Bol v tom všetkom aj kus alibizmu. Veľmi skoro a dosť natvrdo som zistil, že slovenský výtvarný život nebol a nie je hrou lepších alebo horších, správnych či nesprávnych kritických názorov. Vlastne to nie je ani hra. Je to smutno smiešny boj všetkých proti všetkým, výtvarníkov s kritikmi, kritikov s kritikmi, výtvarníkov s výtvarníkmi. Čo je však najhoršie - musíte mať v pravý čas vždy tú správnu uniformu a každá vedomá, alebo aj nevedomá dezercia sa tvrdo trestá. Pretože vernosť vlastnému stádu sa tu cenila vždy vyššie, než vernosť vlastnému názoru. Takže mi ostávali vlastne len dve možnosti. Stať sa nepriateľom pre všetkých, alebo ostať persónou stojacou mimo. Zbabelo som zvolil druhú možnosť, pretože inej vlastne pre mňa ani nebolo. Nemám totiž na tieto veci vhodný žalúdok a prirodzený talent už vôbec nie. Navyše, ako pribúdali roky, možnosť „byť pri tom“ sa mi zdala čoraz menej zaujímavá a dnes mi je už celkom ľahostajná.

Takže vlastne - v koži (pseudo)vedca sa cítim predsa len najlepšie. Zvykol som si na ňu, pretože som v nej vlastne odjakživa. Nedávno som kdesi vyhrabal svoju diplomovú prácu na katedre dejín umenia. Písal som ju roku 1974 úplne bez nadšenia – jej tému som mal direktívne pridelenú (za čo pánovi Michalidesovi dodatočne ďakujem). Bola to monografia maliara Jana Hálu. Jeho patetický folklorizmus mi bol osobne – ako čisto „mestskému“ človeku -- vtedy (a napokon i dnes) celkom cudzí a vzdialený. A tak v podstate z pocitu bezradnosti som k nej napísal siahodlhý úvod (ktorý bol nakoniec rozsiahlejší ako celá diplomovka) o pretrvávaní anachronických ideí romantizmu minulého storočia v slovenskej maliarskej moderne.

Prečo to spomínam: podstatné tézy tohoto úvodu možno nájsť i v mojej „životnej“ knihe -- v maliarskej časti VÝTVARNEJ MODERNY SLOVENSKA. Nejako podobne to bolo i s výstavami, katalógovými či časopiseckými štúdiami o Benkovi, Alexym, Hložníkovi, Jakobym ďalších. Dostával som sa k nim vcelku necielene: robil som ich „za plat“, v rámci úväzku v Slovenskej národnej galérii. A vždy spoľahlivo zafungoval onen pocit bezradnosti. A z neho plynúca snaha nebyť konformný, neprepisovať už stokrát napísané. Problematizovať zdanlivo neproblematické. A od problematizovania jednotlivostí došlo napokon logicky na spochybňovanie dovtedajších celkových dejinných koncepcií. Nová interpretácia takého Benku, či Jakobyho si totiž akosi nevyhnutne vyžiadala novú interpretáciu kultúrno—historických súvislostí, z ktorých ich dielo vyrastalo. Takže by sa dalo rovnako dobre tvrdiť, že „vedcom“ som sa stal vlastne nevedomky, zhodou banálnych, každodenných životných okolností. Robil som vedu „na svoj spôsob“, bez ohľadu na vonkajšie zadanie (trebárs v článku pre Večerník). Robil som ju vždy ako niečo vcelku nevýnimočné. Možno i preto ma Tí skutoční vedci -- až na výnimky -- príliš neregistrovali.

Necítim sa teda ako vlastník jedine správnych a definitívnych odpovedí na otázku o zmysle umenia. Napokon v mladosti som sa táranín na tému „na čo je nám umenie“ napočúval a načítal od renomovaných vedcov dosť na to, aby som v nich sám nepokračoval. Mám skôr dojem, že človek v našej branži by v tomto smere mal byť celkom egoistický. Nemal by sa vôbec trápiť nad vzťahmi svojich blížnych k umeniu. Mal by si však dnes a denne klásť otázku na čo je jemu osobne umenie. Nie ľudsky, ale profesne. A v tomto už akési „celistvé“ názory predsa len mám. Skutočný vedec sa totiž k umeniu stavia ako k akejsi labolatórnej myši, ktorú treba predovšetkým najprv znehybniť a potom zabiť, dôkladne a do posledného chlpa rozpitvať, preskúmať a nakoniec podať o tom objektívnu správu. Strávi trebárs hodiny, dni, roky v archívoch, či knižniciach na to, aby zistil že ten či onen obraz bol namaľovaný roku 1793 a nie ako sa dovtedy tvrdilo, roku 1792. Uznávam, že takýto prístup je pre pokrok našej disciplíny nezastupiteľný. Ale mňa samého akosi neuspokojuje. A to nielen preto, že v archívoch sa nefajčí, nezvyknú tam podávať alkohol a nekonajú sa tam s tým spojené zábavky. Robenie vedy pre vedu je podľa mňa síce nevyhnutné, ale i z istého zreteľa aj samoúčelné. Najmä ak nie je neustále konfrontované aj s niečím iným (pod čím vôbec nemyslím najmä u nás neslávne známu „popularizáciu“ vedy). A práve v tomto „niečom inom“ som našiel svoju, možno len kvázi vedeckú parketu. Pre mňa je umenie niečo celkom nepodobné mŕtvej myši, je živé a aktuálne bez ohľadu na to, kedy a za akých okolností sa zrodilo. A aká je jeho „objektívna“ estetická kvalita. Umenie sa dá podľa mňa interpretovať aj ako svojím spôsobom správa o živote. Je to však správa zašifrovaná, ktorú treba často zložito a namáhavo lúštiť. Nedá sa však správne prečítať len ako objektívny popis „umenia“.

Suma sumárum – pre mňa je oveľa dôležitejšie než vysvetľovať umenie, prostredníctvom neho vysvetliť život. A to je už záležitosť vcelku subjektívna, nachádzajúca sa viac-menej mimo garancií skutočnej vedy. Na tom spočíva i potreba môjho – vyššie spomínaného – problematizovania. Samozrejme, že bez opory v mŕtvej myši môže takéto problematizovanie ľahko skĺznuť do pseudoproblémov. V každom prípade i za cenu tohoto rizika som sa vždy snažil čitateľovi čoby „vedec“ ponúknuť niečo, čo mu nemôžu dať vedci bez úvodzoviek. Rozmýšľanie o niečom čo nie je odťažitým umením, ale jeho vlastným životom. Niekedy, neveľmi často, som mal pocit, že sa mi to aj podarilo. A práve vtedy som mal i vedomie, že som prišiel na čosi, čo by mohlo byť -- pre mňa príliš pateticky-- nazvané zmyslom umenia.