Ako historik umenia si od polovice 70. rokov 20. storočia vlastne až po súčasnosť príznačne zasiahol – zasahoval a zasahuješ – do troch jej kľúčových sfér: aplikovanej galerijnej umenovedy, akademických dejín disciplíny a napokon aj do obchodu s umením. Nebol si iba divákom, ale aj svedkom, resp. aktívnym aktérom mnohých procesov odohrávajúcich sa v týchto troch sférach, v ich dotykoch a prienikoch, aj preto som toho názoru, že práve Tvoja osobná „oral history“ by mohla byť nielen dôležitá, ale určite aj zaujímavá. SNG bola prvá profesionálna adresa, kde si pracoval? Ako si sa tam dostal, kedy si tam bol a akými pozíciami si prešiel? Kto boli Tvoji „najobľúbenejší“ kolegovia?

V čase príchodu do SNG (1975) som bol jednoducho mladý. Svet bol pre mňa gombička a „svetom“ sa pre mňa priam osudovo mala stať galéria. A bol som k tomu primerane ambiciózny. Priam programovo som si staval ciele „nad svoje pomery“ a potom ich dosahoval. V tom však bola zároveň aj moja nekonečná naivita a hlúposť. Táto slabina mojej „taktiky“ sa však ukázala až neskôr. Čím sa dostávam k mojej „hviezdnej“ galerijnej kariére (napokon mala – pravda - skôr povahu „kométy“): do štyroch rokov od nástupu som bol menovaný námestníkom a zároveň vedúcim umenovedného oddelenia. Do funkcií ma dosadil priam ukážkovo „normalizačný“ riaditeľ Štefan Mruškovič. O tomto mužovi jestvuje vlastne len jeden porevolučný „portrét“ – vo výročnom zborníku SNG. Neviem, kto ho písal. Určite však Mruškoviča na „živo“ nepoznal. Takže, dáme niečo o ňom. Je jasné, že to bol (lebo inak by sa v tých časoch na takú stoličku nedostal) komunista „tvrdého“ razenia. Mal jeden základný predpoklad - bezhraničnú ochotu „poslúchať“ stranícku vrchnosť. Často mi hovorieval, že z riaditeľského miesta v Martine (Etnografický ústav SNM v Martine) neodišiel dobrovoľne. Že galériu dostal ako stranícku úlohu, že v Martine bol šťastný a že v Bratislave sa to „nedá vydržať“. Veril som mu to vtedy a verím tomu mu aj dnes. Mruškovič bol etnograf (teda presnejšie - folkorista). A pokiaľ to viem posúdiť – isté kvality vo svojom odbore určite mal (napríklad skanzen slovenskej dediny pri Martine, ktorý je jeho dielom, funguje v pohode dodnes). Predovšetkým však – z pozície folkloristiky s jej racionálne vypracovanou metodológiou sa pozeral (do istej miery aj oprávnene) na kunsthistorickú „dojmológiu“, tak ako ju poznal v galérii, s hlbokým opovrhnutím. Navyše – jeho výtvarný vkus bol skutočne „meštiacky“ (alebo „martinský“?). Najmä „modernému“ umeniu absolútne nerozumel. Suma sumárum – Mruškovič sa musel v galérii cítiť ako „nahý v tŕní“. Ako opustený výsadkár „bez spojenia“ v nepriateľskom zázemí.

Mruškovič teda zúfalo potreboval spojenca. A vytipoval si mňa. Mladého nímanda bez praxe, zatiaľ ešte s celkom nevybudovaným vzťahom k mystériu, tradíciám galérie. Nevadilo mu dokonca ani to, že som nebol straník. Podľa mňa (a samozrejme - zo spätného pohľadu) v tom bolo možno aj akési podvedomé gesto. Facka galerijnej kunsthistórii a kunsthistorikom: „... tú vašu vedu v úvodzovkách môže robiť v podstate každý ...“. Nech už to bolo akokoľvek – Mruškovič ma tie necelé tri roky „vo funkciách“ poctivo (dokiaľ aspoň trochu mohol) „držal“. Napriek mojim mnohým, periodicky opakovaným „úletom“ (musel som naozaj na neho pôsobiť ako politicky neriadená strela).

Pre ilustráciu spomeniem hneď svoj úvodný „prieser“. Ako začínajúci „kritik“ som bol výtvarným fondom pozývaný na všakovaké sympóziá a konferencie. Súdruhovia nás tam školili. Vraveli: zdravá kritika je to, čo práve teraz potrebujeme. Tak som ich teda kvázi naivne vzal za slovo a „kritizoval“ som. Súčasné, „oficiálne“ mladé umenie. Predstavoval som v tomto dosť „menšinový“ žáner – o to viac som štval výtvarníckych „szmákov“ (boli v mnohom „pápežskejší“, než ich starší súdruhovia). Moja anabáza „cestujúceho“ kritika vyvrcholila a zároveň aj skončila, myslím, roku 1976. Pre vtedajšiu Galériu mladých (na Mostovej) som odovzdal scenár a rozsiahlejší text katalógu výstavy dvoch mladých maliarov (Milana Hrčku a Viktora Hulíka). Szmácki papaláši (kto si dnes spomenie na sochárku Kiššákovú ?) to zobrali ako možnosť protiúderu (na stole bol text – teda vecný dôkaz). Ich vtedajší ideológ dr. Čičilla (dnes úspešný slovenský podnikateľ) napísal posudok s jednoznačným záverom: Abelovský je ukážkový pravicový oportunista a je teda viac než divné, že pôsobí v SNG a to ešte na vedúcich pozíciách. Celé to potom doletelo z ÚV na stôl Mruškovičovi. S požiadavkom na okamžité kádrové „riešenie“.

Mruškovičova odpoveď (jej kópiu mám ho dodnes v domácom archíve) bol príkladom toho, čomu starí bolševici vraveli „obezlička“. Isteže - plne akceptoval všetky Čičillove názory na moju „úchylku“. A pridal aj niečo „z vlastnej hlavy“. Kunsthistorikov vo všeobecnosti vykreslil ako akúsi tajnú spoločnosť, skryto vyznávajúcu „abstrakciu“ (to bolo vtedy slovo, vhodné na všetko protisocialistické). Dôležitý však bol len záver Mruškovičovho elaborátu – teda jeho návrhy na „opatrenia“. Zrazu totiž celkom „splyhol“ a uzatváral v prekvapivo zmierlivom duchu. Vykreslil ma ako mladý, nádejný káder, pravda, dočasne pomýlený a zmätený, ktorému však treba dať šancu k náprave. A skutočne – nestalo sa mi nič a šancu som dostal. Pochopil som ju však celkom inak ako môj tútor. V mojej naivnej hlave sa práve na základe tejto „iniciačnej“ príhody zrodila stratégia, ktorú som si súkromne nazval „vydrbať s bolševikmi ich vlastnými zbraňami“. Nakoniec to prirodzene dopadlo celkom opačne – oni vydrbali so mnou.

Obľúbení kolegovia? Tak predovšetkým to bola skupinka „odložených šesťdesiatosmičkárov“ – Adolf Mensatoris, Albert Marenčin, Marian Váross, Tomáš Štrauss, Dušan Rupeldt. Nezabudnem, ako sme sa takmer vždy ráno (ešte pred príchodom Mruškoviča) stretávali u jeho tajomníka , doktora Rupeldta s Dolinom Menstarorisom a viedli sme „velezrádne“ reči. Dolino sa stal napokon mojím celoživotným priateľom. Bol to neuveriteľne „opravdický“, autentický človek. Noblesný v už zabudnutom štýle starej školy, ale aj typicky slovensky „prudký“. Priam oslobodzujúco pôsobilo trebárs to, ako zaťato tituloval riaditeľa „pán“ a nie obligátne „súdruh“. Či ako mu išiel v opitosti samovražedne „rozbiť hubu“, na akejsi podnikovej oslave. Bol by to spravil, keby sme ho štyria nedržali.

Alebo Albert Marenčin – začas sme sa napríklad schádzali s „vybraným“ kolektívom kolegýň v blízkej kaviarni Korzo (samozrejme, v pracovnej dobe) a Albert nám držal prednášky o časopise Hara-Kiri a patafyzike, alebo o svojich filmárskych zážitkoch. Bol vynikajúci, fascinujúci rozprávač. A jeden z mojich prvých zdrojov samizdatovej literatúry. Čo dokazuje našu vzájomnú dôveru. Jediný, s kým som nenadviazal bližší vzťah, bol Marian Váross. Pripadal mi ako strašný suchár. Tragikomické bolo napríklad, ako každý pondelok - smrteľne vážne - „analyzoval“ pre kolegyne v kancelárii a ďalších prísediacich posledný diel nejakého pitomého dietlovského seriálu. Dnes je mi jasné, že pre tohto intelektuálneho aristokrata bola vynútená „stáž“ v SNG asi zo všetkých „vylúčených“ najťažšia. A odstup od všetkého a všetkých bola pre neho forma tichého protestu.

Inak – nemám pocit, že by som ja a ostatní nejako intenzívnejšie vnímali pokorujúcu situáciu našich „odstavených“. Azda len na prvého mája. Ako prišli medzi prvými na zhromaždište sprievodu. A ako si to poctivo (spolu s galerijnými komunistami) odmávali pred tribúnou, plnou ich rozrehotaných „katov“. Na rozdiel od nás ostatných, ktorí sme (beztrestne) zdrhli a „oslavovali“ v najbližšej krčme. Toto všetko vyznieva tak trochu anekdoticky. Z iného pohľadu mi však pracovné i ľudské spolužitie s týmito ľuďmi, všetko vyhranenými osobnosťami, veľmi pomohlo. Nedovolilo mi zabudnúť, že rok 68 vôbec bol. A dodalo mi odvahu, keď prišla moja „hodinka“ a keď sa už nedalo uhnúť. Keď sa bolo treba súdruhom vzoprieť bez ohľadu na následky.

Vcelku však (musím to znovu zdôrazniť) bol som mladý a galéria sa mi zdala taká tiež. Navyše – mal som šťastie, že som začínal na správe depozitov a nákupnom oddelení. Moja „výchova“ tak prebiehala v dvoch protirečivých líniách. Jednak v každodennom „brúzdaní“ po galerijnom podzemí, objavovaní „Ameriky“ – teda „živých“diel, ktoré som dovtedy len z malej časti a zbežne poznal z reprodukcií. A jednak v načúvaní kunsthistorických (pre mňa vtedy) neomylných „stars“ – Evy Trojanovej, Silvie Ilečkovej, Danice Zmetákovej, Tonka Glatza, Magdy Kelety ... . A samozrejme – žijúcej legende galérie: Karola Vaculíka. Ktorý vlastne v čase môjho nástupu tiež patril medzi „odložených“ (neskôr ho však strana „rehabilitovala“, funkcie mu však nevrátila). S Karolkom (ako sme ho všetci volali) som vychádzal takrečeno „neutrálne“. Nejako zvlášť sme sa nemilovali, ale – myslím – vzájomný rešpekt tu bol. A to aj napriek tomu, že som ho postupom svojej galerijnej „kariéry“ vyradil z pozície „prvého“ v rámcoch umenovedného úseku.

Dosť na tom - Karol Vaculík bol v mojich začiatkoch mojím najdôležitejším učiteľom. Galerijné „remeslo“ som odpozoroval hlavne od neho – primárnu „prácu s dielom“, jeho klasifikáciu, hodnotenie. Najmä však štandardy jeho galerijnej prezentácie. V tomto bol fakt génius – nepotreboval architektov, „vnímal“ obraz v priestore ako fotograf, či kameraman (často si pri inštalovaní robil prstami to povestné filmové „okienko“). Navonok pôsobila jeho práca presne tým istým dojmom ako jeho pracovný stôl – totálny chaos. Ako správcu depozitov ma rozčuľovalo, že si pred inštaláciou vždy nechal naťahať do výstavy „celý sklad“, dvoj-trojnásobný počet diel, než sa dal reálne zavesiť. Skoro som však prišiel na to, že práve v tom spočíva jeho „systém“. Nepoznal som iného kunsthistorika, ktorý by mal tak vyvinutý cit pre výtvarnú „kvalitu“ (napríklad taký Váross toto celkom postrádal). Vaculík pri inštalovaní nevytváral umelecko-historické celky, on len „ukladal“ obrázky k sebe podľa číro estétskych kritérií. Bol to skrátka kunsthistorik „podľa citu“. To bola jeho podstatná prednosť. Ktorú uplatnil neobyčajne jasnozrivým, nezastupiteľným spôsobom napríklad pri budovaní galerijných zbierok (dovolím si tvrdiť, že práve bez akvizičného „prvolezectva“ Vaculíka by trebárs ani obraz o našej moderne nebol taký, akým je dnes vo všeobecnom povedomí).

Ale bol to aj Vaculíkov limit v momente, keď si sadol k stolu a začal „teoretizovať“. Veľmi skoro som to pochopil v dlhých „fajčiarskych“ debatách s Tonkom Glatzom. Ten mal zázemie v poctivej, brnenskej „richterovskej“ fenomenológii a dokázal teda nevyvrátiteľným spôsobom argumentovať proti Vaculíkovým historiografickým konštrukciám, strieľaným takpovediac „od boku“. Vaculík to veľmi dobre vedel a Glatzovi riadne osladzoval jeho sústavné „brblanie“. V podstate – odsúdil ho do publikačného i výstavného mlčania, takmer vymazal jedného z najtalentovanejších ľudí z našej medievalistiky. Často aj podpásovými metódami. Napríklad pre toto som ho nedokázal nikdy plne akceptovať. Chápal kunsthistóriu nie ako férový súboj názorov, ale ako nemilosrdný, osobný konkurenčný boj. V ktorom dokázal ísť skutočne až na „krv“.

Dá sa teda povedať, že s galerijnou odbornou „obcou“ som ľudsky vychádzal od počiatku veľmi dobre, bol a ostal som (azda bez výnimky) so všetkými korektným priateľom, bez ohľadu na meniace sa „okolnosti“. Avšak zároveň: bol som najmä zo začiatku programový oportunista (inak povedané – neprimerane sebavedomý fracek). Ten ktorému sa hovorí, že je „v opozícii za každú cenu“. Takže tie dva zretele – konkrétne diela a načúvanie ich neformálnych odborných výkladov sa my skrížili do presvedčenia, že celá tá galerijná veda je plná klišé, stereotypov, mýtov či prachobyčajných predsudkov, nemajúcich oporu v „materiálových“ faktoch. „Odpočet“ z tohto poznania som neskôr a definitívne dal v mojej „životnej“ knihe o moderne Slovenska.

(Úryvok z rozsiahlejšiho rozhovoru, ktorý bude publikovaný v Zborníku Slovenskej národnej galérie roku 2011)