Ťažko nám môže niekto vyčítať, že si v takejto situácii prihrievame našu marketingovú polievočku. Radi a donekonečna omieľame už dávnejšie nacvičenú mantru o tom, že investícia do umenia je tou najlepšou možnosťou, ako si prilepšiť trebárs na „jeseň života“. Dokonca možnosťou veľmi lukratívnou. Ťažko totiž nájsť komoditu (donedávna v tomto konkurovali len nehnuteľnosti), pri ktorej by zhodnotenie bolo také rýchle a vysoké. A dokladáme to príkladmi z reálneho obchodného života. O tom ako sme kvalitnejších Benkov, Fullov, Galandov, Weinerov koncom deväťdesiatych rokov predávali v priemere za 10 tisíc eur, kým dnes porovnateľné veci odchádzajú v pohode za dvadsať - tridsať tisíc a viac.

Zamlčujeme však pritom jednu dôležitú vec. Totiž, že aj pri investíciách do umenia jestvuje to povestné „ale“. Výtvarné zberateľstvo je totiž dosť špecifickou záležitosťou vyžadujúcou si špeciálne vedomosti, orientáciu v okamžitej trhovej ponuke, schopnosť odhadu perspektívneho nárastu cien. A toto všetko má málokto. Čiže: investícia do umenia môže byť zároveň veľmi výhodná i dosť zradná.

V podstate sú dve stratégie nákupu umenia na našom, domácom trhu s umením. Prvá je konzervatívna, uprednostňujúca „overené istoty“. V rámcoch terajšej ponuky trhu sú to predovšetkým maliarske diela moderny Slovenska, od autorov Mednyánszkeho, Skuteckého, Benku, Bazovského, Fullu, Galandu, Jakobyho, Jasuscha, Weinera, Majerníka ... . A potom ešte naše 60. roky – Paštéka, Laluha, Krivoš, Kompánek, Filko, Koller... . Potenciál zhodnotenia vložených peňazí je pri týchto autoroch veľmi vysoký a jeho horný limit je takpovediac „v nekonečne“.

Predovšetkým, je dosť ťažké zhodnotiť kedy je predajná cena tzv. kóšer. Špičkové veci spomínaných autorov sa predávajú bežne za „milión“ a viac. Lenže, je podstatný, rádový finančný rozdiel medzi galerijným a bežným Benkom. Navyše, veci od autorov moderny Slovenska prežívajú práve v týchto časoch cenovú kulmináciu. Je teda dosť vylúčené získať takýto obraz za takú cenu, aby bolo dielo v krátkom čase predajné s podstatnejším ziskom.

Takáto investícia je však pomerne bezpečná, možným rizikám sa pri dostatočnom expertnom zázemí dá vyhnúť. Chce to samozrejme (ako napokon pri každom inom obchode) istý vrodený zmysel „pre vec“, ktorý každý do vienka nedostane. Najmä pre takýchto adeptov zberateľstva mám jednu radu „nad zlato“: nenakupujte „z rúčky do rúčky“, ale len na takých adresách, kde Vám vystavia riadne doklady. Prípadné storno chybného investičného kroku nie je potom problém. A potom: snažte sa to brať racionálne, povedal by som až cynicky a nedovoľte, aby vo Vás prepukla zberateľská vášeň. Lebo v takomto duševnom stave sú peniaze a ich zhodnocovanie dôležité „až v poslednom rade“. Na druhej strane – tí najlepší, skutočne úspešní zberatelia, sú práve tí „s vášňou“. Takže si vyberte.

No a potom je tu stratégia riziková. Znamená to investovať do diel mladých, začínajúcich umelcov. Tí sú práve „teraz a tu“ dostupní mnoho razy za dumbingové ceny a majú teda perspektívu okamžitého a strmého finančného rastu. Riziko takýchto nákupov spočíva v tom, že fungujú na princípe ruskej rulety. Trafíte sa tak v jednom prípade zo šiestich.

Existuje však – zatiaľ len v podstate latentne – aj tretia možnosť. Prekročiť obmedzenia domácej trhovej ponuky a obrátiť sa k autorom so svetovým obchodným renomé. Jedna výhoda takéhoto rozhodnutia je do očí bijúca: trebárs pri Warholovi sa vám nestane to, čo pri dajme tomu Fullovi. Že totiž „magnus parens“ našej moderny stratí hneď za našimi hranicami s Rakúskom finančnú (nie teda umeleckú) hodnotu.

Oproti tomu argumentoval jeden diskutér na našich blogoch. Nevedel si predstaviť niekoho, kto by vymenil Fullu za Warhola. Isteže, je to nezmyselná otázka. Fulla a Warhol sú z diametrálne odlišných „kultúrnych“ i „obchodných“ svetov. Iba ak by sme obraz, či grafiku považovali len za akúsi inú podobu bankovky. A to málokto dokáže. Ja teda nie. Poznám však zberateľa, ktorý cez nás predával Mednyánszkeho, Alexyho, Benku len aby získal prostriedky práve na kúpu Warhola. Takže?

A že Fulla za Bergom stratí obchodnú hodnotu? To je asi pravda. Ale zároveň v tom nevidím nič zlého, teda niečo čo by malo zberateľov odradzovať. Existuje svetový trh s umením a popri ňom, či v rámci neho regionálne trhy. Trebárs stredoeurópsky, nemecko-rakúsky, škandinávsky, severoamerický, francúzsko-anglický.... . Tieto trhy sa s tým “globálnym” navzájom nevylučujú. A v zásade si ani nekonkurujú.

Čo je teda viac – menej isté, je pre niektorých neveľmi povzbudzujúca skutočnosť, že obchod s moderným umením Slovenska je a ostane obchodom regionálnym (slovensko – česko – maďarským). Už preto, že sama moderna Slovenska je typickým príkladom umenia kultúrnej provincie. Navyše – nemali sme niečo také ako český kubizmus, alebo maďarský symbolizmus. S tým sa treba jednoducho zmieriť. Ale nemusíme to brať ako „slabosť“. V tej našej provinčnosti totiž spočíva aj naša originalita, nazameniteľnosť. A z obchodného zreteľa – potencionálna dynamika rastu. Takí Filla, či Špála sú rovnako ak nie viac „odvodené“ zjavy ako trebárs Fulla, či Galanda. Češi sa však predávajú za státisíce, tí naši sa točia najviac tak okolo už spomínaných, obligátnych tridsať tisíc. Tento nezmyselný rozdiel sa určite bude v blízkej budúcnosti vyrovnávať.

Text bol publikovaný v katalógu 92. letnej aukcie výtvarných diel a starožitností SOGY, 8. 6. 2010