23. Apríl 2013, 19:00
Biografia: Narodil sa 11. 1. 1899 v Turanoch nad Váhom, zomrel 15. 12. 1968 v Trenčíne. Od 1918 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. Réti), 1919-24 na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Loukota, Bukovac, Pirner, Obrovský, Švabinský). V Prahe krátko navštevoval súkromnú školu A. Kalvodu. 1921 bol na študijnom pobyte na súkromnej maliarskej škole prof. Deluga vo Viedni. Po absolutóriu pôsobil v Turanoch, 1930-31 v Martine, 1957-62 v Čemiciach, 1962-68 v Trenčíne. 1929 spolu s Palugyayom študijná cesta do Francúzska, Nemecka a Švajčiarska. 1930-33 spolupráca s Alexym a Palugyayom (cesty na Oravu, Detvu, Pohronie). 1932 spolu s Alexym cesta do Poľska. 1936 účasť na Bienále v Benátkach, 1936-37 študijné pobyty v Juhoslávii. 1937 cesta do Poľska a Švédska. 1920--1930 pravidelne vystavoval so Spolkom slovenských umelcov, v tridsiatych rokoch so Združením slovenských umelcov, 1939--1945 so Spolkom slovenských výtvarných umelcov, po 1946 so Skupinou výtvarných umelcov 29. augusta. Samostatne vystavoval v Ľubochni (1928), Sučanoch (1928), Bratislave (1928, 1932 s Alexym a Palugyayom, 1934--1935, 1937 s Majerským, 1939-1940, 1946, 1949, 1954, 1960, 1969), Žiline (1929, 1943), Lučenci (1930), Martine (1930 s Alexym), Dolnom Kubíne (1931 s Alexym), Košiciach (1931 s Alexym a Palugyayom), Rimavskej Sobote (1931 s Alexym, Palugyayom a Gwerkom), Banskej Bystrici (1932 s Alexym a Palugyayom), Nových Zámkoch (1932 s Alexym, Palugyayom a Kollárom), Nitre (1933), Leviciach (1934), Prahe (1937), Trenčíne (1937), Piešťanoch (1938 s Kajlichom, Pollákom a Vavrom), Prešove (1940 s Gibalom), Trnave (1940), Zlatých Moravciach (1942), Banskej Bystrici (1943), Zvolene (1943), Martine (1944, 1954, 1957), Poprade (1945), Liptovskom Mikuláši (1946, 1958), Banskej Bystrici (1947), Košiciach (1947), Nových Zámkoch (1947), Dolnom Kubíne (1948), Dvore Králové (1950), Prahe (1950), Hořiciach (1950), Brne (1957), Budapešti (1957), Drážďanoch (1957 s Bauchom, Dvorským, Nowakom, Slavíčkom, Tittelbachom), Karlových Varoch (1961), Olomouci (1961), Plzni (1961), Prahe (1961), Hodoníne (1962), Hradci Králové (1962), Banskej Bystrici (1963), Košiciach (1963), Prešove (1963), Smoleniciach (1964), Starom Smokovci (1964). 1934 vystavoval vo Viedni, v rokoch 1942, 1958 a 1967 boli jeho diela vybraté do kolekcie pre Bienále v Benátkach. Najdôležitejšiu výstavu súborného diela mal v Bratislave (1960-1961, Slovenská národná galéria). 1979 sprístupnená stála expozícia diela umelca v galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, ktorá spravuje maliarovu pozostalosť.
Literatúra: Cincík, J.: Miloš A. Bazovský. Náčrty. Martin 1945; Vaculík, K.: Miloš Bazovský. Bratislava 1958; Vaculík, K.: Miloš Alexander Bazovský. Bratislava 1967; Abelovský, J., Ruttkay, J.: Bazovský. Bratislava 1999.
Poradové číslo: | 35 |
Nevydražené | |
Vyvolávacia cena: | Neurčená |
Rok: 1952 - 57
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 40 x 80 cm
Značené: Značené vľavo dole "MAB"
Popis:
Významná súkromná zbierka na Slovensku. Na zadnej strane obrazu oceňovacia nálepka n.p. DIELO, podniku SFVU z roku 1964.
„BAČA“ patrí k vrcholom predkladaného aukčného súboru. Dielo pochádza z radu Bazovského maliarsky určite najdokonalejších diel, stvorených v záverečnom vyznení umelcovej tvorby rokov 1952—1957. Vtedy, v úplnom osamení, ako jeden z mála účastníkov heroických dôb medzivojnovej moderny, nekompromisne udržiaval jej kontinuitu. A stvoril diela, ktoré patria k vrcholom nielen jeho umenia, ale znamenajú i nóvum v rámcoch nášho povojnového výtvarného diania vôbec: „… zhruba od roku 1952… začína klásť väčšmi ako predtým dôraz na výtvarné vyzdvihovanie, ozvláštňovanie vertikálnych zložiek obrazovej skladby. Výraznejšie artikuluje tvar, siluetu i plochu maľovaných predmetov, znásobuje aj účinnosť farebného podania…. Horúcu sústavu červenohnedých, zlatistookrových a červených … vystrieda iná farebná zostava, najmä výbuchy zelených a žltých. Namiesto maľby „alla prima“… začína uprednostňovať… maľbu na pomaľovaných materiáloch. Pritom veľmi uvážene a s rafinovaným vkusom využíva fragmenty čiastočne pomaľovaných pozadí alebo aj celých svojich starších obrazov na vytvorenie nových farebných i štrukturálnych efektov, na prekvapujúce tvarové i farebné kombinácie“. Aj predtým z času na čas využívaný postup sebacitácií tak nachádza v záverečnom fortissime Bazovského umenia ústredné postavenie. Je prejavom dosiahnutého maliarskeho poznania, výtvarnej suverenity, ale aj čímsi viac: obracanie sa k „sebe samému“,obmeny a kombinácie predchádzajúcich riešení sú tou najschodnejšou a najprirodzenejšou cestou zvnútorňovania obrazu, zbaveného raz a navždy nadbytočných literárnych konotácií. Tak Bazovský (v príznačných technických prechodoch medzi gvašom a olejom) obmieňa vlastný erbový motív dedinského kostolíka (Krajina so sýpkou a kostolíkom. 1952, Krajina s kostolíkom, sýpkou a člnom, 1952 – 1953), či rozmanité konfigurácie fragmentov dedinskej architektúry Oravy -- stodoly, senníky, domy, chalupy, samoty (Jesenný motív z Oravy, okolo 1952, Večer, 1953, Oravská dedina, okolo 1953, Samota- Gazdovstvo v zelenom, okolo 1952, Oravské humná, 1952 – 1953, Drevená dedinka, 1953). Metóda voľného, od triviálnej reality nezávislého narábanie s „hotovými“ tvarovými, vecmými i figurálnymi sekvenciami, ich permutačné obmeňovanie však zároveň vyvolá na svet i celkom nový výraz: vytvára sa tak priestor pre „vizionárske halucinačné obrazy a kombinácie, plné výtvarnej poézie a emotívnej sugescie…“27 , pre celkom nové výtvarné a myšlienkové postupy, ktoré sám maliar nazýva „polosurrealizmom“. Približne dva roky (1952 – 1954) Bazovský experimentuje s pieskovaním olejomaľby, autonómynmi maliarskymi štruktúrami, neobvyklými, priam agresívnymi farebnými zostavami, aby nakoniec dospel k zvláštnemu delikátnemu lyrizmu, jemnému poetizmu v rámcoch ktorého je vzťah „reality“ a „obrazu“ odmocnený už do celkom hmlistej korelácie príčiny a následku. Znakovosť Bazovského tvarových a koloristických riešení sa tak dostáva až do polohy akéhosi „chudobného nadrealizmu“, podivuhodne asketickej maliarskej kvintesencie onej známej Benkovej cižiadosti – namaľovať raz a navždy totalitu „života a mýtov slovenskej zeme a jej ľudu“ (Senník s člnkom, Rozhovor, Ráno, Holubica nad stoličkou, Stará vŕba, Vandrovník – všetko obrazy z rokov 1953 – 1954). Najnovší Bazovského variant „slovenského“ je – oproti svojmu dávnemu vzoru -- hlbinný, neexhibujúci, nachádzajúci i v tých najobyčajnejších atribútoch skutočnosti lyrickú asociáciu, symbolický odkaz k celku života národa podľa princípu "pars pro toto". Vzápätí však vstupuje do Bazovského maliartstva (po koľký raz už!) potreba vypovedania „čohosi naviac“. Prejaví sa novým vpádom „reality“ , v tomto prípade zdôraznenej naratívnosti, rozprávačstva zo zreteľa „historického času“, ale i žánrového sentimentu (Vysťahovalecká minulosť, 1954 – 1955, Z dávnych čias, okolo 1956, Detvan, 1954, Starena, 1955, Jeseň, 1955, Báťa, 1956, Drotár, 1956). Našťastie však tento posledný Bazovského pokus o syntézu, zastane nakoniec na pol ceste. Starnúci, dávnymi priateľmi opustený, novým spoločenským poriadkom zneuznaný, ťažko chorý maliar sa vcelku pochopiteľne odvracia od sveta – či už toho utopického slovenského, ale i celkom reálneho. Existenciálne názvuky napopkon celkom prevážia a Bazovský namaľuje niekoľko plátien takej filozofickej hĺbky, ktorá v našom maliarstve len ťažko nachádza porovnanie (Horúci deň, 1955-1956, Hospodár, 1956, Holubník, 1956, Samota s červenou sovou, 1956 – 1957, Sama. 1956, Únava, 1956, Holubica mieru, okolo 1957, Pastorále, 1956 – 1957, Samota – vtáci odlietajú. 1957). Tažoba, duchovná skepsa veľkorysých kontemplatívnych kompozícií je však súbežne vyvažovaná záľahou zátiší, akýchsi malých veľdiel, drobných klenotov na celku umelcovho diela (Kvetinové zátišie s dvoma vázami, okolo 1953, Žltý kvet vo váze na zelenom a hnedom pozadí, 1953, Zátišie so žltým pozadím, 1955, Zátišie s prúteným košíkom, 1955, Zátišie s citrónom, 1955 - 1956). Bazovského neskoré zátišia dokazujú, že depresívne vedomie konca celkom neovládlo myšlienkové vyznenie jeho záverčného maliarstva. Radostné uspokojenie potreby „len a len maľovať“ je v nich jasne poznateľné, ba -- zo zreteľa celého jeho diela -- ich možno považovať za vrchol umelcovho koloristického majstrovstva. Ale to napokon platí pre poslednú Bazovského tvorbu ako celok: „… celé obdobie záverečnej syntézy… je súvislým dokladom ďalšieho, permanentne vzostupného umelcovho koloristického rozvoja, pokračujúcej agresivity jeho „delíria colorans“ … Epocha dekoratívno-byzantského farebného opojenia nachádza v novej evokácii koloristického fortissima svoju zaujímavú analógiu. Pravda, len vo vlastnej údernosti farebného akcentu. Nijako nie v niekedajšej okázalosti a pompéznej slávnostnosti. Sila farebného vyjadrenia tryská tentoraz z najvnútornejších fondov doráňanej umelcovej exhaltovanosti, z hlboko emotívnej, citovej bázy, transponujúcej do zhustenej výrazovej podoby pátos vlastnej umeleckej drámy“.
Zoznam diel autora: