Výmena názorov (samozrejme kultivovaná) s mojim priateľom doktorom Abelovským presiahla svojou obsahovou výdatnosťou rámec príslušného diskusného fóra k článku a tak som sa rozhodol reagovať ďalším príspevkom.
To čo cítime je pravda. Pravda je aj to, že tvoja profesionalita ako kunsthistorika ďaleko presiahla chladnú vedu a vnáša ľudskosť aj do tejto oblasti myslenia. A o to viac si vážim, že si si našiel čas reagovať na moje nostalgické explózie.
I keď sa už nič iné neudeje v mojom bezvýznamnom živote, to novembrové štrnganie kľúčami naozaj stálo za to. Aj keď teória „keď nič neurobíš urobíš vlastne všetko“mi zvlášť nevonia. Nechcem byť nerozhodným intelektuálom, totižto náš snaživý intoš už dávno uzavrel zmluvu s diablom. Problém je len v tom, že narozdiel od histórie si to nechce pamätať.
Na záver by som sa ešte chcel vyjadriť, Janko, ty dobre vieš, že túto tému neobídem, ku katolicizmu ako fundamentalizmu. Odhliadnuc od situácie na Slovensku, vieme, že keď človeku chýbajú základné vlastnosti sebaurčenia existencie, tak mu ich väčšinou nastolí niekto iný, čo automaticky neznamená, že je to zlé, pokiaľ je to ochotný prijať. Katolicizmus stojí na pilieroch kresťanstva, čiže nepočíta len s človeku daným intelektom, ale hlavne so subjektom viery. Hlas svedomia, ako fenoménu jedinej možnej sebakontroly nášho konania je skutočným vyjadrením dôvery v človeka ako takého.
Katolicizmus je jednou z vetiev kresťanského náboženstva, ktorá okrem základných životných právd už dlhé storočia hlása to, čo je pre človeka najdôležitejšie zvlášť v dnešnej dobe - právo na slobodnú vôlu. A to mi určite nemôže byť cudzie. Práve tieto skutočnosti sú v mojich očiach na kresťanstve a tým pádom i na katolicizme podstatné a doteraz žiadnymi inými izmami neprekonané.
Že existuje hierarchia? Víťazí intelekt nad vierou? Veď hovorím, že nechcem byť intelektuálom...