Toto bolo písané na jeseň roku 2009. Ak si pozornejšie prelistujete katalóg našej 98. aukcie zistíte, že niečo sa odvtedy - práve z tohto zreteľa - predsa len zmenilo. Už tak celkom neplatí moje vtedajšia lamentácia o neschopnosti, či skôr nemožnosti uvádzať „povinne“ údaj o pôvode ponúkaných diel v našich katalógoch. Dokonca jedna celá, pomerne rozsiahla kapitola našej terajšej ponuky je venovaná výtvarnej pozostalosti známeho spisovateľa, básnika, dramatika, prekladateľa a publicistu Jána Roba Poničana (1902 – 1978). Pre tých, ktorí maturovali zo slovenčiny už dávnejšie – napríklad spolu s A. Siráckym, D. Okálim a V. Clementisom založil v roku 1924 časopis DAV.

Poničan však predovšetkým patril k umeleckému milieu Bratislavy záveru tridsiatych a prvej polovice štyridsiatych rokov. Teda čias, keď sa dovtedajšia kultúrna provincia stáva pulzujúcim mestom, so svojou intelektuálnou societou, bohémami, kaviarňami, básnikmi, študentami, hercami… . Myšlienkovú povahu kultúrneho diania určovali ľavicovo orientovaní, surrealizmom nadšení mladí maliari, sochári, básnici a teoretici (neskôr nazvaní AVANTGARDA 38). To vysvetľuje fakt, že Poničanova zbierka síce zachytáva fakticky celý diapozón súdobej moderny, od Benku, Weinera až trebárs po Galandu či Mrázovú, najčastejšie si však Poničan domov prinášal diela od neho generačne mladších autorov, s ktorými sa vídal a spolupracoval fakticky dennodenne: Mudrocha, Matejku, Bednára, Kostku… .

Nedávno sme na našich aukciách obchodovali exkluzívne diela z pozostalosti etnografky a kultúrnej činovníčky Soni Kovačevičovej. Na prítomnej aukcii – okrem Poničanovej zbierky – predkladáme rozsiahlejšie konvolúty diel od dedičov umeleckých historikov Alžbety Güntherovej a Fedora Krišku, výtvarníkov Márie Medveckej, Ladislava Čemického, Ferdinanda Hložníka a viacerých ďalších. V ponuke je aj časť významných kolekcií dvoch súčasných zberateľov, našich stálych klientov. Skrátka, právna situácia sprostredkovania predaja diel sa postupne vyjasňuje. A trh sa aj po tejto stránke stabilizuje k západoeurópskemu normálu. Odborné popisy diel v našich katalógoch (a tým aj ich zberateľská hodnota) sú čoraz častejšie obohacované o dôležitú kategóriu ich pôvodu. Teraz len ide o to, aby aj dražitelia túto skutočnosť patrične ocenili.

Nechcem teraz rozoberať príčiny spomínaného, bezpochyby potešujúceho javu. Venoval som im už niekoľko úvah o ekonomickej kríze a jej, v niečom aj pozitívnych, dôsledkoch pre náš byznis. Skôr by som chcel – inšpirovaný práve Poničanovou zbierkou – uprieť pozornosť na fenomén v našich končinách “teraz a tu” dosť ojedinelý. Myslím tým na jestvovanie zberateľa – intelektuála. Pretože investorov do umenia máme dnes “na mraky”, kupovanie umenia z výhradného zreteľa duchovnej dimenzie takejto činnosti, akosi mizne do nenávratna.

Zhodou okolností – nedávno skončila v SNG súborná výstava Ernesta Zmetáka. Jej najobjavnejšou časťou bola (škoda, že nie úplná) prezentácia jeho privátnej zbierky. Podľa kurátora tejto kapitoly expozície, kolegu Júliusa Barcziho nebol Zmeták “…len obyčajným zberateľom, bol zároveň aj umelcom a intelektuálom…. balancoval medzi nepochopeným introvertom, obklopujúcim sa krásou a medzi dravým predátorom, ktorý vie, jako to v živote chodí. Jeho zbierka mala ambíciu byť naozaj veľkou a hodnotnou. Neuspokojil sa, možno niekedy na úkor kvality, s drobnejšími prácami ako jeho kolega Rudolf Fila, nezbieral ani svojich súčasníkov, ako to robí Michal Studený. Najviac mu bol podobný asi Vojtech Löffler z Košíc. Aj jeho zbierka sa vyznačuje rozmanitosťou artefaktov… v zdanlivej nekoncepčnosti sa zračia v jeho úsilí hlavne tri ciele: vybudovať kvalitnú zbierku starého európskeho umenia, venovat zbierku verejnosti a postupne ju dopĺňať tak, aby postihla čo najviac zo spektra dejín výtvarného umenia…“.

Isteže, Ernest Zmeták bol na naše pomery – zberateľskou zaťatosťou a odbornou akríbiou – extrémny príklad. Na druhej strane, intelektuálov nemal tento národ nikdy viac, než má v súčasnosti. Vidí sa mi však, že zberateľov s veľkým „Z“ je medzi nimi oveľa menej, než za čias Poničana či Zmetáka.

Pýtate sa príčiny? Sú akiste rôznorodé. Triviálnym dôvodom môže byť smutný fakt, že z honoráru za knižku si dnes nielenže nepostavíte vilku pod Slavínom, ale ani nekúpite obraz čo i len mladého, začínajúceho maliara. To by však nemala byť až taká prekážka. Intelektuál – zberateľ spravidla obrazy nekupuje, on ich (obdobne ako Poničan) dostáva darom od priateľov, názorových súbežcov z výtvarnej branže. A sme pri jadre problému. S istým zveličením možno tvrdiť, že málokto má tak priemerný, meštiacky výtvarný vkus ako slovenský literát. Chcete príklad? Napadá ma trebárs vyslovene stredoprúdová dramaturgia výstavnej siene bratislavského Štúdia L+S. A to možno, aspoň podľa mňa, Milana Lasicu považovať za slovenského intelektuála par excellence!

Jedno je isté – mimobežnosť majstrov „slova“ a „obrazu“ je, a zrejme aj ostane, príznačným slovenským problémom. A v súvise s tým: zberateľ- intelektuál bude i naďalej vzácnym, ojedinelým tvorom. Skôr možno veriť v inú cestu k širšej duchovnej podmienenosti kupovania umenia. V zázračný prerod cynického investora na nepraktického intelektuála. V duchu úslovia, že „kto s čím zachádza, s tým aj schádza“. Takéto čosi som v praxi SOGY zažil už mnoho krát. Umenie predsa len asi nie je tovar ako každý iný. Má tú moc, že toho, kto ho kupuje, nielen (potencionálne a v dlhšej časovej perspektíve) finančne obohacuje, ale aj duchovne mení (k lepšiemu). Aspoň teda dúfam.

(text bol publikovaný v katalógu 98. aukcie výtvarných diel a starožitností SOGY, 7. 6. 2011)