je neskoršou realizáciou jednej z obsedantných tém Janka Alexyho. V rokoch 1940 – 42 sa tento extrovert celkom „... vyhýbal verejnej činnosti, zahĺbil sa do štúdia dejepisnej literatúry. So získanými poznatkami sa vyrovnával formou tvorby historických kompozícií. Pravda, skromné fakty, o ktoré sa mohol oprieť, dopĺňal v hojnej miere vyvinutou obrazotvornosťou...“. Horlivé štúdium histórie Veľkej Moravy tak vyústilo v jeho maľbe rokov štyridsiatych rokov do celého cyklu rozmerných pastelov (Bitka pri Devíne, 1942; Pribinov krst, 1942; Mojmírova smrť, 1942; Plač matky nad synom Miloslavom, 1942). Možno len súhlasiť s jeho monografistom, že tieto práce sú poznamenané "... veľkou dávkou anachronizmu tak v literárnosti obsahu, ako aj v maliarskom prevedení...". Zaujímavejšia je však pre nás motivácia vzniku týchto prác: "... umelec riešil obrazy historických postáv s vedomým úsilím o dosiahnutie dojmu starobylosti... Úmyselne anachronicky stvárnené príbehy, postavy, legendy, akoby diela nejakého mnícha dávnych čias, mali raz, zbavené prachu muzeálnych depozitov plniť úlohu dokumentu...". V roku 1942 začal Alexy spolupracovať s profesorom Jánom Volkom Starohorským pri zakladaní Vlastivedného múzea v Liptovskom Mikuláši. V intenciách štúdie B. Kleina o liptovských zemanoch viac ako desať rokov kreslil desiatky, stovky náčrtov, akýchsi „obrazových pamätníkov zemianskych rodov... spracoval celé série postáv liptovských zemanov, galériu historických postáv a ich potomkov žijúcich kedysi na Liptove, výrobcov zbraní, kastelánov, richtárov. Vytvoril množstvo náčrtov historických kompozícií s námetmi od stredovekých dejín až po prevrat roku 1918, ku ktorým sa hodlal vrátiť v náročnejšom, definitívnom spracovaní... Alexyho hnal do práce pocit potreby doplniť úsek histórie množstvom pamiatok... “.