Napriek tomuto všetkému mi akosi nedalo, musel som sa zapojiť do debaty a zastať sa našich súdnych znalcov. Možno preto, že som tento „džob“ robil viac ako dvadsať rokov (treba však tiež dodať, že už viac ako štyri roky som z vlastného rozhodnutia, z nižšie uvedených dôvodov, “mimo”). Situáciu v našom znalectve teda - i zásluhou úväzku v SOGE - poznám naozaj dôverne. A z môjho poznania je bohužiaľ jasné, že naši znalci sa až príliš často mýlia. To je akiste tristný stav. Zároveň však treba uznať, že jestvujúcu znaleckú mizériu - okrem subjektívnych dôvodov - teda „znaleckej neznalosti“, zapríčiňuje aj viacero objektívnych okolností, za ktoré naši znalci jednoducho nemôžu.

Znalec je svojím spôsobom štátny úradník. A štát málokedy problémy predvída, on ich rieši až keď vzniknú. Ak vôbec. Natvrdo povedané - „ľudia s pečiatkou“ s ich (ešte v podstate socialistickým) právnym statusom sú pri dnešnej úrovni trhu s umením prežitou, vo vážnych obchodných prípadoch nepoužiteľnou inštitúciou. Nie preto, že by boli neschopní, nevzdelaní, či nedajbože skorumpovaní ... – ale preto, že „prax“ už dávno prekročila ich limitované možnosti.

Predovšetkým – znalectvo umenia sa na príslušných katedrách u nás neprednáša a nevyučuje. Preto i znalci v pravom slova zmysle u nás nejestvujú. Náš znalec teda musí vychádzať len z praktickej, dlhodobej, najlepšie denno-dennej skúsenosti zo „styku“ s výtvarnými dielami (a falzifikátmi). A tá skúsenosť býva väčšia, menšia a niekedy i fakticky žiadna.

Slovenský súdny znalec pracuje celkom samostatne, popri svojom hlavnom zamestnaní, ako súkromná osoba bez opory a podpory iných odborných inštitúcií. To znamená, že len vo výnimočných prípadoch opiera svoje úsudky o ďalšie doplnkové expertízy (reštaurátorské prieskumy a analýzy, grafologické posudky, archívne prieskumy, právne a cenové poradenstvo apod.). Príslušné odborné inštitúcie napokon ani nemajú štatutárne danú možnosť takéto služby súkromnému znalcovi poskytovať. Pokiaľ teda znalec vôbec takéto doplnkové expertízy využíva, tak sa tak deje neoficiálnym spôsobom, po priateľskej linke s vedomím, že z právneho hľadiska sú úsudky robené na takomto základe aj tak nezáväzné.

Pritom paradoxne - väčšina slovenských falzifikátov sa dá odhaliť reštaurátorským prieskumom (infračervená oblasť spektra, UV luminiscencia a skúška rozpustnosti). Problematický je zvyšok: teda prípad ak dielo pod svietením vyzerá zo zreteľa dobovosti v poriadku. Potom je to na kunsthistorikovi a tu sa môžu názory znalcov rozchádzať. V normálnej trhovej praxi to však chodí aj tak, že konečné rozhodnutie prináleží znalcovi, ktorý má v danej oblasti nespochybniteľnú autoritu. Žiaľ - takých znalcov je na Slovensku veľmi málo.

Gros znaleckých posudkov je vlastne len subjektívnym názorom znalca, podopretým púhym empirickým (optickým) prieskumom diela. Na druhej strane, znalečné za posudky doložené aj ďalšími náročnými expertízami je resp. musí byť rádovo vyššie, než je všeobecne akceptovateľná úroveň odmeny pre nášho znalca. Znalectvo sa tak ocitá v patovej situácii. Objednávatelia posudkov sú nespokojní s ich neúplnosťou a nespoľahlivosťou, zároveň však nie sú ochotní platiť za znalcovu prácu viac, než považujú za obvyklé a primerané.

Iným, špeciálnym problémom je stanovovanie cien posudzovaných výtvarných diel. Aj vysoko vedecky kvalifikovaní znalci zlyhávajú pri stanovovaní primeraných finančných protihodnôt posudzovaných diel. Dokážu posúdiť umelecko-historické kvality posudzovaného diela, nevedia však určiť jeho aktuálnu obchodnú bonitu. Vo svojom hlavnom zamestnaní (spravidla to bývajú štátne vedecké, galerijné, muzeálne resp. vzdelávacie inštitúcie) sú totiž celkom odtrhnutí od obchodnej praxe, jednoducho nepoznajú existujúce cenové relácie. Často tak dochádza k prípadom, že pri obchodnom zhodnotení diela -- teda v praktickej trhovej situácii -- sa ukáže jeho znalecké ocenenie ako celkom neodôvodnené, nepresné a nereálne. To samozrejme podstatne znižuje odbornú reputáciu a spoločenský rešpekt nášho znalca a znalectva vo všeobecnosti.

Možno teda povedať že práca nášho súdneho znalca je rovnako spoločensky i finančne nedocenená, ako z mnohých príčin kultúrnou a obchodnou komunitou spochybňovaná a kritizovaná. Je táto kritika spravodlivá ? To je -- podľa mňa – otázne. Isté je len jedno: riešenie tohoto nepochybne vážneho problému je zatiaľ v nedohľadne.

Toto všetko sú akiste “zlé správy”. Jedinou dobrou správou je, že „prax“ si tak či tak sama vygeneruje riešenia. Napokon – aj samotný zákon v jeho poslednej verzii dovoľuje vytvárať samostatné, na tržných princípoch fungujúce združenia znalcov. Čo sa bude nepochybne v blízkej budúcnosti diať a tak sa jednak prirodzeným spôsobom vyčistí „zrno od pliev“ a jednak sa tak vytvoria akési ostrovčeky „pozitívnych zmien“, ktoré by mohli postupne prinavrátiť dôveru znaleckému stavu.


Text bol publikovaný v katalógu 86. letnej aukcie výtvarného umenia a starožitností (9. 6. 2009)