 1947). Typovo predstavuje “Slovenská rodina” akúsi esenciu myšlienkového zázemia umenia Martina Benku. Bez ohľadu na jeho štýlové premeny. Benkove viac figurálne monumentálne kompozície z okolia roku 1940 sa stali konečnou podobou jeho umeleckej filozofie -- práve ona totiž poukazovala k jedinečnej, neverbalizovateľnej kvalite, optickej podobe "slovenskosti". S odstupom času sa tento Benkov čin zdá samozrejmý. Bez ohľadu na to, či jeho maľbu pokladáme za anachronickú, alebo výsostne modernú, reč jej významov je asi každému Slovákovi nevysvetliteľným spôsobom blízka a zrozumiteľná. Nie však (a v tom je, podľa nás, jadro problému) v polohe racionálne hodnotiteľnej umeleckej výpovede o slovenskej "realite", ale len ako intuitívne, citovo vnímanej metafory. Zviditeľnenia osudovo záväzného pravzoru fyzickej i duchovnej podstaty nášho národa. Práve na takýto mýtvorný zmysel Benkovho elementárneho prínos nepriamo poukázala svojho času Ľudmila Peterajová: "… v rozhodujúcej chvíli národa, pre ktorý svitalo konečne ráno bolo dôležité, ktorou cestou sa na križovatke dejín pustí. Pre slovenský národ to znamenalo voľbu "tváre", psychofyzickej podoby, v ktorej vstúpilo na kolbište svetových dejín... Preto bolo dôležité, že aspoň maliarstvo vytvorilo typ slovenského človeka. V tvorbe Martina Benku národ spoznal svoju tvár, svoju typickú podobu, zvýraznenú, umocnenú monumentalizujúcim pátosom a predchnutú silou charakteru a vôle v zápase s krásnou, no nežičlivou prírodou a s odvekou biedou. Symbolické vyznenie Benkovho diela stmelilo predstavy ľudu o sebe a dalo im hmatateľnú tvárnosť…". (Ľudmila Peterajová).
