Aby som však tento „otvárak“ nepísal len v zmierlivom, sviatočnom duchu: prítomný katalóg je aj vecným dôkazom jedného nášho nenaplneného zámeru. Naša minuloročná , jubilejná aukcia (ale aj aukcia Mednyánszkeho diel z Ringwaldovej zbierky) v nás totiž vyprovokovala viaceré koncepčné otázky. V eufórii z úspešnosti našich exkluzívnych večerných dražieb sa nám začalo zdať, že má čoraz menší zmysel naďalej poriadať až štyrikrát do roka veľké, svojím záberom “širokospektrálne” aukcie.

Tým sme mysleli najmä na kvantitu, ktorá je za istou hranicou unavujúca a kontraproduktívna. Ak sa príliš veľa položiek objemného katalógu len predáva a nedraží, celé vložené menežérske úsilie stráca význam a organizácia aukcie je vlastne nadbytočná. Je tu ale aj problém kvality. Naše „veľké“ aukcie  finančne  “robia” tri kapitoly katalógu: moderna Slovenska, hornouhorské umenie 19. storočia a naša maľba a sochárstvo po roku 1945. Čiže asi  stopäťdesiat – dvesto vecí z celkového počtu 350 - 400. Racionálne teda vzaté – správne by bolo minimalizovať predkladanie “lacných” a zároveň “okrajových” diel a sústrediť sa viacej, či dokonca výhradne len na prvotriednu  ponuku.

Asi takéto boli naše predbežné úvahy. Utvrdzovali nás v ich aj Vaše bezprostredné reakcie. Nadovšetko ste odporúčali  „nesendvičovať“ výtvarné diela so starožitnosťami. Poukazovali ste tiež na diskvalifikáciu v poradí neskorších, často veľmi kvalitných katalógových ponúk, ktoré v atmosfére „unavenej sály“ nedostanú primeranú pozornosť.

Napokon,  aj bez tohto všetkého, je nám v SOGE čoraz zrejmejšie, že potenciál „veľkých“ aukcií sa v ich tradičnej podobe pomaly vyčerpáva. Vidieť to aj na takej banalite, ako je návštevnosť aukcií. Už len spomíname na časy, keď bol problém zaistiť - aspoň pre VIP dražiteľov - miesta na sedenie v sále. Teraz býva naša sieň spravidla zaplnená „len tak - tak“.  Niežeby bolo menej dražiteľov. Je ich rádovo viac ako v minulosti. Ibaže dávajú prednosť telefonickej dražbe, alebo písomným limitom.

„Adrenalín“ osobnej účasti na dražbe akosi  stratil svoje čaro (s výnimkou večerných aukcií – ale to je celkom „iné kafé“). Poviete si – veď je to jedno, či sa dielo predá zo sály, alebo trebárs na písomný limit. Nie je to tak. Často to spomínam pri moderovaní aukcií: nič nemôže byť nudnejšie, než dražba dvoch, či troch telefonistov proti sebe, za nemej účasti sály. Práve aktivita „živých“ dražiteľov, ktorí „si vidia na čísla“ utvára to, čo sa dá nazvať psychológiou aukcie. Čo je (takmer bez ohľadu na dosiahnutý finančný obrat)  kritériom, podľa ktorého zainteresovaná „verejnosť“ hodnotí jej úspešnosť. Všimli ste si napríklad, ako takto len „citovo“ uznaná kvalita  jednej aukcie provokuje dobrý výsledok tej nasledujúcej?  Skrátka - úspech v tejto branži nie je len o suchých číslach a nie len o peniazoch.

To sú teda argumenty pre zmenu. A to radikálnu. Sú tu však aj protichodné fakty, viditeľné ani nie tak  „z vonka“, ale vyplývajúce z vnútornej  povahy nášho podnikania. Týka sa to aj tých nešťastných,  „nepredajných“ starožitností. Ako som kdesi už napísal -  nielen štáty, ale aj firmy pretrvávajú na ideách, ktoré ich zrodili. Treba si uvedomiť: SOGU založil starožitník a spočiatku sa etablovala najmä na základe “starožitníckej” klientely. Takže, “povinnosť”  tohto záberu ponuky SOGY tu logicky jestvuje. Možno by bolo riešením vrátiť sa k samostatným aukciám starožitných predmetov. To by však zrejme znamenalo podstúpiť obchodnícky a „imidžovo“ pokorujúce,  „čítanie z listu Pána“ pred ľahostajnou, poloprázdnou sálou.  Priznávam bez mučenia – neviem ako von z tohto problému.

Isté je jedno: realita obchodného „života“ nás dosť jednoznačne smeruje k typologicky obdobným riešeniam, ako sú už dávno zaužívané v zahraničí. Totiž, k rozčleneniu ponuky na bežné „day sale“ a výnimočné „evenning sale“. Konkrétne – vychádza to tak, že by sme mali ročne organizovať (oveľa prísnejšie selektované)  štyri sezónne a dve večerné aukcie. A viac nič. Tým by sa však napríklad „vyautovali“ samostatné aukcie súčasného umenia. Na ktorých nám  –  opäť s vedomím našej firemnej tradície – obzvlášť záleží. Vieme: v poslednej dobe to „na tomto úseku“ nebolo bohviečo. Na rozdiel od starožitností má však „súčasné“ oveľa jasnejšiu budúcnostnú potenciu. Zriecť sa jej len zo zreteľa okamžitej ziskovosti, by teda bolo veľmi nerozumné.

Možným východiskom by mohlo byť kreovanie ponuky súčasného umenia (umenia po roku 1945), ako samostatnej kapitoly sezónnych aukcií. To by ale ešte viac zhoršilo situáciu okolo - už teraz neúnosnej - „nabobtnalosti“ ich katalógov. Ona totiž nevyplýva z nejakého nedostatku našej vôle k hodnotovému „cíteniu“, alebo z obchodníckej „nenažranosti“, ale zas a opäť z reality trhu.

Ako je totiž „koncepčne“ vystavaná bežná slovenská rodinná zbierka? Zvyčajne obsahuje jeden - dva „hajlajty“, obkolesené bezpočtom zberateľskej „hlušiny“. Keď sa však už raz dospeje k rozhodnutiu predať „rodinné striebro“, tak potom sa požaduje, aby predmetom aukčného zhodnotenia nebol len „náš“ Bazovský, ale aj tí „ostatní“ Grotkovskí, Votrubovia, Majkutovia... a neorenesančný príborník k tomu. Respektíve: jedno sa podmieňuje druhým. A keď spravíte príliš veľa takýchto nevyhnutných kompromisov, zrazu máte štyristo čísel v katalógu, ani sami neviete ako. Rovnako ako neviete, ako to potom obchodne „ustáť“.

Zdá sa teda, že SOGA dospela do „bodu zlomu“. Navyše: v uplynulom roku došlo v našej firme k dosť podstatným majetkovým i personálnym zmenám. Nejako zvlášť sme tieto záležitosti nemedializovali. Prečo aj – na našom malom Slovensku sa aj tak nič neutají. Pred novým vedením tak zhodou okolností vyvstali fatálne otázky. Zachovať kompletný, umelecko-historicky štandardný  záber ponuky, primeraný statusu „number one“ aukčného trhu? Alebo ho redukovať vzhľadom na preferencie ekonomicky rozhodujúcej, ešte stále však menšinovej časti zberateľskej klientely?  Či – miesto obmedzenia „portfólia“, uprednostniť rozdielnosť spôsobov jeho predaja? Napríklad dôrazným oživením,  nateraz len dodatkových, on-line aukcií?

V každom prípade - nie sú to starosti až tak nepríjemné. Sú totiž odrazom kontinuálne narastajúceho množstva ponúk od majiteľov umeleckých diel. Čo nie je nič iné, než  výraz stabilnej dôvery v kvalitu našich služieb. Na druhej strane však - nesklamať dôveru ani v budúcnosti, znamená v tejto chvíli jediné: vniesť do aktivít SOGY svojím spôsobom novú, na Slovensku ešte neodskúšanú,  celkovú koncepciu. So všetkými rizikami, z toho vyplývajúcimi.

(skrátená verzia textu je publikovaná v katalógu 108. zimnej aukcie SOGY, 4. 12. 2012)