Treba zdôrazniť, že v podstate nemám nič proti inkriminovanému zákonu. Zo zreteľa príslušnej legislatívy okolitých krajín je dokonca – až na detaily – najpokročilejší. Katastrofou je však jeho výkon. Oproti takému Česku či Maďarsku totiž štát vstupuje do obchodu spojenom s vývozom až ex post a nie v predstihu. To znamená, že zahraničný dražiteľ kupuje takrečeno „mačku vo vreci“. Má zaplatiť vec, o ktorej nevie, či jej vývoz ministerská komisia povolí. Ak nepovolí, beží ročná (sic!) opcia štátu na zakúpenie diela do verejných zbierok alebo jeho zapísanie do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. K tomu treba ešte poznamenať, že nepoznám prípad, kedy by štát toto právo uplatnil.

V každom prípade – dvanásťmesačná neistota čakanie na vec, ktorú nota bene riadne zaplatil, je pre bežného kupca neúnosná (rovnako zasa pre aukčnú sieň je ťažko predstaviteľná nutnosť vracania peňazí, ktoré už v rámcoch zmluvných dohovorov musela majiteľovi diela dávno vyplatiť). O čo jednoduchšia je situácia u susedov, kde dotyčná komisia príde ešte pred aukciou a jednoducho vyznačí diela, u ktorých vývoz nie je možný a týmto prepustí do medzinárodného obchodu veľkú väčšinu toho ostatného.

A potom ešte tá nešťastná vývozná komisia. Nepochybujem, že v nej sedia dobrí odborníci, mala by sa však možno osviežiť ľuďmi s praxe. Politika typu, „kto nič nepovolí nič nepokazí“, môže totiž viesť k paradoxným výsledkom. Napríklad – špičkový Bazovský z roku 1955 sa podľa dogmy zákona môže vyviezť, priemerná práca toho istého autora z jeho vyslovene krízových rokov štyridsiatych už nie. Bolo by teda skôr treba, namiesto úpenlivého lipnutia na litere zákona, zvažovať žiadosti o vývoz „od prípadu k prípadu“. Zo zreteľa poznania celkového diela toho – ktorého autora, jeho zastúpenia v štátnych zbierkach, dostupnosti na domácom trhu a pod. A predovšetkým vo vedomí, že vývozom kvalitného diela Slovensko nielen stráca, ale aj získava. Súčasťou každej umeleckej hodnoty je – či sa nám to páči alebo nie – aj jej obchodný zreteľ. A práve medzinárodné obchodné renomé je to, čo slovenskej výtvarnej produkcii, rovnako súčasnej ako minulej, až zúfalo chýba.

Aby bolo jasné – bol som a považujem sa doteraz za galerijníka z „presvedčenia“. Som teda posledný, kto by podporoval čo i len v náznaku výpredaj našej gotiky, špičkových Fullov či Benkov do zahraničia. Myslím si predovšetkým, že to vôbec nehrozí. Dostupných, legálne obchodovateľných starých sloveník jednoducho niet a o naše novodobé umenie nie je v zahraničí vážnejší záujem. To sa samozrejme v dlhšej perspektíve môže zmeniť, zakazovaním všetkého sa však nič nevyrieši. Rovnako teraz, ako v budúcnosti. V tejto chvíli ide o niečo celkom iné. Miesto nastoľovania a akože riešenia fiktívnych problémov, treba vniesť na trh s umením prehľadnosť pravidiel a trochu praktického zmyslu v odhade jeho reálnej situácie. O to smutnejší je fakt, že ani na obzore nevidno žiadnu loby, ktorá by potrebné a užitočné zmeny v tomto smere aspoň perspektívne iniciovala.

Takže sa vynára otázka: komu terajšie slovenské pravidlá cezhraničného obchodovania s umením vlastne vyhovujú? Zdá sa, že najmä tým, ktorí to majú a budú mať tým či oným spôsobom na hraniciach aj tak „inak“ vybavené. Ale i ministerským úradníkom, získavajúcim pre nich nevyhnutný štatút nezastupiteľnosti a potrebnosti. Navyše v tak svätej veci, ako je spravovanie nášho umeleckého „rodinného striebra“. Tak trochu sa len divím kolegom múzejníkom či galerijníkom, dodávajúcim odborné argumety pre udržiavanie jestvujúcej, niekedy až absurdnej trhovej nehybnosti. Spravidla to totiž bývajú tí istí, čo pri každej príležitosti upozorňujú na absolútny nedostatok peňazí na ochranu a prezentáciu národného výtvarného dedičstva. Nechcú pochopiť, že štátnych financií pre tento účel nebude nikdy dosť, ba vyzerá to skôr tak, že ich bude stále menej. Alternatívne možnosti ich získavania sú iba mimo štátnej kasy a ich zdrojom môže byť aj normálne fungujúci trh s výtvarným umením.