V akej funkcií ste vlastne boli začiatkom 80. rokov v galérií?

Z hľadiska expozície som bol vedúcim týmu (scenáristom), ktorý dostal ich reinštaláciu na starosti. V galerijnej hierarchii som zastával dve funkcie: bol som vedúcim umenovedného oddelenia a zároveň ideovým námestníkom. Do tejto druhej funkcie som nebol riadne vymenovaný, pretože to v riaditeľovej kompetencií vtedy nebolo, ale vykonával som ju. Čo bolo dosť čarovné – keď si ma po všetkých mojich „prúseroch“ zavolal na koberec vtedajší vedúci odboru ministerstva Peter Mikloš, tak mohol povedať jediné: „nemôžeme ťa ani odvolať, keďže sme ťa nikdy ani nemenovali“. Ale do zadku ma kopli aj tak.

Po otvorení celej budovy (1977) boli pripravené aj stále expozície (kurátor/komisár: K. Vaculík), následne prišiel list a žiadosť na ich prepracovanie. Rámcové zásady stanovil riaditeľ (Mruškovič), ktorý bol garantom: 1. rozšíriť a obsahovo prehĺbiť expozíciu súčasného slovenského výtvarného umenia; 2. z Bratislavy previesť do Zvolena expozíciu gotického, renesančného, barokového a starého európskeho umenia; 3. vo Vodných kasárňach inštalovať slovenské výtvarné umenie 19. a 20. storočia a expozíciu súčasného umenia socialistických krajín. Samotnú koncepciu výstavy ste už pripravili sám. Tá koncepcia je postavená tematicky a vymyká sa dovtedajšiemu chronologickému aranžovaniu dejín umenia. Na základe čoho ste sa tak rozhodli?

V princípe išlo „vrchnosti“ myslím o dve hlavné veci. Nejakým činom dostať z Bratislavy preč staré (pre nich sakrálne) umenie a dotiahnuť stále expozície nielen do roku 1945, ale až do úplnej súčasnosti. Presnejšie, aby boli takto na najvyššej galerijnej úrovni „svätorečení“ predovšetkým všetci členovia vtedajšieho predsedníctva zväzu výtvarníkov (ktorých bolo tuším dvadsať či viac a boli to všetko dosť pofidérni výtvarníci). Samozrejme, okamžite sa v umenovednom úseku zdvihla vlna tichého odporu voči takémuto zámeru. Problém bol v tom, že stavebne a technicky odfláknuté „nové“ expozičné priestory skutočne nevyhovovali pre vystavovanie starého umenia (podľa ročných, ale v podstate i denných výkyvov počasia dramaticky kolísajúca vlhkosť). Pamätám si, riaditeľ vtedy zvolal pracovníkov kabinetu starého umenia a reštaurátorov a žiadal od nich akési „miestoprísažné“ vyjadrenie k celému problému. Museli popravde dosvedčiť, že staré umenie je za daného „klimatického“ stavu v expozíciách latentne ohrozované. Nakoniec sa mi ale podarilo (teda vlastne i proti vôli niektorých kolegov) dosiahnuť, aby ostalo v Bratislave aspoň „naše“ staré umenie (predovšetkým gotika). Ako a prečo sa mi to podarilo - sám neviem. Scenár bol však v tejto podobe odsúhlasený „vládou i stranou“. Asi predsa len zo všetkého najviac išlo o to „súčasné“. Teda súčasné slovenské umenie. O Mruškovičom zamýšľanej expozícii „umenia socialistických krajín“ nemohlo byť ani reči – v zbierkach galérie nebolo dostatok materiálu.

„Čierny Peter“ takto ostal čisto v mojich rukách. Nebol som totiž len hlavným scenáristom, ale aj scenáristom záverečnej časti expozícií, umenia po roku 1948. K dispozícii bol veľkorysý priestor: dve poschodia prístavby. A „Mruškovičova intencia“. Takže, išlo teraz o to „ako s tým všetkým vydrbať“. Bol som relatívne mladý a k tomu primerane naivný (eufemizmus pre blbý). A mal som inšpiráciu – môj bývalý pedagóg Tomáš Štrauss, čoby režimom postihnutý, bol vtedy „zašitý“ ako asistent v galerijnej knižnici. Dosť sme v tých časoch spolu debatovali: okrem iného sa Tomáš dosť kriticky vyjadroval k Vaculíkovej koncepcii expozícií slovenskej moderny s tým, že by si vedel predstaviť celkom iný prístup. Aj ho vzápätí predviedol na Zvolenskom zámku. Pravda, len asi na týždeň – potom bola výstava na príkaz ministerstva zatvorená. Čo malo a mohlo byť pre mňa varovanie. Ale bol som už takpovediac „rozbehnutý“.

Strausova koncepcia a v sedemdesiatych rokoch?

Áno, Tomáš Strauss bol osobným priateľom Mruškoviča, už dlho sa poznali, a tak ho riaditeľ k tejto robote na moje prekvapenie „pripustil“. Tomášova koncepcia (aspoň ako som to ja pochopil) bola zázračne jednoduchá: v socializme vlastne všetko umenie vzniká na spoločenskú objednávku. Buď sa jej tvorca snaží vyhovieť, alebo je voči nej v opozícii, v každom prípade však ona a nie teda výtvarník, určuje tému i spôsob umeleckého diskurzu. Takže, stačí len pomenovať „sujety“ spoločenských „zadaní“ a podľa toho zoradiť najzaujímavejšie, vyhranené výtvarné riešenia z tej i onej strany. Výborné bolo, že z takéhoto zreteľa sa v expozícii v pohode stretol Kulich s Jankovičom, ale aj trebárs Elena Lazinovská s Mišom Kernom a pod. Malo to v sebe svoju logiku i historickú „pravdu“. Samozrejme, zjednodušujem (posledné Štraussove knižky spätne osvetľujú o čo v skutočnosti Tomášovi išlo). V každom prípade – bol som jeden z mála, ktorí výstavu videli a zazdalo sa mi, že „tudy cesta povede“. A že to nemusí byť až takým veľkým odborným potratom, kvôli ktorému by som musel ktovie ako dlho chodiť po kanáloch.


Takže Vaša koncepcia?

Svoju koncepciu som si pracovne nazval sociologickou. Bolo to akési extrémne zvulgarizovanie Štrausovej „intelektuálčiny“. Spravil som čosi, čo išlo celkom proti najzákladnejším galerijným výstavníckym klišé: zoradil som sled diel podľa (myslím piatich, či šiestich), celkom explicitne (teda primitívne) naformulovaných sujetových okruhov. Pre mňa však bolo podstatné, že týmto spôsobom tam bol síce Kulich a sorela rokov päťdesiatych, ale boli tam aj všetci „nevystavovateľní“ Galandovci a aj poniektorí mladší z Nástupu 61. Neboli tam však ani zďaleka všetci členovia predsedníctva ZSVU. Napriek tomu sa mi vec zdala priechodná. Myslel som si: budem „na papieri“ pápežskejší ako pápež, vydrbem s nimi ich vlastnými zbraňami. Vyzeralo to, že naozaj: scenár prešiel bez nejakých vážnejších problémov a pripomienok. Dnes si spomínam len na vedeckú radu galérie a Kulichove „v scenári nie je ani raz spomenutý socialistický realizmus“. A ticho čo po týchto slovách nastalo. Dosť na tom – mohlo sa inštalovať. A ja som nabral ešte väčšiu odvahu. Z depozitov som nechal priniesť aj diela autorov, ktoré neboli v scenári a zavesil som ich.

Z týchto dôvodov sa ani expozícia nedá celkom v úplnosti rekonštruovať podľa scenára. A do detailov si ju ani ja po tých rokoch nepamätám. Galerijné fotografky mi spravili „súkromnú“ dokumentáciu definitívnej inštalácie. Tie fotografie som však pri ktoromsi zo svojich sťahovaní stratil. Takže my musíte len veriť – bolo to (najmä do polovičky, teda 50. a 60. rokov – a potom celkom v závere) celkom zaujímavé, chvíľami aj objavné. Bol to však samozrejme aj obrovský (možno ospravedlniteľný, ale aj tak, z pohľadu absolútnych odborných kritérií - neodpustiteľný) kompromis v mene toho, čo sa dalo považovať, alebo čo som ja považoval za daných okolností za „možné“.

Z dokumentov vyplýva, že hotovú reinštaláciu a dotvorenie posudzovala vedecká rada SNG (8. apríla 1981) a Zväz (ZSVU). Obaja expozíciu schválili no následne bola pozvaná komisia: R. Jurík externisti (vedúci odd. kultúry ÚV KSS), J. Kot (riaditeľ odboru umenia MK SSR), M. Španka (pracovník odd. kultúry ÚV KSS), P. Mikloš (vedúci výtvarného oddelenia MK SSR) a zástupca ZSVU J. Koreň. A vtedy vznikol problém. Či nie?

Myslím, že to bol vedúci oddelenia kultúry KSS Rudolf Jurík, kto dostal doslova hysák pred niektorými obrazmi a doslova na mňa kričal: „že ako to, že vystavujeme diela umelcov, ktorí sa nám vysmievajú“. Stál pritom pred Filovým obrazom (Dialóg o behu, 1979, O 6451 získaný v roku 1980). So súdruhmi Juríkovho rangu som – napriek svojej funkcii - ako nestranník prichádzal do styku málokedy. Takže ma jeho zupácky spôsob komunikácie dosť prekvapil. Chvíľami sa mi dokonca zdalo, akoby to rozčúlenie tak trocha hral. Určite však bol niekým predpripravený. A to dosť divným spôsobom ... „vynechal“ napríklad nádhernú vec Milana Paštéku, zato sa pustil do Šana Eckerdta, Šana Ilečku a dokonca Laca Bergera. A to teda protirežimoví výtvarníci neboli. V každom prípade – bolo mi jasné: je to všetko „v čudu“.


Vráťme sa k problému expozície? Postoj sa teda nepiekol v galérií ale vyššie pravdepodobne na zasadnutiach ÚV. Vy, kurátori ste si ten dozor uvedomovali? Rátali ste s ním?

Postoj sa piekol v galérii, ale nie na jej vedení, gremiálnych radách ale na „závodnom“ výbore KSS. Neviem ako kurátori, ale ja som si absurditu tejto dvojkoľajnosti veľmi skoro uvedomil. Bol som teoreticky druhý človek po riaditeľovi, prakticky sa však moji bežní podriadení – kunsthistorici, členovia strany sa na moje príkazy, usmernenia mohli vykašľať. Všetko sa rozhodovalo v „ich“ grémiu a oficiálne vedenie galérie bolo už len prevodovou pákou. V inkriminovanej dobe bol akýmsi styčným dôstojníkom medzi mestským výborom strany a organizáciou strany v SNG maliar Ladislav Gandl. Bol to zlatý človek. Keď bolo najhoršie a všetko sa nezadržateľne rútilo k „prieseru“, obchádzal obvyklú subordináciu a chodil priamo za mnou. Nekričal a nenadával. Prosil ma – odvolávajúc sa na svoje chatrné zdravie – aby som „nepokúšal“, lebo ho to celé „zabije“. Veci však už boli tak ďaleko, že keby som aj chcel, nedalo sa.

Z dokumentov vieme, že „súdruhovia z nadriadených straníckych a štátnych orgánov na prehliadke expozícií odporučili úplne vyradiť diela A. Eckerdta, O. Bartošíkovej, A. Klima, M. Laluhu, L. Bergera a R. Filu – pri vystavených dielach M. Jakabčica a A. Ilečka bolo doporučená výmena. Navrhli ich nahradiť „inými, ideovo vyhranenejšími dielami“. Napriek tomu, že kolektív pripomienky akceptoval a zmeny vykonal, predsedníctvo ZSVU, neodporučilo SNG zverejniť záverečnú časť stálej expozície reprezentujúcu slovenské výtvarné umenie socialistickej epochy. Traduje sa, že vzápätí ste „vyleteli“ z funkcie. Takže?

Nepamätám si, že by sa robili podľa príkazov „súdruhov“ nejaké čiastkové zmeny. Naopak - vo „vedení“ SNG bolo rozhodnuté, aby sa záver expozície spravil celkom odznova, už bezo mňa, kolektívom kolegov komunistov pod vedením Silvie Ilečkovej. V tom je celkom pekný paradox – Silvia bola nestranníčka. Zrejme aj súdruhovia pochopili, že vec je predsa len aj tak trochu „odborná“ a na jej riešenie len strannícka knižka nestačí. Predtým sa ešte odohrala jedna „medzihra“. Akýmsi uznesením predsedníctva ZSVU som bol zaviazaný, aby som priebežne informoval o stave prác na reinštalácii expozícií. Takže, keď mi Jurík zvesil obrazy, tak som napísal list zväzu výtvarníkov, v ktorom som – bez akýchkoľvek komentárov – o tejto veci informoval. Vzápätí si ma zavolal riaditeľ Ústrednej správy múzeí a galérií Rybecký a oznámil mi, že môj list znamená ten povestný posledný kliniec do (mojej) rakvy. Mohol som vraj „prežiť“, ale týmto činom, ktorým som sa vraj snažil vniesť rozpory a rozvrat do radov výtvarníkov, som sa definitívne a neodvolateľne znemožnil. A tak sa aj stalo – v nasledujúcich dňoch som bol riaditeľom odvolaný z funkcie a na moje miesto bol „operatívne“ menovaný Rybeckého pracovník, Ľubomír Podušel.

(Úryvok z rozsiahlejšieho textu publikovaného v Zborníku Slovenskej národnej galérie, vydanom pri príležitosti 60. výročia založenia. Bratislava, júl 2009)