Ernest Zmeták: PF 1986. Tempera na papieri. 29 x 21 cm. Konečná cena: 132, 78,- EUR (39. letná aukcia SOGY, 27. 5. 2003)
Patrím k menšine občanov nášho štátu, ktorá nemá rada “čas vianočný”. Nebudem teraz rozvíjať osobné dôvody tejto alergie – popísali ich rovnako vtipne ako presne už viacerí predo mnou. Zhodujem sa s nimi nadovšetko v jednej veci. Konzumný spôsob žitia, pre ktorý väčšina Slovákov (priznajme si) pred vyše dvadsiatimi rokmi zvonila kľúčami na námestiach, nám akosi prerástol cez hlavy. Ba viac – rovno nám do nich vliezol, ako čosi čo nedmysliteľne patrí k štandardom životného štýlu. A to, že je občas znechucujúci, sa berie len ako povinná daň z hmotného blahobytu, ktorým viacerých z nás nové časy obdarili. Takže vlastne – aj tá moja alergia môže byť vlastne len podmienečná. Pretože obchod s umením je tiež, či už sa mi to páči alebo nie, súčasťou “konzumu”. Malou útechou môže byť len to, že z istého zreteľa a za istých podmienok mu možno dať prídomok “ušľachtilý”.
Akokoľvek sa to teda zdá zbytočné – tak už vyše desať rokov uvádzam zimný katalóg SOGY jedným, opakujúcim sa smutným tvrdením: „... čas vianočný je na Slovensku predovšetkým časom nákupov... “. Nechcel som tým – z vyššie uvádzaných dôvodov - pred časom a nechcem ani teraz moralizovať. A ani robiť nadbytočný „piár“ našej poslednej aukcii v roku. Banalitami na tému „sviatkov lásky a pokoja“ sme totiž všetci aj tak bombardovaní zo všetkých možných strán a dôvodov. Tak načo ešte míňať ďalšie prázdne slová. I keď, kúpa výtvarného diela, starožitnosti trebárs i „pod stromček“, má v sebe aj istý, možno že nie celkom zanedbateľný, duchovný rozmer. Teda práve to, čo najmä v poslednej dobe, začína mnohým v koncoročnom zhone až zúfalo chýbať.
Medzi našimi klientami je stále dosť rozšírený názor, že najvýhodnejší čas pre predaj výtvarného diela je záver roka. Preto aj niekedy odkladajú ponuky „rodinného výtvarného striebra“ dúfajúc, že len a len na vianočnej aukcii SOGY dosiahne tú pravú, totiž vysokú konečnú cenu. Skrátka - peňaženky sa na Vianoce zdajú otvorenejšie a dostávajú zabrať viac než inokedy – tak prečo by to nezafungovalo i pri predaji môjho obrazu, sochy, či grafiky?
Dlhoročná prax SOGY však dovoľuje tvrdiť niečo celkom iné: percentuálna úspešnosť jednotlivých sezónnych aukcií SOGY sa takmer vôbec nelíši. Bližší pohľad na výsledky našich aukcií v posledných rokoch skôr hovorí, že rozhodujúce pre úspešnosť predaja nebolo vôbec ročné obdobie, ako skôr objektívna kvalita, zberateľská atraktivita toho, čo sa ponúkalo.
Zberateľstvo v pravom zmysle toho slova nie je totiž jednorázovou záležitosťou, riadiacou sa prvoplánovými, iracionálnymi pohnútkami, či nedajbože dátumom v kalendári. Skutočný zberateľ (a tých už je v radoch našich klientov čoraz viacej) spravidla nekupuje „pekný“ obraz či sochu „pod stromček“, ale buduje zbierku. A to už nie je dané menšou či väčšou – navyše, podľa vonkajšími okolností sa meniacou – vôľou „rozhadzovať peniaze“, ale vnútornou potrebou rešpektovania dlhodobého zberateľského zámeru, jeho neustáleho zveľaďovania a kultivovania.
Prečo o tom hovorím? V posledných rokoch sa opakovane stáva, že – oproti jarnej či letnej aukcii – v jesennom a najmä zimnom termíne sa ponuka diel na sprostredkovanie predaja až rádovo znásobuje. Dochádza potom k situáciám, že pri zostavovaní katalógu musíme dodatočne vyradiť aj také diela a autorov, ktorí by za normálnych okolností bez problémov zodpovedali kritériám, ktoré sme stanovili pre prijímanie ponúk (napríklad v tejto aukcii, muselo byť z takýchto triviálnych dôvodov škrtnutých, respektíve presunutých do nasledujúcich aukcií, takmer sto zmluvne podchytených výtvarných diel).
Skúsenosť nás už totiž naučila, že počet 350 - 400 položiek v jednom aukčnom katalógu SOGY je naozaj hraničný a najmä pre dražiteľov v sále sa pomaly stáva až neúnosný. Jeho výraznejšie prekračovanie je vyslovene kontraproduktívne (a je teda i proti záujmu majiteľov diel, ktorí sa na nás za takéto korekcie „na poslednú chvíľu“ často hnevajú).
Pred rokmi sme si nemohli dovoliť – i pri významnom autorovi – ponúknuť na jednej aukcii viac ako jedno jeho špičkové dielo. Ak sme tak totiž spravili, dražilo sa len na úrovni vyvolávačiek a niekedy dokonca i zberateľské rarity – vyslovene z týchto dôvodov – ostali nepredané. To už je našťastie za nami: kapacita trhu, rozhľadenosť našich klientov je dnes už taká, že dokáže akceptovať i takéto „jednofarebné“ ponuky.
Na poslednej jesennej aukcii sme napríklad týmto spôsobom zariskovali a predložili väčšie súbory vyslovene galerijných diel Miloša A. Bazovského, Ľudovíta Fullu, Júliusa Jakobyho, Jana Hálu, Ladislava Mednyánszkeho, Jozefa Kostku, ale aj trebárs Michala Jakabčica, či Milana Paštéku. Popravde povedané: dosť dlho sme zvažovali, či tieto konvolúty velikánov našej moderny radšej nerozložiť aspoň do dvoch aukcií. Ako sa napokon ukázalo, nebolo to potrebné. Väčšinu diel sme výborne predali, spravidla na úrovni odporúčaných cien.
Na druhej strane: to, čo sa dá zvládnuť pri Fullovi, Bazovskom, Jakobym a im podobných, neplatí (bez pejoratívnosti) pre „druhú ligu“ autorov našej umeleckej histórie. Mnohí majitelia pri jednaní o prijatí, takýchto diel do aukcie, či dohadovaní vyvolávačiek argumentujú, že autor je predsa uvádzaný v Tomanovom slovníku, že SOGA už jeho obrazy v minulosti dobre predávala a nechápu preto naše zamietavé stanovisko.
Je pravda, že v začiatkoch SOGY bola pre nás jediným kritériom profesionalita diela, púhy fakt, že jeho autora eviduje základná lexikálna literatúra. Trh sa však vyvíja a my to musíme rešpektovať: všetci tí Votrubovia, Grotkovskí, Polónyiovia akoby behom času postupne strácali pôvodné obchodné renomé – seriózne zobchodovať sa dajú len výnimočné ukážky ich tvorby, nie však už bežná produkcia.
Ešte zložitejšia situácia je pri dielach žijúcich výtvarných umelcov. Vzápätí po našej najúspešnejšej aukcii v histórii firmy, sme poriadali špeciálnu aukciu súčasného umenia. O to väčšie bolo naše sklamanie. Nedopadla síce najhoršie, mohla a – vzhľadom na odborné a manažérske úsilie – mala dopadnúť oveľa lepšie. Zatiaľ to vyzerá tak, že nepriame, teda výchovné, popularizačné, „budúcnostné“ efekty týchto našich aukcií celkom presahujú ich reálnu finančnú návratnosť. Napriek tomu chceme v týchto aktivitách pokračovať s tým, že nezľavíme v prísnych kritériách uprednostňujúcich krajné, radikálne umelecké snahy, pred možno ľúbivejším, ale zberateľsky neperspektívnym priemerom „stredného prúdu“.
Do normálneho trhu so súčasným výtvarným umením to však všetko ešte má poriadne ďaleko. Základný problém vyjadril jeden môj známy, ktorého som presviedčal, aby sa aukcie zúčastnil, operujúc pritom jej skrytou charitatívnosťou. Odpoveď bola príznačná: rád pomôžem mladému maliarovi XY, poznám a vážim si jeho tvorbu. Prečo by som však kupoval s vašou províziou jeho dielo na aukcii, keď ho za oveľa nižšiu cenu môžem dostať priamo z jeho ateliéru?
Alebo inak povedané – štandardy umeleckého obchodu „so súčasnosťou“ začnú na Slovensku fungovať až vtedy, keď si samotní výtvarníci uvedomia, že nie sú niečo na spôsob samostatne hospodáriacich roľníkov. Že jednoducho musia odovzdať časť svojej slobody a teda i zárobku niekomu tretiemu – súkromnej galérii, agentúre, sprostredkovateľovi, ktorý bude istým, dohodnutým spôsobom ich umenie presadzovať, ekonomicky zhodnocovať: A za to ním bude aj do značnej miery disponovať. Lebo len tak sa dá zo subjektívnej kvality umeleckej urobiť aj objektívna, reálna kvalita trhová.
(Text bol publikovaný v katalógu 95. zimnej aukcie výtvarných diel a starožitností, 7. 12. 2010)