Stav na hrade Krásna Hôrka je aj po uplynulých niekoľkých dňoch stále kritický a náprava v nedohľadne. Odporúčania na vysťahovanie a zabezpečenie nezničených zbierok boli vraj z bezpečnostných dôvodov ignorované a tak sa stalo to, čo mnohí predpokladali, ale nikto si to nepripúšťal. V noci z nedele na pondelok sa v tzv. kongregačnej sieni hradu zrútila klenba. Sutina zasiahla historický mobilár a v strope vznikla obrovská diera. Už samotný požiar a pohľad na skazu hradu vyvolávali u ľudí nečakané a dojímavé rekacie. Ďalší vývoj však neplodí len slzy, ale aj hnev a rozhorčenie sprevádzané odhodlaním okamžite a všemožne pomôcť. Na mieste sú pracovníci viacerých múzeí a aj kolegovia z Bratislavy sú v pohotovosti.

To, čo spočiatku vyzeralo ako šťastie v nešťastí, ktoré do istej miery verejnosť pod vplyvom vyjadrení predstaviteľov múzea bagatelizovala, je v skutočnosti katastrofou. Idylické fotografie pestrofarebných interirérov v kontraste s apokalyptickými obrazmi hradu bez striech, pôsobili tak trochu uvoľňujúco. Nie všetci sme sa však nechali oklamať a mnohí nepodľahli ani eufórii z „priaznivého“ percentuálneho vyjadrenia zachovalých zbierok. Problém, ktorý nastal je však komplexnejší a škody sa ešte dlho budú odhaľovať. To, že zhorela strecha a všetky krovy, spustilo sériu ďalších komplikácií. Okrem množstva zuholnatených trámov a odpadu, robia vrásky na čele aj premočené múry a stropy, zatečené steny a narušenie statiky niektorých objektov areálu. Minister Krajcer sa vyjadril, že do leta bude mať hrad strechu a sprístupní sa verejnosti. Jeho odhodlané vyhlásenie samozrejme potešilo, ale pri pohľade na fotografie, šíriace sa internetom, nevyznieva ako pravdepodobné.

Krásna Hôrka prešla rozsiahlou pamiatkovou obnovou pod vedením bratislavských pamiatkarov v 60.-80. rokoch. Ďalšia obnova prebehla nedávno v gotickom paláci, ktorý otvorili začiatkom leta 2011. Krásna Hôrka sa vďaka dlhotrvajúcim rekonštrukčným prácam stala akousi zlepeninou rôznych pamiatkárskych prístupov a jej expozícia vznikala v duchu „ukázať všetko len nie hrad a jeho dejiny“. Bohužiaľ aj ostatne zrekonštruovaná stredoveká časť hradu vo veľkej miere prevzala charakter expozície z čias socializmu. Rozsiahle škody, ktoré požiar napáchal, otvárajú diskusiu o budúcom vzhľade objektu a múzea v jeho priestoroch. Samozrejme nechcem predbiehať udalosti, ale je potrebné poukazovať na akútnosť riešenia vzniknutého stavu, upozorňovať na nedostatky a varovať pred rizikami tak, aby bola Krásna Hôrka aj o niekoľko mesiacov „horúcou“ témou! Emócie, ktoré ľudia prejavili v dôsledku šírenia informácií o požiari, majú za následok zakladanie verejných zbierok, nezávislých na sebe, no so spoločným cieľom. Ťahať by však mali všetci za jeden povraz a nástojiť na promtnej dotácii vlády a ministerstva, lebo predsa len, verejná zbierka dokáže pokryť iba menšiu časť nákladov.

Ľudia znalí histórie hradu prirovnávali sobotňajšiu tragédiu k požiaru z roku 1817, kedy hrad zasiahol blesk. História sa zopakovala s takmer chirurgickou presnosťou – vtedy, tak ako dnes, do tla vyhorela najstaršia časť hradu a jeho strechy. Majiteľka panstva, vdova po Štefanovi III. Andrássym, grófka Mária Festetich však reagovala rýchlo a hrad dala aspoň pod novú strechu. Nie však pod šindľovú! V jednej miestnosti gotického paláca sa nachádzala maľba s pohľadom na Krásnu Hôrku z 19. storočia. Na maľbe je (alebo bolo...?) jasne vidieť, že nový krov bol nad niektorými budovami pokrytý pálenou škridľou. Chceme veriť, že kompetentní nestratia duchaplnosť a nenechajú obnažené klenby a stropy vystavené dlho nepriaznivým poveternostným podmienkam a rovnako, že zaujmú stanovisko aj k otázke zodpovednosti za vzniknutý stav.

Médiami a diskusnými fórami prebleskli informácie o tom, že pôvodcami požiaru boli Rómovia z obce Krásnohorské Podhradie a až šokujúco rýchlo sa z diskutujúcich stali nechutní rasisti. Treba si však uvedomiť jednu zásadnú skutočnosť, že človek, v tomto prípade dieťa, ktoré oheň založilo, nie je priamo zodpovedné za to, že hrad vyhorel. Okolo hradu sa nachádza prebujnelý krovinatý porast, spadnuté stromy a suchá tráva, čo je ideálne prostredie pre vznik lesného požiaru. Pred niekoľkými rokmi SNM– Múzeum Betliar získalo od Štátnych lesov hradný kopec. Jeho údržba a čistenie boli teda v plnej kompetencii betliarskej administratívy, ktorá v rámci svojej štruktúry má aj „oddelenie historickej zelene“. Toto oddelenie pracuje, alebo by malo pracovať, v úzkej súčinnosti s Krajským pamiatkovým úradom, ktorý riaditeľstvu múzea v minulosti doručil rozhodnutie na papieri, v ktorom požaduje výrub a očistenie hradného kopca, práve kvôli ochrane pred možným požiarom. Minister Krajcer vyhlásil, že kríky neboli z okolia hradu odstránené pre nesúhlas ochranárov... Ak by to tak aj bolo, rokovaním a logickou argumentáciou, že nejde o historický park, ale o náletovú vegetáciu, nesúvisiacu s historickou podstatou objektu, by sa prišlo na riešenie. Ale ako sme už na to u nás zvyknutí, asi nebola vôľa túto tému otvárať, veď aj tak sa nič nestane.

A stalo sa! Otázniky však visia aj nad protipožiarnym zabezpečením krovov a strešných konštrukcií hradu. Pozornosti asi ani jedného z návšetvníkov neuniklo pri prehliadke tzv. horného hradu, že strecha asi nie je tak celkom v poriadku, keď kde tam chýbal šindeľ, kde tam pršalo či snežilo do expozície a kde tam bola len tak pribitá nejaká lata. O tom, že na hrade nie je voda v žiadnej podobe, sa zmieňovať ani nebudem...

Novinári i policajti a poisťováci sa pýtajú na škody, o akú ide sumu a koľko to mohlo, či bude stáť. Odpoveď sa samozrejme dá vyčísliť aj v eurách, ale obávam sa, že žiadna čiastka nevyjadrí nenávratnú stratu. Počítajme tedaa pokúsme sa predstaviť si, koľko asi môže stáť meč Jána Zápoľského, ktorý mal vo svojej zbierke gróf Emanuel Andrássy a teraz sa povaľuje pokrivený v troskách hradu? Európske a orientálne zbrane alebo barokové zvony, ktoré zrejme naposledy tupo zazvonili keď sa rútili z výšky na premočené klenby barokovej kaplnky... Aká je hodnota miesta, kde niekto prežije svoje destvo, kde pochová svojich predkov alebo len zažije niečo pekné? Nenapadá mi nič lepsie, ako citovať nášho zosnulého kolegu Gabiho Tökölyho, ktorý parafrázujúc Sándora Máraia napísal “…bolí NÁS, keď do prachu nevládne padne ďalší utrápený stĺp, MY cítime krutú bolesť bezmocného výkriku prázdnoty, ozývajúceho sa medzi rozpadajúcimi sa múrmi…” Zo dňa na deň sme chudobnejší.

(text bol uverejnený 15. 3. 2012 v denníku SME)