Takže, ako je to vlastne s našou krízou – teda krízou v obchodovaní s výtvarným umením ? S Parížom sa tažko môžeme porovnávať. Pozrime sa radšej k susedom do Česka. Za posledný rok, rok a pol tam kontinuálne padali aukčné rekordy - Kupka za 22 miliónov (českých), Toyen – 20; Kokoschka – 19, 5; Šíma – 14, 6; Čapek – 12; Braque – 9, 8; Filla – 6, 9; Štyrský – 6; Zrzavý – 5 miliónov a tak ďalej a tak podobne. Ani u nás, v SOGE sa nemáme príliš na čo sťažovať. Ani sa nepamätám, kedy sme na našich pravidelných sezónnych aukciách nedosiahli, ba dokonca v pohode neprekročili, magickú hranicu 300 tisíc eur (čo v nedávnej “predkrízovej” minulosti vôbec nebývalo zvykom). Pre objektívnosť treba pravdaže spomenúť aj iné príklady – menej časté, ale aj menej komentované – z blízkeho aukčného okolia. Zainteresovaní si napríklad určite všimli, že maďarská sieň “číslo jedna”, budapeštiansky Kieselbach, už po druhý raz zrušil plánovanú aukciu. Vraj pre nedostatok kvalitného “tovaru”.

Dosť na tom – optimizmus v mysliach a činoch tunajších obchodníkov s umením zjavne prevažuje nad – akiste primeranejšou – zdravou skepsou. Treba sa teda pýtať: je takáto “ľahko-myseľnosť” vôbec nejako zdôvodnená? A nepodobá sa nadšenie našej obchodníckej komunity skôr “nasadeniu” členov salónneho orchestra na Titaniku, hrajúceho “svoju pesničku” ešte aj vo chvíľach, keď umierali stovky ľudí ?

Akokoľvek to obraciam – stále znova a znova opakovaná mantra, hlásaná napríklad prešovským kolegom od “konkurencie”, pánom Krajňákom (ale aj ďalšími) o tom, že “kríza v obchode s umením sa neprejavuje (a neprejaví)”, postráda primárnu logiku. Nechcem tu operovať neslávnymi marxistickými poučkami o základni a nastavbe, skôr “sedliackym” rozumom. Nakoniec my z branže to vieme asi najlepšie: umenie – či sa to ostatným páči alebo nie – je tovarom ako každý iný. Už tento prostý fakt odsudzuje do sféry bohapustej naivity presvedčenie, že stav “okolia” nášho byznisu, teda dnešné kardinálne problémy základných funkcií globálnej ekonomiky, z nejakej neznámej príčiny obídu len a len sféru obchodu s umením, keď inde sa prejavujú (alebo ešte len prejavia) takým zdrvujúcim, devastujúcim spôsobom.

Takže, považujem za celkom legitímny a predovšetkým skutočnosti bližší názor, že kríza obchodu s umením je aj tu, na Slovensku a to celkom naplno. Len si ju zatiaľ väčšina obchodníkov akosi nestihla všimnúť. Mätúcou môže byť pre nich skutočnosť, že slovenský trh s umením (na rozdiel od toho svetového, ale aj českého, či maďarského) je až deprimujúco malý. Jednak je v podstate uzavretý do štátnych hraníc (sporadické stredoeurópske presahy sú zatiaľ finančne málo významné) a jednak “pracujúci” s mimoriadne úzkou klientelou (veď napríklad, terajší zoznam VIP dražiteľov SOGY, len tak-tak presahuje osemdesiat mien). V každom prípade – dôvodom optimizmu nášho obchodníka je fakt, že tradiční klienti v dôsledku krízy zatiaľ poväčšinou “neodchádzajú”. Prečo by aj – veď ako sa vraví, keď je ekonomike zle, chudobní ešte viac schudobnejú a bohatí – samozrejme celkom opačne.

Lenže, je tu to povestné “ale”. Aukčná prevádzka je založená v platbách “na drevo”. Nejaké iné, virtuálne či bartrové spôsoby úhrady za vydražené diela neprichádzajú do úvahy. A ako vieme, v dnešnej ekonomickej situácii víťazia tí z veľkých hráčov, ktorí majú dostatok nie firiem, nehnuteľností, akcií, úverov, obligácií, ale “hotových”, papierových peňazí. Tých však nie je a nebude nekonečné množstvo. Kto teda zaručí, že sa náš klient v blízkej alebo vzdialenejšej budúcnosti rozhodne svoju hotovosť investovať nie do umenia, ale niečoho iného, pre neho práve “teraz a tu” užitočnejšieho (lebo inú možnosť fakticky nebude mať). Ak tak spravia čo len dvadsiati-tridsiati, katastrofa je na svete.

Je známou vecou, že na ekonomické zemetrasenia vždy najviac doplatí stredná vrstva. Teda tí naši slovenskí inteligenti (a ich potomkovia). Aj naša skúsenosť to potvrdzuje: v poslednom čase práve z týchto zdrojov rádovo narástla ponuka kvalitných obrazov, sôch, starožitností. Je to jasné - topiaci sa chytajú poslednej slamky. A tou je často predaj umeleckého “rodinného striebra”. Zásluhou toho zberateľská kvalita slovenských aukcií bezpochyby stúpla. Nie sú práve preto čísla o globálnych obratoch, percentuálnej úspešnosti aukcií – ktorými sa dnes tak (navzdory kríze) honosíme – vlastne zavádzajúce ? Dal si niekdo tú námahu a spočítal vyvolávacie (najmä však doporučené) ceny ktorejkoľvek svojej “rekordnej” aukcie a porovnal ich s dosiahnutou tržbou ? My sme to spravili a popravde povedané: pocit úspechu sa rýchlo vytratil.

Vtip je v tom, že náš väčšinový VIP klient sa – akosi bez nášho vedomia - celkom zmenil. Zo zberateľa sa zo dňa na deň stal investor. ”Život v kríze” ho naučil dvom základným pravidlám trhového správania sa: opatrnosti a šetrnosti. V preklade to znamená, že je ochotný vraziť živé peniaze len do absolútnej istoty: veľkých, obchodne (najlepšie internacionálne) potvrdených mien a galerijných, špičkových diel. A to všetko s vedomím prísne nastavených cenových limitov. V mene hesla: kupovať len za toľko, aby sa to (v prípade nevyhnutnosti) už “zajtra” dalo so ziskom predať. Väčšina toho, čo na našich aukciách predkladáme, teda bežný umelecký priemer, aj od renomovaných autorov, ale napríklad i prakticky celá sféra súčasného umenia, sa tak zrazu ocitajú, nečakane a tragicky, “mimo obchodu” . Alebo prinajmenej – mimo licitovania, navyšovania cien, reálneho trhového zhodnocovania.

Kríza v slovenskom obchode s umením je teda v podstate krízou predajcov. Je dôsledkom stagnácie nášho
myslenia, našich obchodných koncepcií. “Navzdory kríze” donekonečna spievame naivnú odrhovačku z Titaniku a nevšímame si, že už dávnejšie vyšla z módy. Je najvyšší čas s tým prestať.

(Text bol publikovaný v katalógu 87. jesennej aukcie SOGA, 6. 10. 2009)