V každom znaleckom posudku píšem takúto floskulu: ... určenie „správnej ceny“ výtvarného diela je otázkou obchodnej etiky a nie striktných cenových predpisov.... to všetko vedie ku skutočnostiam, že pri opakovanom predaji tých istých diel, alebo diel porovnateľných umeleckých kvalít, dochádza k rozdielom, často i viacnásobne presahujúcim 100 %, pričom však účastníkom takýchto ohodnocovaní nemožno vytknúť nedostatky v odbornom prístupe...“. Každá obchodná situácia je totiž neopakovateľná podľa miesta, času a jej účastníkov. Príkladov by sa dalo uviesť nekonečne veľa. Napríklad bežný Július Jakoby sa dnes v Košiciach pomaly nedá kúpiť pod 300 tisíc, u nás na aukciách sme sa na takú cenu -- i s jeho špičkovými dielami -- dostali len niekoľko krát. Benkovia, Bazovskí, Fullovia sa v Prahe – i pri kurzových rozdieloch – predávajú rádovo nižšie než v Bratislave.

Ale nielen miestne špecifiká podmieňujú cenové rozdiely. Viacerí z Vás si pamätajú legendárne dražby SOGY s nárastom mnohonásobne presahujúcim vyvolávaciu i doporučenú cenu. Niektoré z nich vyplynuli zo zhody okolností, ktoré mali pramálo čo spoločné s umeleckými hodnotami dražených vecí. „Orámovanie“ ponuky je totiž dôležité: priemerný Benka „svieti“ v susedstve bežnej produkcie v starožitníctve a potom vo vyselektovanej ponuke aukcie celkom zanikne. Často rozhoduje o úspešnosti dražby efektná (alebo nešťastná) inštalácia obrazu, jeho vhodné alebo nevhodné nasvietenie na predaukčnej výstave, vydarená alebo farebne posunutá reprodukcia v katalógu… . Ale aj veci už úplne subjektívne – dražitelia sa trebárs vzájomne poznajú a zisk príklepu sa pre nich stane vecou nie zberateľskej, ale čisto spoločenskej prestíže. Aj takýmito, vlastne okrajovými, s „vecou umenia“ priamo nesúvisiacimi okolnosťami, sa utvárajú princípy trhového zhodnotenia obrazu či sochy. Zjednodušene povedené: každá cena umeleckého diela je dobrá, keď sa na nej dokáže zhodnúť predávajúci s kupujúcim.

Toto všetko sme už z rozličných zreteľov mnohokrát rozoberali. Zvláštne ale je, že téma „peniaze a umenie“ ostáva v širšom diskurze, teda v našich médiách stále akosi mimo záujmu: keď už nie úplne tabu, tak potom len v kontraproduktívnej podobe. V obraze protipostavenia umenia s veľkým „U“ a nízkeho kšeftovania s ním, nehodného akéhokoľvek serióznejšieho záujmu. Pritom - rozhodne sa nesťažujeme na nezáujem médií. SOGA sa ocitá vo „svetlách reflektorov“ pomerne často. Žiaľ, hlavne tých bulvárnych. Viac ako desať rokov odpovedáme novinárom na množstvo otázok, poväčšinou však celkom primárnej povahy. A vysvetľujeme presne tie isté veci, ako v začiatkoch: čo je to vlastne aukcia, ako sa určuje vyvolávacia cena, aký význam má cenový precedens, aký je súvis medzi umeleckou a finančnou hodnotou diela a pod. Nie je to práve oblažujúca skúsenosť. Napokon, poznáte to sami - na banálne otázky jestvujú väčšinou len banálne odpovede.

Nečakáme samozrejme, že noviny alebo televízia vyšlú na našu aukciu človeka, všestranne rozhľadeného v problematike (kde by sa aj a v ktorej redakcii taký našiel). Po tých rokoch len – asi naivne – predpokladáme, že naši novinári už mohli zistiť, že aukcia nie je miestom, kde nejakí z reťaze utrhnutí zbohatlíci rozhadzujú ktovie ako zarobené peniaze, ale že je to vážna a a svojím spôsobom smerodatná kultúrna udalosť. Obchod s umením totiž odjakživa patril a patrí k nezastupiteľnej oblasti toho, čomu sa vraví „kultúrna prevádzka“. Pokiaľ teda nedokáže kultúrna verejnosť – prostredníctvom mienkotvorných médií – reflektovať udalosti umeleckej ekonomiky, tak potom nemôže ani pochopiť povahu umeleckého diania ako takého.

Je pritom zvláštne, že zatiaľ čo české, či maďarské médiá pravidelne referujú o umeleckých aukciách v kultúrnych (čo podčiarkujem) rubrikách, či reláciách, slovenské noviny, časopisy a televízie pasú akurát tak po „pikoškách“ na aukciách SOGY. O nejaké hlbšie analýzy nie je záujem (niekedy aj z obavy pred obvinením zo skrytej reklamy). Lenže pikošky sa nedajú vyrábať na počkanie. Navyše, čo bolo pikoškou kedysi (trebárs dražba diela slovenského autora za milión), dnes už ňou nie je.

Svojho času som bol členom komisie štátneho fondu kultúry PRO SLOVAKIA. Pamätám sa dodnes na vlastné pocity márnosti. Nielen z toho, že z toho mála peňazí nebolo ani zďaleka možné podporiť všetky, kvalitou rovnocenné projekty. Skôr z poznania, že zamietnutie štátneho sponzoringu znamenalo fakticky zmar skutočne zaujímavých umeleckých nápadov. Nepoukazovalo to totiž len mizériu postavenia nekomerčného umenia v prostredí prvotnopospolného kapitalizmu. Horšia bola istota, že sa jednalo skôr o dôsledok myslenia typického slovenského „tvorivého subjektu“. Podľa donekonečna omieľaného klišé, má totiž štát jednoducho povinnosť postarať sa o pôvodcov umeleckých hodnôt, a keď ju nenaplní, tak potom je štát nanič a treba s tým niečo zásadné robiť. Ale čo keď má štát iné, dôležitejšie problémy? To síce občas uzná aj náš tvorca (trebárs pri pobyte v nemocnici), ale nejaké ďalekosiahlejšie uzávery z toho nie je ochotný, či schopný vyvodiť. Napríklad také, že naozaj kvalitné umenie by si mohlo a malo – pri správnom menežovaní – na seba zarobiť samo a nebyť odkázané len na čoraz prázdnejšiu štátnu kasu.

Aby ale bolo jasné: doteraz napísaným netvrdím, že spásu vo financovaní umeleckých projektov prinesie jednoduchá zámena štátneho sektora za súkromný. Zháňanie sponzorov – v našich podmienkach – pripomína predbežne obyčajné žobranie a problémy aj tak rieši iba jednorazovo, od prípadu k prípadu. Umelecká aktivita totiž nepotrebuje len sprostredkovanú podporu (jedno či štátnu alebo súkromnú), ale predovšetkým priamych, opakovane a dlhodobo sa angažujúcich individuálnych „kupcov“. Totiž ľudí, ktorí si takouto investíciou peňazí nekupujú akési odpustky za vlastné bohatstvo, ale dobrovoľne a s radosťou napĺňajú predstavy im vlastného životného štýlu, či dokonca prirodzené predpoklady, vyplývajúce z ich ekonomického a teda aj spoločenského postavenia.

To je samozrejme ešte len hudba budúcnosti. SOGA a viaceré ďalšie jej podobné „kšeftárske“ firmy však už dávnejšie na tejto perspektíve tvrdo pracujú. Bez toho, aby to bolo nejakým kritickým a teda serióznym spôsobom hodnotené, skúmané a nedajbože aj docenené.


(V skrátenej verzii publikované v katalógu 80. letnej aukcie výtvarného umenia a starožitností, 10. 6. 2008)