Mohol by som tiež spomínať na viacero umeleckých historikov (a historičiek), ktorí dostali v SOGE iniciačný krst realitou praxe, nezastupiteľné poučenie o práci s konkrétnym výtvarným dielom a dnes zastávajú dôležité posty v galerijnej, muzeálnej, vedeckej oblasti štátnej i súkromnej sféry. Dalo by sa aj hovoriť o významných zbierkach a zberateľoch, ktorí hľadali a nachádzali východzie zásady pestovania tejto ušľachtilej záľuby práve na našich aukciách a s našou pomocou. To všetko by šlo. Ale, ak dovolíte, pre túto chvíľu si to odpustím a dám príležitosť iným. Z viacerých dobrých dôvodov.

Predovšetkým – každá takáto bilancia trpí najmenej dvoma hriechmi. Prvým je kvázi objektívny štatistický prístup. Opájanie sa číslami. Sami uznajte – máme za sebou viac ako desaťtisíc predaných položiek sezónnych aukcií, s hrubým obratom takmer 19 miliónov eur (presne – bez aukčnej provízie - 18 727 988). Ak k tomu prirátame on-line dražby (zobchodovaných ďalších, viac ako dvetisíc diel) a mimo aukčný predaj, tak potom to skutočne „znie hrdo“. Až dovtedy, kým si neuvedomíme, že tieto čísla vlastne nič neohovoria o úspešnosti, či neúspešnosti nášho počínania. To by bolo treba údaje celkového obratu konfrontovať s výškou cenových navýšení jednotlivých predaných diel a hodnotou nepredaných položiek.

Skrátka - operovať s celkovými obratmi nestačí, treba zvažovať tiež percento nepredaných vecí i to či sa diela predávali za vyvolávačky, alebo s výrazným finančným nárastom. To všetko by bolo treba. Nie je však na to, v nikdy neprerušovanom, často stresujúcom slede aukcií, dostatok času a síl. A ľudí (kto v tejto branži si dnes môže dovoliť marketingového pracovníka – špecialistu?). Takže nakoniec sa pôvodná eufória mení v neistotu a skepsu. Ako som o tom už raz písal - človek si vo svetle takýchto primárnych štatistík začne klásť provokujúce otázky typu: dobre, to je všetko krásne, ale nemali, či lepšie - nemohli byť čísla vlastne podstatne vyššie? Vtip je teda v tom, že zatiaľ k „objektívnym“ číslam nie sme schopní nájsť aj objektívne vysvetlenie.

Druhým hriechom takýchto bilancií „ad hoc“ – zákonite vlastne vyplývajúcim z toho prvého - je seba upokojujúce uzatváranie sa do „prirodzených“ hraníc vecnej, obsahovej stránky aktivít tohto druhu. Apriórna predstava o ich samospasiteľnosti, nemožnosti ich prekročenia. V zmysle floskuly – čo iné sa dá na Slovensku predávať, než len to, čo nám ľudia sami prinesú? Umelecko-historický záber SOGY sa ustálil hneď po prvých aukciách. Nebol totiž ničím iným, než zrkadlovým odrazom ponuky a napokon i výpočtom okruhov najintenzívnejšieho dopytu. Dominovala a dominuje moderna Slovenska (alebo lepšie - naše umenie od konca 19. storočia do šesťdesiatych rokov nasledujúceho), ako ziskovo rozhodujúca časť ponuky. A potom, ako akýsi obrovský apendix, všetko ostatné: staršie i novšie európske umenie, diela českých a maďarských výtvarníkov. Tu však už s absenciou (česť výnimkám!) trvalejšej a sústavnejšej ponuky špičkových mien i diel. A z toho plynúcej náhodnosti predaja. Nakoniec ešte súčasné umenie. V ktorom sme si síce už dávnejšie spravili odborný „poriadok“, ale obchodne s ním dodnes zápasíme.

Ak sa teda predsa len donútim pozrieť späť – pohľadom špecialistu na modernu Slovenska – na hajlajty doterajších aukcií SOGY, nemôžem sa ubrániť pocitu istej pýchy. Za tie roky sme predali jednu veľmi slušnú národnú galériu. „Zvyšok sveta“ však nielenže trvalo ťahá dole percentuálnu úspešnosť a index predaja, ale neposkytuje ani výraznejšiu nádej na prekonanie stagnácie. Čo je však ešte vážnejšie – aj obchodný „kolobeh“ špičkových vecí našej moderny akoby pomaly ustával. Nie je to zatiaľ príliš cítiť. Avšak len preto, že - oproti minulosti – podstatne menej top diel, dokážeme dnes predať za podstatne väčšie peniaze. To však zároveň definitívne relativizuje štatistickú „úspešnosť“, o ktorej som uvažoval vyššie.

Možno teda hovoriť o patovej situácii v našom obchodovaní? Napriek všetkému doteraz konštatovanému: myslím, že nie. Dôkaz máte v katalógu pred sebou. Domnievam sa totiž, že ponuka našej jubilejnej aukcie predstavuje čosi, čo na Slovensku, takto jednorazovo, „ešte nebolo“. Dajú sa teda tieto veci aj dnes, „teraz a tu“ zvládnuť na úrovni, ktorá nie je „obvyklá“.

Ale pozor! Detailnejšie čítanie katalógu odhalí, že nebol ani zďaleka zostavený z toho „čo nám ľudia len tak doniesli“. Viac ako osemdesiat percent jeho položiek pochádza z významných slovenských (z menšej časti českých a maďarských) súkromných zbierok. Jubileum nás skrátka donútilo nečakať pasívne na ponuky. Obrazne povedané: museli sme vstať od pracovných stolov a obzrieť sa trochu „po teréne“. Chceli sme jednoducho niečo, čo bude skutočne výnimočné. Oslovili sme lídrov domáceho a „príhraničného“ privátneho zberateľstva a viacerých z nich sme prehovorili, spravidla po zložitých rokovaniach, aby po dlhšom čase znova vstúpili so svojím „tovarom“ - z ich pohľadu – „zadnými vrátkami“ na trh s umením.

Prekvapujúca, ale svojím spôsobom aj povzbudzujúca, bola pritom jedna skutočnosť. Totiž, že väčšinu našich zmluvných partnerov nepresvedčili len finančné aspekty spolupráce. Napokon, zberatelia tohto rangu nie sú takpovediac „na to odkázaní“. To podstatné, na čo takmer každý z nich v istom štádiu jednaní prišiel, sa nachádzalo niekde inde. V málo uvedomovanom fakte, že „hodnota“ zbierky nie je raz navždy daná a nemenná. Ak nemá ustrnúť, tak musí byť opakovane overovaná a potvrdzovaná. A to sa dá najlepšie (či jedine) reálnym trhovým zhodnotením jej výnimočných súčastí, alebo len jednotlivostí.

Zjednodušene povedané: nadštandardný – a predovšetkým – verejný predaj jedného Fullu automaticky „dvihne“ hodnotu všetkých ostatných jeho diel (ale i diel autorov porovnateľného významu) , ktoré môžu naďalej pokojne spočívať v závetrí zberateľských depozitov. Je teda azda jasné, na čo tu narážam. V našich podmienkach nezvyklá spolupráca doteraz striktne opozičných aktérov trhu – obchodníka a zberateľa – je len zdanlivo jednostranne výhodná. Neprináša len inováciu dramaturgie aukčnej siene. Rovnako, ak nie viac, je prospešná i pre druhú stranu. Bonusom navyše je totiž pre zberateľa okamžité zhodnotenie aj tej časti jeho umeleckého majetku, ktorá nie je a pravdepodobne ani nikdy nebude predmetom obchodovania.

V každom prípade - kooperáciou verejného obchodu a veľkého zberateľstva, pri neopakovateľnej príležitosti jubilejnej aukcie SOGY, sa celkom nečakane pred nami otvorila jedna z mála nádejných možností, ako sa dostať z terajšej meravosti, nudy, predvídateľnosti ponuky našich aukcií. Ba viac - ukázala nám, že slovenský trh skrýva v sebe nateraz nevyužitú dynamiku, perspektívu rastu. A hlavne, rádovo vyššiu kvalitu, oveľa rozmanitejší umelecko - historický, geografický a štýlový záber, než by tomu nasvedčovali šedivé dni bežnej trhovej prevádzky.

(Text je publikovaný v katalógu 100. jubilejnej večernej aukcie SOGY - 15. 11. 2011)