A je rovnako logické, že SOGA ako najvýznamnejší súkromný vlastník Kollerových diel si tiež kládla kládla určité podmienky. Konkrétne – považovali sme za primerané, aby bol náš zástupca kooptovaný do výboru Spoločnosti. To však bolo striktne a bez diskusie zamietnuté. Nakoniec sa predsa len dosiahol kompromis – so škrípaním zubov sme popresúvali termínovník výstav a celú Kollerovu zbierku sme vyinštalovali v našich priestoroch s tým, že účastníci konferencie si v dohodnutý deň a hodinu výstavu pozrú. Objednali sme katering, ozvučenie pre rečníkov, strážnu službu, hudobný program, prítomnosť médií ... o to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme vzápätí zistili, že krvopotne pripravená akcia nie je ani slovom spomenutá v oficiálnom, tlačenom programe konferencie. Nakoniec sa stretnutie „kollerológov“ v SOGE predsa len uskutočnilo – v iný čas a viac-menej „ilegálne“. Takže happy end ? Len keby neostala pachuť nedôvery, vzájomného neporozumenia ľudí takpovediac z tej istej „branže“.

Nepopisoval by som celú túto skôr smiešnu, než dôležitú príhodu, keby sa za ňou neskrývalo niečo hlbšie, podstatnejšie. Navonok to všetko nieslo znaky akéhosi konkurenčného boja obchodníkov s umením. Konferencia sa zhodou okolností (alebo zákonite ?) konala práve v čase, keď sa Kollerovi definitívne dostáva medzinárodného uznania. Nedávne nákupy jeho diel pre Tate Gallery a Centre Pompidou boli akoby posledným článkami dlhšieho procesu (bez falošnej skromnosti – boli sme ako jediní na jeho začiatku), definitívne ustaľujúceho pri slovenskom výtvarníkovi vec nevídanú. Totiž, skutočne svetové zberateľské, a tým aj obchodné renomé. O koľkých ďalších sa toto dá tvrdiť? Prsty jednej ruky by bohate stačili – možno Jozef Jankovič, určite Matej Krén a Roman Ondák, potencionálne Stano Filko. A to je všetko. Dosť na tom – v pozadí (ale i v popredí) kollerovského medzinárodného summitu bolo viacero ľudí v klasickom „strete záujmov“. Kunsthistorických a obchodných. A práve títo ľudia mohli nároky SOGY pociťovať ako nenáležité „lezenie do kapusty“. I keď sme viac-krát jasne deklarovali, že s našimi Kollermi nehodláme teraz a ani v dohľadnej budúcnosti akokoľvek kšeftovať (i keď lukratívne ponuky boli a nepochybne ešte aj budú) . To sa dá pochopiť: videl niekde niekto na Slovensku obchodníka s umením, ktorý verí slovu iného obchodníka ?

To všetko by mnohé vysvetľovalo, s meritom veci to však priamo nesúvisí. Príčiny vedomej, či možno len podvedomej, snahy galérie o „vyautovanie“ našej firmy z jej „odborného kontextu“ sa skrývajú (aspoň podľa mňa) v našskej, priam atavistickej predstave o nesúmerateľnosti kunsthistórie a obchodu, akejsi čistej vedy a akéhosi špinavého biznisu. Teda v čomsi, čo je v okolitom svete celkom neznáme.

Na Slovensku nejestvuje tradícia obchodu s umením. A začiatok jeho novodobej histórie sa dá datovať ani nie tak od roku 1989, ale o dosť neskôr, od konca 90-tych rokov. To do určitej miery zdôvodňuje tunajší, vytrvalo prežívajúci dištanc medzi svetom výtvarnej „galérie“ a výtvarného „kšeftu“. Skrátka – v slušnej galerijnej spoločnosti sa o peniazoch nehovorí. Hovorilo sa ale o nich napríklad pri spomínanej „utajenej“ vernisáži Kollera v SOGE. Podľa referencií hostiteľky večera, kolegyne Niny Gažovičovej, absolútna väčšina otázok zahraničných kunsthistorikov, účastníkov sympózia sa netýkala ani tak umeleckých kvalít vystavenej kolekcie, ale celkom bez zábran: finančných relácií jednotlivých exponátov „keby sa predávali“.

Ak by som špecificky slovenský spôsob separovania vedy od obchodu doviedol do ad absurda, tak potom vlastne aj národná galéria pri poriadaní konferencie zohrala úlohu „užitočného idiota“. Poskytla vlastné meno, priestory a najlepších odborníkov. Isteže – vydá (za vlastné peniaze) zborník referátov z konferencie a vytvorila si odbornú pôdu pre dôstojnú Kollerovu retrospektívu v budúcom roku. To je profit štátnej SNG. O čo väčší a podstatnejší bude profit všetkých tých zúčastnených (i nezúčastnených) súkromných obchodníkov, ktorých vklad do podujatia bol fakticky nulový ? A že sa ich vynorilo (najmä po smrti umelca) neúrekom !

Týmto spôsobom však nechcem uvažovať ani náhodou. Opačne – nech sú už skúsenosti SOGY akokoľvek tristné, tak práve rozoberané podujatie možno považovať za príznak toho, že sa blíži bod zlomu vo vzťahoch vedcov a „tých čo sa na nich priživujú“. Teda aspoň z môjho zreteľa, z pozície kunsthistorika v obchode s umením. Čo určite nie je pozícia závidenia hodná. V lepšom prípade ste stíhaní (vyššie popisovaným) tichým pohŕdaním, v horšom onálepkovaný ako zradca, ktorý „pre prachy“ (ach jaj !) zapredal vedecké ideály.

Akiste, bude to všetko ešte chvíľu trvať. Uznávam pritom, že galerijní kolegovia môžu vyčítať nášmu obchodu s umením všeličo, najmä však nadpriemerný výskyt amatérov, podvodníkov a hlupákov všetkého druhu, nelegitímne kafrajúcich do posvätných „vecí vedy“. Dajme si však ruku na srdce. Nie je obdobných podivuhodných existencií, všakovakých kunsthistorických exótov, dostatok aj v našich galériách a múzeách ?

Takže, radšej skúsme byť „up to date“ a uvažovať pozitívne. To v tomto konkrétnom prípade znamená pochopiť niečo, čo je v civilizovanom svete už dávno samozrejmosť. Totiž, že sme my, teda kunsthistorici a obchodníci, osudovo spojení. Obchod sa bez odborného zázemia stáva bohapustým, spoločensky i kultúrne nebezpečným kšeftárstvom. Zároveň však uznanie, že umenie je (aj) tovarom podmieňuje celostné pochopenie jeho duchovného zmyslu. Rovnako v minulosti, ako (možno ešte oveľa viac) v súčasnosti.

Text bol publikovaný v katalógu 85. aukcie súčasného umenia (19. 5. 2009).