Biografia: Ladislav Mednyánszky sa narodil sa 23. 4. 1852 v Beckove, zomrel 17. 4. 1919 vo Viedni. 1863-1865 súkromne študoval u rakúskeho maliara T. Endera. 1872-73 študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. Strähuber, Seitz). 1873-75 študoval na École des Beaux-Arts v Paríži (prof. Pils). V Paríži pôsobil do 1878 v prenajatom ateliéri na Montmartre a potom ešte v 1889-92 a 1896-97. 1877 vystavoval na parížskom Salóne. Prvý pobyt v Barbizone s O. Redonom, L. Páalom a K. Bodmerom. Výstava v Mücsarnoku v Budapešti. 1878 študijná cesta do Talianska. 1879 návrat na Slovensko. Maľoval v Beckove, Strážkach a Šarišských Jarovniciach, kde sa zoznámil so Szinyeim-Mersem. 1882 vystavoval na medzinárodnej výstave vo Viedni. 1884-1887 si prenajal v Budapešti ateliér, pravidelne sa vracal do Beckova a Strážok (na Slovensku bol aj v lete 1888 a 1889). Na jeseň 1889 odišiel do Paríža, navštívil aj Barbizon, Normandiu a Bretónsko. 1895 smrť otca, v nasledujúcom roku posledný odchod do Paríža. 1897 súborná výstava v Galérii Georgesa Petita v Paríži. V záverečnej etape tvorby sa usadil v Budapešti, pravidelne chodieval na Slovensko a do Viedne. 1898 sa zoznámil s obchodníkom s obrazmi J. Wolfnerom, ktorý odvtedy umelca finančne zabezpečoval. Cesty po Uhorsku - Budín, Vacov (1907), Balaton (1908), Sedmohradsko (1912). Každoročné letné pobyty v Beckove, Strážkach, Piešťanoch, Kráľovej, Širkovciach. 1914 odišiel ako dobrovoľník - frontový výtvarník na ruský a neskôr na taliansky front.
Literatúra: Malonyay, D.: Mednyánszky. Budapešť 1905; Kállai, E.: Mednyánszky László. Budapešť 1943; Vámošiová, S.: Slovenská krajina v diele Ladislava Mednyánszkeho. In: Z novších výtvarných dejín Slovenska. Bratislava 1962, s. 39--146; Bresztyánszky, I.: Mednyánszky László. Budapešť 1963; Egri, M.: Mednyánszky László. Budapešť, 1975; Vaculík, K.: Ladislav Mednyánszky -- súborné dielo. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1979; Aradi, N.: Mednyánszky. Budapešť 1983; Glatz, A. C.: Ladislav Mednyánszky a Strážky. Kat. stálej expozície. Bratislava, Slovenská národná galéria 1990; Zmetáková, D.: Ladislav Mednyánszky - kresby. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1995; Kol. autorov: Ladislav Mednyánszky. Kat výstavy SNG Bratislava a MNG Budapest. 2004.
Značené: Značené vpravo dole "Mednyánszky". Na zadnej strane overenie pravosti diela, ktoré napísal J. Pálmai, rovnako štítok posudzovacej komisie Maďarskej národnej galérie z roku 1967.
Popis:
Po parížskej výstave Ladislava Mednyánszkeho v roku 1897 umelca kritika v rodnom Uhorsku ospevovala ako najväčšieho domáceho moderného maliara (Károly Lyka). Oprávnene. To, čo Mednyánszky prinášal na svojich obrazoch, predstavovalo úplne iný register problémov, s inými (novými), ako dovtedy známymi, maliarskymi riešeniami. Svoj modernizmus však on sám nechápal ako v istom bode a skupine diel uzavretý príbeh. Od „barbizonských“ krajinomalieb cez postavy trúchliace na hrobmi a temné odrazy ľudskej duše v zrkadle spravodlivosti života (makabristické stvárnenia) až po monumentálnu krajinu maľovanú veľkorysými gestami, nachádzame v Mednyánszkeho tvorbe spoločného menovateľa v podobe jeho samého. O postoji Mednyánszkeho k svojmu okoliu a vlastnej tvorbe vypovedajú denníky umelca, ktoré umožňujú nahliadnuť do mysle mimoriadne vnímavého pozorovateľa. Jeho fyzické limity a svetonázor stoja za projektovaním vlastných pocitov (nálad) do malieb, výsledkom čoho je množstvo diel zachytávajúcich chladné jesenné večery, zablatené cesty počas rannej jari či zimné scenérie mrznúcich riek a potokov. Všetko miesta, na ktorých by sme sa nechceli ocitnúť – pešo, uzimení, ako tuláci. Napriek všetkému, nič z toho na jeho obrazoch nepôsobí skľučujúco či odpudivo. Vývoj, aký zaznamenalo Mednyánszkeho chápanie krajiny až po jeho vojnové obdobie najlepšie popísala Csilla Markója: „Krajina, ktorá bola na Mednyánszkeho krajinkách dovtedy rovnocenná s človekom, ale zároveň bola od neho istým spôsobom nezávislá, žila si vlastným autonómnym životom a bola predsa len svojim spôsobom nositeľom ľudských emócií a náhradou za človeka nehodného prítomnosti, sa na vojnových obrazoch stala úplne evidentným a prirodzeným partnerom človeka. Buď s ním vedno plače a zúri, alebo práve naopak, čelí mu s nádhernou apatiou.“ A práve oná nádherná apatia je prítomná aj v predkladanom diele, ktorého rušivý obsah sa odkrýva len zainteresovanému divákovi. Na nízkom horizonte horiace domy, v mokrých brázdach ľudia... Nad tým všetkým zlaté nebo a slnko. Približne od roku 1900 až do začiatku prvej svetovej vojny Mednyánszky namaľoval niekoľko jedinečných olejov – podvečerných krajín v zlatistých žiarivých tónoch. Spočiatku išlo takmer o uzavreté lesné celky, postupom času sa však stromy na jeho plátnach rozostúpia, horizont klesne, až napokon neostane nič iné len „nebo a zem“, čím maliar docieli neopakovateľný monumentalizovaný dojem, bez ohľadu na formát maľby. JB