Nuž tak teda, povedzme to na rovinu: „kauza Bernini“, predaj a následný vývoz „busty pápeža“  sa inak ako prehrou asi nazvať nedá. Kto však v skutočnosti prehral? A aké boli jej hlbšie príčiny, širšie súvislosti? Hoci sa dodnes o kauze popísali tony papiera, o tomto sa racionálne debatovať ani nezačalo. A ako to vyzerá, ani tak skoro nezačne.

S posledne spomínaným súvisí aj moja nechuť trápiť klávesnicu počítača vlastnými úvahami na tému „busty pápeža“. Márnosť nad márnosť. Pretože, skutočný príbeh nešťastnej sochy je už dávno prekrytý jeho mediálnym variantom, ktorý má s realitou,  okrem primárnych faktov,  máločo spoločné. Jeho rozprávačom  na akejsi „pravde“  pramálo záleží, ide skôr o to zaujať „masy“ a "predať" im titulky pokiaľ možno čo najúdernejšie. Odštartoval to všetko časopis .týždeň. Periodikum, ktoré som si doteraz pre jeho serióznosť dosť vážil. Jeho „investigatívne“ reportáže síce priniesli viacero nových poznatkov, mali však jednu zásadnú chybu. Ich autor akoby vopred vedel „ako a prečo sa to stalo“. Všetky fakty a komentáre k nim skladal podľa toho. A keď je  vlastne všetko jasné,  treba len zvážiť či za titulok  „Kultúrny škandál storočia“ dať otáznik, alebo rovno výkričník.

No a potom sa udial klasický „spin doctoring“. V logike ktorého víťazí prvé jasné tvrdenie, ktoré potom ďalšie médiá už len „rozkecajú“ do nezmeniteľnej  podoby. Témy sa totiž zmocnil slovenský bulvár. Aby ju vzápätí „odmocnil“ do niekoľkých floskúl, ktoré sú jednak použiteľné v titulkoch a jednak čitateľa rozmýšľaním príliš nezaťažujú: „Slovensko prišlo o unikát – vzácnu sochu Berniniho“, „Obrovské pochybenie SOGY a jej znalca“, „Za babku sme predali sochu za 33 miliónov“, „Slovenským znalcom hrozí povesť amatérov“ a tak ďalej a tak ďalej. Vznikol tak mediálny príbeh „busty pápeža“, ktorý je „nepriestreľný“. Jeho spochybnenie je možné len tak, že vystúpime z logiky jeho intencií. A to dosť dobre nejde – realita príbehu „busty pápeža“ sa totiž do jednovetných súdov - titulkov vtesnať nedá. Viem o tom svoje: „komunikácia“ zo slovenským bulvárom ma to naučila. Ale dobre  -  pre tento prípad - sa zahrám na romantika a podsuniem Vám niekoľko úvah, relativizujúcich „kľúčové slová“ bulvárnej verzie príbehu. S nádejou, že sa ešte nájde niekto, ktorý chce o veci rozmýšľať trochu inak, zložitejším spôsobom.

„Busta pápeža“ je prácou z ruky Lorenza Berniniho. Málokto si to uvedomuje, ale toto tvrdenie je vlastne založené na na jedinom fakte. Sochu s takouto klasifikáciou kúpilo do svojich zbierok Getty Museum v Los Angeles. Ale už posudok znalca Sotheby´s Alexandra Kadera, ktorý bol priložený k žiadosti o jej vývoz, charakterizuje sochu ako Berninimu len „prisudzovanú“. Ďalej, podľa publikovaných informácií - ešte predtým, než sa dostalo do ponuky Getty Múzeu - ponúkol jej nový majiteľ sochu Lichtensteinskej zbierke vo Viedni. Johann Kräftner, riaditeľ zbierky, sa vyjadril, že predmetná busta bola vytvorená až po pápežovej smrti a vznikla ako dielenská práca (v dielni sochára). Celkový dojem z diela  označil ako „príliš stereotypný a bez umeleckého prístupu“ a ponuku (vraj s vďakou) odmietol. Jeho stanovisko treba brať veľmi vážne (atribúcia „dielenská práca“ je len o stupeň vyššia, ako bola atribúcia diela v SOGE). Lichtensteinská zbierka patrí totiž k najvýznamnejším v Európe. Odborným renomé je rozhodne porovnateľná s Getty Múzeom. Nespomínam si ale, že by rakúsky bulvár po zverejnení rozhodnutia Johana Kräftnera v Der Standard, rozpútal divokú kampaň pod palcovými titulkami „Rakúsko prišlo o miliónovú sochu Berniniho“, či tak podobne.

Čo je však asi  najdôležitejšie - medzinárodná odborná diskusia o autorstve „Busty pápeža“ ešte neprebehla. Dá sa tušiť, že sa tak stane v najbližších dvoch, troch rokoch. Najmä zo strany talianskych  (rímskych) kurátorov zbierok múzeí, ktoré vlastnia väčšinu diel Berniniho. S tým, že výsledok týchto diskusií sa dnes nedá predpokladať. Isteže, nedá sa ani predpokladať že si Getty niekedy v budúcnosti nasype popol na hlavu a akvizíciu nejako preklasifikuje. To by si pred donormi múzea asi ťažko zdôvodňovalo.  Len chceme – najmä laického čitateľa týchto riadkov – upozorniť na fakt, že pri dielach staršieho umenia je atribúcia vždy labilná a do istej miery len hypotetická. A môže byť teda skôr či neskôr revidovaná.

33 miliónov za Berniniho bustu. Táto suma bola zverejnená v rakúskom časopise Der Standard vo vyššie citovanom článku. Getty sa k nej nikdy nevyjadrilo, nijakým spôsobom ju oficiálne nekomentovalo a ani ju nepotvrdilo. Treba ju teda považovať za číru domnienku. Podľa portálu artprice.com boli za (originálne i pripisované) sochárske diela Berniniho na svetových aukciách dosiahnuté tieto konečné ceny: 2 963 240,- Mor. Terakota. Sotheby's, London. 2002; 286 818,- Busta anjela z Habakuku. Bronz. Sotheby's, New York 1994; 183 396,- Santa Bibiana. Bronz.  Christie's , New York 1993; 22 432,- Busta pápeža Gregora XV. Sotheby's, New York 1998;  15 382,- Apolón a Dafné. Mramor. Chriestie's, New York 2012;  6 700,- Mano. Mramor. Babuino, Rím 2004; 5 000,- Mojžiš. Zliatina kovov. Ahlden 2006. A to je prosím naozaj všetko.  Okrem iného z toho vyplýva, že Berniniho sochy sa  obchodovali na svetových aukciách len veľmi, veľmi  sporadicky. Cenové precedensy nemajú teda reprezentatívnu povahu. Keďže sa nedá predpokladať, že Getty Múzeum niekedy v budúcnosti oficiálne zverejní kúpnu cenu predmetného diela, bude možné určiť jeho primeranú finančnú protihodnotu vždy len približne,  s reálnou možnosťou následného rozporovania.

A teraz si predstavte možnú situáciu. Ministerstvo kultúry zamietne vývoz sochy. Začalo by tak fungovať ročné predkupné právo štátu (po uplynutí ktorého by sa dielo mohlo vyviezť).  Ako by sa stanovila kúpna cena?  A v tejto súvislosti: SNG by musela uzavrieť s majiteľom diela štandardnú kúpno-predajnú zmluvu. Dá sa predpokladať, že majiteľ diela, pri akomkoľvek cenovom návrhu zo strany SNG by mal presvedčenie, že dielo by mohol výhodnejšie zobchodovať v zahraničí a všemožne by sa bránil jeho predaju do zbierok SNG a tým aj zamedzeniu jeho vývozu. Zároveň by predchádzajúci majitelia (dedičia Zmetáka) - rovnako oprávnene, ako to činia teraz v spolupráci so SOGOU - napadli akvizíciu a žiadali by dorovnanie z pôvodnej predajnej ceny.

Treba si tiež uvedomiť: nákupná cena na úrovni odhadu Alexandra Kadera (6,5 miliónov), alebo trebárs na úrovni najvyššieho cenového precedensu na svetových aukciách (2,9 miliónov), rádovo prevyšuje finančné možnosti SNG. Ročný rozpočet SNG pre tento účel sa pohybuje v priemernom rozpätí 20 - 70 tisíc. Nákup busty by sa teda musel riešiť účelovou dotáciou MK SR. A to by znamenalo vážny kultúrno-politický problém. Bolo  by potrebné pred kultúrnou verejnosťou zdôvodniť vynaloženie nadštandardných financií z peňazí daňových poplatníkov. V situácii, keď je ich akútny nedostatok na zásadné projekty v rezorte kultúry (trebárs – nedávno z týchto dôvodov pozastavená rekonštrukcia a dostavba budovy SNG na Rázusovom nábreží). A zasa: viete si v tomto prípade predstaviť titulky bulváru? Spomeňte si trebárs len na „aféru“ okolo  nedávnych,  tuším 5 miliónov,  dotácie pre Danubianu v Čuňove.

Slovensko prišlo o Berniniho. Predaj a vývoz „Busty pápeža“ sú dve celkom rozličné veci. To len pre tých, ktorý sa nie celkom orientujú v mediálnych výstupoch  kauzy. Ministerstvo rozhodlo o vývoznej žiadosti celkom autonómne.  V SOGE by sme si teda mohli povedať: my nič, to „zlí“ ministerskí úradníci (ktorí na rozdiel od nás mali Kaderov posudok i jeho ocenenie busty). Opäť len tak mimochodom: uvedomujete si, že keby nebolo vývozu busty, nebolo by ani Berniniho autorstvo? Celý príbeh mohol pokojne skončiť aj tak, že busta by ostala ako práca neznámeho sochára na akejsi zaprášenej poličke v súkromnom depozite na Slovensku. Možno až do skonania vekov.

Ale to len na odľahčenie. Vráťme sa k vývozu – rozhodovacia situácia ministerských úradníkov nebola ani zďaleka taká jednoznačná, ako by sa podľa bulváru mohlo zdať. Slovensko je (aspoň tak dúfam) štandardná európska krajina. Ctí a chráni súkromný majetok. Busta z takého pochádzala. Pred jej predajom v SOGE a aj po ňom. Tvrdiť v tejto súvislosti, že vývozom sochy Slovensko o niečo prišlo je teda nezmysel. Jej majiteľovi malo byť dovolené s ňou voľne disponovať. Teda ju aj predávať v zahraničí. Ak tomu nebránia nejaké „vyššie“, hlavne však obhájiteľné kultúrno-historické dôvody. Z tohto zreteľa - dielo nebolo (pokiaľ je známe) nikdy v majetku nášho štátu,  alebo cirkvi, spolku, či občianskeho združenia tu pôsobiaceho. Socha nevznikla na našom území a Lorenzo Bernini nepatrí do nášho umelecko-historického kontextu. Dielo teda nenaplňuje primárne kritéria k zaradeniu do kategórie „sloveník“, ktorá by mala byť automatickým dôvodom pre jeho ochranu, resp. nepovolenie vývozu mimo hraníc republiky (takéto dôvody by akiste jestvovali, keby sa jednalo o dielo trebárs Majstra Pavla z Levoče, Georga Rafaela Donnera, či Franza Xavera Messerschmidta - aby sme použili príklady umelcov staršieho umenia a európskeho významu, ktorí pôsobili aj na našom území).

Dôvodom pre zamedzenie vývozu by ale mohla byť unikátnosť diela. Podľa Kaderovho posudku by sa však malo jednať o rané Berniniho dielo (datoval ho tuším do okolia roku 1621). V podstate utilitárna portrétna vec – z pohľadu celkového Berniniho diela určite nie „majsterštik“. Teda žiadna Vinciho „Dáma s hranostajom“, ktorá by mohla – podobne ako v regionálnom Krakove, fascinovať davy v regionálnej SNG (ako to živo vykresľovali poniektorí naši kritici z médií). Ostáva teda len fakt,  že sa jedná o dielo autora celosvetového významu. To by, spolu s  posudkom odhadovanou cenou, mohol byť legitímny dôvod zákazu vývozu. Ale zasa: do hry by vstúpili vyššie spomínané problémy stanovenia priechodnej kúpnej ceny, nejasnosti okolo autorstva, ale napríklad aj nedoložiteľného pôvodu (latentná možnosť reštitučných nárokov). A sme v uzavretom kruhu, ktorý by pre SNG bolo veľmi ťažko rozseknúť v krátkej ročnej lehote.

Skrátka,  nechcel by som byť na mieste ministerských úradníkov a rozhodovať o vývoze. Nie som síce žiaden zúrivý svetoobčan, i keď si uvedomujem, že globálny svet je čoraz menší a do Los Angeles je za istých okolností bližšie ako (povedzme) do Nižného Hrušova. Ale predsa: nie sú blízko k pravde tí, ktorí rúhačsky tvrdia,  že „busta v Getty  je to najlepšie, čo sa mohlo stať“?  Som pôvodne galerijník zo „starej školy“ a „hrabať pre štátne zbierky“ bolo a je pre mňa vždy niečo celkom prirodzené. V tomto prípade ale... čo  by sme s bustou na Slovensku asi tak urobili, v akom kontexte by sme ju prezentovali tak, by to bolo aj odborne podložené? Dosť však  o tom - koniec koncov, v tejto chvíli ide už len o plané teoretizovanie.

SOGA, jej znalec nerozpoznala, že „Busta pápeža“ je dielo Lorenza Berniniho. Toto je prirodzene vec, ktorá nás zo všetkého trápi najviac. A vôbec nie preto, že sme prišli o lukratívnu províziu. Ktorej možnosť sa – s ohľadom na vyššie rozoberané – aj tak ukazuje viac virtuálne, než reálne. Ide skôr o to, že každé naše vysvetľovanie je automaticky brané ako „vyviňovanie“ sa zo zodpovednosti, zakrývanie nášho amaterizmu,  nedbalosti a neviem čoho ešte. A naviac - kdejaký hochštapler si na naše konto leští vlastné ego. Pretože, superznalcov Berniniho, ktorí hneď po zhliadnutí fotky z Getty Múzea na nete spoznali „o čo ide“,  sa na našom malom Slovensku vynorilo neúrekom. Zväčša anonymných,  jeden z nich je však v obchodnej branži dobre známy. Majiteľ konkurenčnej DARTE. Ktorý si nad kauzou na firemnej stránke, ale aj na stránkach bulváru doslova "rochnil". A z akejsi "vševedkovskej" pozície nemilosrdne súdil, vylučoval z výtvarného života, tajnosnubne vznášal podozrenia... O to je zaujímavejšie,  že ho „osvietilo“ až potom, keď sa kauza prevalila. Nevideli sme ho veru v SOGE, keď sa takmer rok socha vystavovala, opakovane publikovala a (dva razy) verejne ponúkala za „babku“. Mohol predsa spraviť „biznis storočia“!

Skúsim to teda  inak. Cez popis istých zásadných rozdielností v prístupoch znalca pracujúceho v aukčnej sieni, oproti akademickému vedcovi. Predovšetkým, znalec v aukčnej sieni obvykle autorstvo overuje a nie určuje. Dostanem obraz, o ktorom sa tvrdí, že je to Benka a ja zisťujem, či je to pravda. V tomto prípade však mal Mgr. Július Barczi posudzovať nedatované sochárskej dielo s neurčeným autorom. V galerijnej metodike odborného popisu výtvarných diel  patrí slovo “podľa” k  tzv. “slabým atribúciám”. Používa sa celá škála slovných vyjadrení: “kópia”, “dobová kópia”, “podľa”, “dielňa”, “okruh”. “pripisované”. Všetky tieto adjektíva vyjadrujú (stupňovite) blízkosť k jednoznačnému tvrdeniu, že sa jedná o dielo toho, ktorého autora. Ak takáto istota nejestvuje, je priam povinnosťou odbornej katalogizácie uviesť pri autorovi, že je mu dielo (maximálne) len “pripisované”.

Dvojnásobne to platí pre seriózny obchod s umením – nejde totiž  o nezáväzné akademické teoretizovanie, ktoré môže byť kedykoľvek v budúcnosti korigované, ale o zhodnotenie diela „teraz a tu“ pre jeho ponuku na kúpu  v určenom čase. Znalec pracujúci v aukčnej sieni (na rozdiel od znalca v galérii) musí rešpektovať,  že kupec má v aukčnej sieni dostať jednoznačnú  informáciu, v akom stave je overenie autorstva ponúkaného diela. Inak môže jeho kúpu oprávnene napadnúť.  Za tejto situácie, teda znalec -  pokiaľ nemá stopercentné dôkazy o autorstve – radšej volí „slabšiu atribúciu“, aby nevytvoril pôdu pre neskoršie problémy pre aukčnú sieň. Totiž,  nevyhnutnosť stornovania predaja, ak sa jeho autorstvo dodatočne spochybní. Špeciálne v slovenských pomeroch je takáto opatrnosť ešte znásobená: trh je doslova zamorený falzifikátmi a obava znalcov z  predaja diela s pochybným autorstvom hraničí niekedy až s paranojou.

Domnievam sa, že takto uvažoval aj Mgr. Július Barczi pri popise „busty pápeža“. Usúdil,  že sa dá seriózne tvrdiť len to, že ide o jedno z diel v  štýle Lorenza Berniniho od neznámeho, zrejme talianskeho, remeselne kvalitného sochára,  akých sú v ponuke svetového obchodu s umením desiatky, stovky. Fatálny omyl? Nie - legitímne riešenie. Ktoré sa bežne používa nielen v SOGE, ale aj v renomovaných zahraničných aukčných sieňach. Skrátka – vydražíte obraz: trebárs „z dielne“  Rubensa s nádejou, že sa v budúcnosti expertným skúmaním ukáže, že sa jedná o prácu priamo „z ruky majstra“. A jeho finančná hodnota - násobne - stúpne. Čo sa samozrejme nemusí naplniť, voči "odbornosti" aukčného domu však nemôžete nič namietať.

Ak teda chcete priznanie pochybenia SOGY, tak ho nedostanete pri tomto. Teda, že sme bustu pápeža neatribuovali priamo Lorenzovi Berninimu. Pretože, nielen kolega Barczi, ale ktorýkoľvek slovenský kunsthistorik, na to jednoducho nemá „puvoár“. A nemá ho ani - pri všetkej úcte a rešpekte - medzinárodne uznávaná dr. Mária Pötzl-Malíková, ktorá nielen nás v SOGE, ale aj všetkých slovenských znalcov, za „bustu pápeža“ zopsula pod čiernu zem. Nie pani doktorka, slovenskí znalci nie sú „slabí“ a ani „zamindrákovaní“. Majú len iné oblasti záujmu. Ktoré sú prirodzene dané tým, čo je v štátnych zbierkach. Slovami šéfkurátora SNG Dušana Burana „... znalecká atribúcia takémuto, ale tiež menej známemu umelcovi... je vecou krehkého konsenzu vedeckej komunity, ktorá ... v prípade talianskeho barokového sochárstva, používa medzinárodnú dôveru.... nepatrí k nej SOGA, ani Slovenská národná galéria – obe majú iné priority a aj iných špecialistov...“.

Keď sme už pri tomto: v tlačených médiách - mimo všeovládajúceho „spin doctoringu“ -  zazneli ku kauze aj osamelé "hlasy rozumu". S pochopením pre  jej komplikovanosť. Je príznačné, že patrili ľuďom z odbornej sféry, známym umeleckým historikom: už spomínanému Dušanovi Buranovi, ale aj napríklad Richardovi Gregorovi, Štefanovi Holčíkovi, či českému galeristovi Jiřímu Švestkovi.  Richard Gregor okrem iného napísal: „... skutočnosť, že početní odborníci na barok nespoznali originálnu sochu od Gian Lorenza Berniniho, spustila lavínu reakcií a komentárov. To, že o 40 rokov možno nerozoznáme ani originál Benku či Jakobyho, nikoho až tak veľmi netrápi...“.  Podto sa podpisujem.  Denno-denne dostávam v SOGE sporné diela Benku, Mallého, Bazovského, Fullu, Galandu... S kým ich ale môžem konzultovať?  Nanajvýš tak s dvoma, troma kolegami. Všetci plus mínus môj ročník. A mladších okolo seba akosi nevidím... .

Pochybenie SOGY bolo teda iba v jednej zásadnej veci. V tom, že sme nerozpoznali, že v prípade „busty pápeža“ ide o ponuku presahujúcu nielen odborné rozmery firmy, ale aj kultúrne rozmery Slovenska. A že sme k posúdeniu diela neprizvali kompetentného talianskeho znalca. Mali sme však šancu k takémuto rozhodnutiu dospieť?  Súďte sami.

Predovšetkým:  takýto znalec je veľmi drahý. Až tak, že by na náklady s tým spojené s istotou „padla“ celá naša provízia z predaja sochy v prípade, že by sa jej „slabá atribúcia“ potvrdila. Čo sa nedalo vopred vylúčiť.  Ale to je vlastne jedno. Tak ďaleko sme a v našich úvahách, žiaľ, nikdy nedostali. Náš znalec k ich vyvolaniu jednoducho nenašiel žiadne silné dôvody. Sochu mal k dispozícii približne dva – tri týždne. Spoločne s ďalšími, 69 položkami katalógu (s ktorých viaceré boli tiež znalecké „oriešky“), patriacimi do pozostalosti Ernesta Zmetáka. Pri ktorých bolo takisto treba spraviť odborné popisy do katalógu a uzavrieť sprostredkovateľskú zmluvu. Teda dohodnúť vyvolávacie ceny s dedičmi. Zbierku Ernesta Zmetáka poznal Július Barczi už pred tým, skutočne dôverne – roku 2011 pripravil jej retrospektívu pre SNG. Aj s vedeckým katalógom. Lenže „busta pápeža“  bola v zbierke vždy akosi „upozadená“. Nikdy nevystavovaná (s výnimkou krátkej epizódy v prezidentskom paláci), bez „rodného listu“ -  teda aspoň hypotetického uvedenia autora, názvu, datovania, pôvodu a tiež zberateľských  poznámok, či iných indícií od Ernesta Zmetáka. Alebo kohokoľvek iného, aspoň trocha kompetentného. Aj do SOGY "prišla" socha iba ako prostá „busta z mramoru“ z pozostalostného konania (ocenená na smiešnych 700 €).  Ozrejmenie jej ikonografie a naznačenie súvisu s Berninim bolo až prínosom kolegu Barcziho.

Poviete si, znalec to mal jednoducho vidieť! To sa z dnešného pohľadu ľahko hovorí. Tí, čo sa takýmito vecami zaoberajú profesionálne však vedia, že len „pozerať sa“ zďaleka nestačí. Ak sa, pravda, atribúcia nemá strieľať len tak, "od boka". Mimochodom, keď sme už pri tom „pozeraní“: podľa foto z Getty múzea, busta tam asi prekonala náročné reštaurátorské ošetrenie. Podľa všetkého, bola odstránená pôvodná „autorská“ patina. A tým zlikvidovaná jediná možnosť, ako technologickým spôsobom overiť autorstvo busty (mramor zo 17. storočia a mramor z 19. storočia sa exaktne rozlíšiť nedá). Reštaurácia však odhalila detaily spracovania sochy, ktoré dnes tak veľmi obdivujú naši rýchlokvasení „znalci“. Ktoré ale boli pre nášho znalca skryté. Skúste porovnať fotografie!

Dosť na tom, Dušan Buran v citovanom rozhovore výstižne povedal, že určenie autora pri anonymných dielach je vždy vecou síce nadmieru sofistikovanou, ale niekedy zohráva svoju úlohu aj náhoda. A šťastie – dodávam zasa ja. Jedno i druhé nám v inkriminovanom prípade celkom chýbali.  Možno by stačilo, keby bustu dedičia roku 2011 zapožičali pri výstavu v SNG. Rozhodli sa ale nakoniec inak. Keby nie - tak by „barokári“  z národnej galérie - majúc vec dva mesiace  takpovediac „u seba“ -  azda dali nejaký konkrétnejší  atribučný impulz. S kurátormi SNG máme naozaj neformálne vzťahy a v minulosti nám vždy v takýchto prípadoch nezištne pomohli. Toľko k náhode. Čo však šťastie?  Naším nešťastím bolo, že do hry o "bustu pápeža",  v jej záverečnom dejstve,  vstúpil mimoriadne silný hráč. O ktorého existencii sme nevedeli a ktorý to naozaj nehodlal hrať „na rovinu“.  V tomto jedinom je však obchod s umením „ako každý iný“. Sentiment v ňom asi nemá miesto.

Čo ešte dodať? Azda sa len treba ospravedlniť za neobvyklý rozsah blogu. Chcel som však, aby aspoň niekde zaznel názor SOGY celostne. Aby príbeh „busty pápeža“ neostal v pamäti len v médiami skreslenej podobe. Netvrdím pritom, že náš názor je nediskutovateľný. Ak myslíte, že sú na to dôvody, kritizujte nás. Ale prosím – na podklade faktov a nie konšpirácií bulváru.

(skrátená verzia textu je publikovaná v katalógu 124. jesennej aukcie firmy SOGA, 22. 9. 2015)