150. on-line aukcia výtvarných diel

17. Jún 2020, 18:00

Priestory SOGY, Panská 4, 811 01 Bratislava

150. on-line aukcia výtvarných diel

Blogy | O "tretích" dejinách umenia

Zdá sa, že večerné aukcie SOGY (prítomná je už ôsma v poradí!) sú dobrou príležitosťou na úvahy týkajúce sa statusu kunsthistórie v komerčnej sfére. Dôvod je jednoduchý - aukčný katalóg je postavený iba na kvalite. Očistený od inak obvyklej, dobre predajnej “hlušiny”. S tým, že adjektíva “unikátny” či „exkluzívny“ nie sú používané ani náhodou v marketingovom slova zmysle. Skrátka: je to v našej všednej praxi jedinečná možnosť realizácie čistej „odbornosti“ v niečom - zo zreteľa puristických kritérií – tak „nečistom“, ako je slovenský obchod s umením.

Písal som napokon na túto tému vo svojich úvodníkoch už viac - krát. Nie vždy sa to stretlo s pochopením. Paradoxne – kritika voči nášmu poňatiu „odbornosti“ sa niesla v dvoch, vzájomne sa vylučujúcich smeroch. Buď, že týmto spôsobom ospravedlňujeme obchodné uplatnenie diel, ktoré si to vlastne „nezaslúžia“, alebo že dôrazom na kunsthistorické aspekty ponuky prekračujeme kompetenciu púhych obchodníkov. Napríklad oproti súkromným galériám.

 

Moja obrana sa zvyčajne niesla v zmierlivom duchu. Zdôrazňoval som, že v tomto smere nie som žiadny naivný romantik. Je mi nad slnko jasnejšie, že aukčná sieň už z princípu nemôže byť smerodatným arbitrom dobrého výtvarného vkusu. To je úlohou iných. Verím však, že môže k dobrému vkusu svojím spôsobom vychovávať. Čo je pravdaže vec dlhodobá, ale dá sa to.

 

Ale -  čo je vlastne oporou našich bohumilých didaktických zámerov? Nuž nič iné, len dovolávanie sa hodnotových súdov “muzeálnej” kunsthistórie. To pri staršom a aj modernom umení. Pri súčasnom umení zasa rešpektovanie názorov “mienkotvornej” kritiky. Niet sa ani čo diviť: SOGOU prešlo, alebo s ňou aspoň úzko spolupracovalo (a spolupracuje), viacero renomovaných historikov umenia, ktorí z akademickej či galerijnej sféry pochádzali, alebo  sa po istom čase od nás – už ako odborné autority –  do nej vrátili.

 

Paradoxne - najnovšie vstúpila do diskusie na túto tému s celkom odlišným názorom (i keď len nepriamo a “na okraj” riešenia iného problému) práve moja kolegyňa Nina Gažovičová. V eseji “Na konci s dychom” (365­­­­. Magazín  o umení. Slovenská národná galéria, 1/2014) tvrdí: “… v širšom kontexte trh naráža na inštitucionalizovaný rámec „kodifikovných“ dejín umenia ako jeho komerčný protipól. Trh svojou činnosťou zvyčajne len kopíruje časom a autoritami podložené závery, niekedy sa však snaží odbornú činnosť predbiehať, resp. neraz umelo vytvára vlastné, komerčným aktivitám podriadené a laickej verejnosti konvenujúce hodnotové kritériá. Aj preto je obchod s umením a jeho mechanizmy neraz nebezpečným protivníkom zodpovednej kunsthistorickej praxe. Prieniky týchto dvoch sfér začínajú aj v našom prostredí potvrdzovať, že tak, ako existujú rozdielne dejiny umenia – tie ktoré píše univerzita a tie, ktoré píše múzeum, existujú aj tretie, ktoré (de)formuje trh...”.

 

Je to naozaj tak? Píše náš obchod s umením naozaj “tretie” dejiny umenia? Pozrime sa teda tejto veci trocha “na zúbok”. Vopred však poznamenávam, že sa nedomnievam (možno na rozdiel od Niny Gažovičovej), že akademické dejiny sú akousi “alfou a omegou”,  jedine správnym historickým náhľadom. Kunsthistorické mýty sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Viem o tom svoje: s nejedným som sa počas svojej odbornej praxe kriticky vyrovnával.

 

Nenadarmo sa vraví, že stále expozície galérie nie sú ani tak obrazom dejín nášho umenia, ako skôr odrazom  (ne)úplnosti zbierkových fondov. Rovnako: náš “večerný” katalóg nereprezentuje nejakú ideálnu predstavu o ponuke (trebárs) našej moderny. Je len prísnym výberom z toho, čo nám - práve teraz - ľudia doniesli na predaj. Dosť na tom,  moderna Slovenska je dnes - zo zreteľa jej akademickej i galerijnej interpretácie – asi vedecky najstabilnejším fenoménom. Je preto aj vhodným predmetom skúmania odlišností, či dokonca Gažovičovej “(de)formácií”, ktoré do čítania jej dejín vnáša trh. Ak teda vôbec.

 

Začneme pekne od základu: menným registrom našich „modernistov“ v najnovšom aukčnom katalógu - Alexy, Bazovský, Bednár, Benka, Csordák, Erdélyi, Fulla, Guderna, Hála, Hložník, Hoffstädter , Majerník, Mallý, Matejka, Mednyánszky, Mousson, Mudroch, Nemes, Reichentál, Skutetzky, Uher, Weiner, Zmeták, Želibský. Do úplného výpočtu najvýraznejších umeleckých osobností medzivojnového obdobia teda chýba azda len Galanda, Jakoby, Jasusch, Gwerk, Šimerová a sochár Kostka. Ale tých nájdeme - opakovane a v reprezentačnom zastúpení – v predchádzajúcich katalógoch.

 

Problém teda nebude v tých čo chýbajú, ale v menách takpovediac „navyše“. Asi tušíte, na koho narážam: na Jana Hálu, Vojtecha Erdélyiho a Jozefa T. Moussona.

 

V rokoch 1975-1989 som bol – tým, či oným spôsobom - účastný tvorby všetkých stálych expozícií SNG. I potom som bol v tejto veci minimálne neformálnym konzultatom. Pokiaľ ma teda pamäť neklame: Hála bol vždy zastúpený iba jedným-jediným obrazom (Tanec do krutu. 1931). Celkom inak je to s Hálom na aukciách SOGY – na získanie piatich jeho najvyššie dražených diel bolo treba zaplatiť bez provízie 380 tisíc eur. Prekonáva ho len kráľ slovenských aukcií Martin Benka (664 tisíc), Fulla (551 tisíc) a Mednyánszky (421 tisíc). Napríklad však už pri ďalších našich modernistických velikánoch - Jakobym (285 tisíc), Bazovskom (270 tisíc), Jasuschovi (231 tisíc) a Galandovi (227 tisíc)  bolo treba platiť rádovo menej.

 

Hála je teda najvýraznejších príkladom diskrepancie akademických a „trhových“ dejín. Z galerijného zreteľa  „druholigový“ zjav, jeden z plejády tradičných žánristov. Zo zberateľského hľadiska top autor. Čo s tým? Asi nič – pretože nejakému kompromisnému ujednoteniu názorov bráni zásadne odlišná povaha kritérií galérie a kritérií súkromného zberateľa. Galéria vníma predovšetkým „autora“ v kontexte vývinu štýlov. Hála je v tomto naozaj „mimo časový“ – od počiatku do konca usadený v príklade secesie a symbolizmu rozhrania storočí. Skutočného zberateľa však zaujíma menej autor a viac „obraz“. A tam ponúka Hálov manierizmus - na naše pomery - dostatok všetkého: dalo by sa dokonca tvrdiť, z tohto úzkeho pohľadu,  že Hála bol lepší maliar než Benka.

 

Vojtech Erdélyi je iný prípad. Maliar, ktorého dobová (maďarská) kritika dávala zaslúžene na úroveň Jasuscha, v slovenských štátnych zbierkach (a tým aj expozíciách) fakticky nejestvuje. Patrí do širšieho okruhu košickej moderny – jej plné historiografické uznanie sa datuje až do záveru deväťdesiatych rokov (ešte v 70. rokoch prebehla nezmieriteľná polemika medzi Straussom a Peterajovou (Vaculíkom) o „slovenskosti“ Jasuscha a spol.). Na nejakú sústredenejšiu nákupnú reakciu štátnych galérií bolo pri Erdélyim už trochu neskoro. Trh teda v tomto prípade - v pozitívnom slova zmysle - „predbieha“ galériu. A nielen slovenský – najvyššie ceny za Erdélyiho sa dosahujú na pražských aukciách.

 

Mousson je obdobná  kauza. Jeho obchodný úspech je síce skôr dielom šikovného marketingového počínania zopár zberateľov a obchodníkov z východu Slovenska, rôznorodé a kvantitatívne bohaté zastúpenie autora na nedávnej retrospektíve nášho impresionizmu v SNG však signalizuje, že galérie aj v tejto veci niečo akvizične „zmeškali“. Na rozdiel od Erdélyiho je to našťastie ešte napraviteľné.

 

Ak sa teda vrátime k citovaným uzáverom Niny Gažovičovej, neostáva než konštatovať, že náš trh sa len celkom okrajovo snaží tvoriť alternatívu dejín moderny Slovenska. Navyše, skôr nezámerne a v zásade k prospechu „veci“. To však nijako nespochybňuje podstatu jej kritiky. Pretože, k sofistikovaným (de)formáciám dejín, či cieleným pokusom o tvorbu ich  „proti galerijnej“ podoby naozaj dochádza. Deje sa tak aj na slovenských aukciách a ešte viac v neverejnom obchode. Predovšetkým ale na trhu so súčasným umením. O tom však niekedy nabudúce  a pri vhodnejšej príležitosti. Predsa len – večerná aukcia je nadovšetko o dielach s prívlastkom „galerijné“.

 

(Text je publikovaný v katalógu 122. večernej aukcie spoločnosti SOGA, 21. 4. 2015)

Diskusia

Vladimír Hodovanec 02.04.2015 11:32

Vojtech Erdelyi kvalitatívne vysoko prevýšuje akéhokoľvek slovenského umelca. Je to velikán, Paul Cezanne východu

Biro 02.04.2015 11:30

Vojtech Erdélyi vysoko prevysuje svojou kvalitou nie len Jasucha ale vsetkych slovenských modernistov. Je to Cezann strednej a východnej Europy

Dušan Vanko 31.03.2015 17:30

Na výstave Milan Paštéka, je polovica vecí z galérií. Spoluautor výstavy

J. Abelovský 30.03.2015 10:40

Nie vždy sa všetko zadarí. Je to prvá večerná, v ktorej Paštéka chýba... azda nabudúce.

Martin Hudec 30.03.2015 09:49

V ponuke pripravovanej večernej aukcie ( 21.04.2015) mi chýba Milan Paštéka určite jeden z velikánov. V Bratislave priebeha v súčastnosti jeho výstava. Všetky vystavované obrazy sú zo súkromných zbierok. Verím, že keby sa podarilo dotiahnúť do večernej aukcie jeden dva obrazy, celú akciu by len významne obohatilo.

Pre poskytovanie lepších služieb stránka využíva cookies. Používaním stránky súhlasíte s ich využívaním. Viac o cookies

Zatvoriť