Blogy | Milan Vároš a iní diletanti

Dnes píše hocikto, o hocičom, v akejkoľvek podobe a v neobmedzenom množstve. Keďže tak trochu „robím do umenia“, zoberiem si na mušku neprofesionálnu umelecko-historickú spisbu, ktorá zaplavuje náš knižný trh obsažnými encyklopédiami najkrajších obrazov, „hrubými“ monografiami o doteraz neprebádaných témach či publikáciami riešiacimi závažné udalosti, pojmy i životy osobností z dejín. I keď staré príslovie ma upozorňuje, „nehovor hop, kým si nepreskočil“, napriek tomu si „zahopkám“ na účet autorov, ktorí mnohokrát nemajú ani tušenia o čom píšu, ale píšu...

Hlavnou postavou môjho krátkeho článku je pán doktor Milan Vároš, novinár, ktorého bibliografia je skutočne pozoruhodná (ak nie hneď závideniahodná a to aj vzhľadom na rôznorodosť tém, o ktorých pojednáva). Medzi jeho posledné knihy patria dva „hrubé“ zväzky Stratené poklady Slovenska I. – II., z ktorých druhý zväzok má zaujímavý aj podtitul „Osudy našich umeleckých diel a pamiatok (najmä v maďarských múzeách a galériách).“ No po skúsenostiach s jednotkou som si radšej odoprel „radosť“ z čítania druhého dielu.
Za normálnych okolností by sme vydanie podobnej publikácie mohli považovať za radostnú udalosť, ale v tomto prípade je to katastrofa a tragédia. I keď sa autor v úvode vymedzuje voči režimu spred roku 1989, mnohé jeho formulácie pripomínajú úvody publikácií z 50tych rokov od komunistu Jozefa Bradobura. Keď píše o šľachte s obľubou používa slovo „rozkázal“ – teda že nejaký aristokrat rozkázal postaviť galériu, kostol atď. Vároš nie je historik, ani kunsthostorik a tak dejiny chápe (skôr ich však vôbec nechápe) nacionalisticky, v nesprávnych súvislostiach. Dozvieme sa tak, že šľachtici prichádzali v 16. storočí na Slovensko, no mali majetky aj v zahraničí - v Maďarsku... Nezmysel!!! Rovnako veľký, ako okrádanie Slovenska Maďarmi pred rokom 1918! Podľa autora bol jedným z najväčších zloduchov a zlodejov arcibiskup Arnold Ipolyi, ktorý „všemožne pomáhal gniaviť Slovensko a jeho umelecké zbierky“. Takéto vyhlásenie možno hodnotiť jedine ako nehoráznosť. Na margo témy a pre poučenie pána Vároša dodávam, že koncom 19. storočia módna puristická regotizácia chrámových interiérov, priniesla hromadné nahrádzanie pôvodného – starého kostolného mobiliáru novým. Ipolyi a jeho súčasníci preto mnohokrát zachránili cenné oltáre a tabuľové maľby, ktoré následne prezentovali v múzeách. A že o krádeži, či ochudobňovaní Slovenska nemohla byť v tej dobe reč, svedčí skutočnosť, že žiadne neexistovalo – existovali Slováci žijúci na území Horného Uhorska, z ktorého sa neskôr stalo Slovensko. A nakoniec, dnes nie je problém vycestovať do Ostrihomu či Budapešti a obdivovať tam, v elegantných výstavných priestoroch artefakty z nášho územia.
Slovensko – maďarskú otázku Vároš vyhraňuje vo svojej knihe ďalším nezmyselným vyčítavým konštatovaním: „V Mníchove si dal Dionýz Andrássy vytlačiť parádny dvojzväzkový katalóg s reprodukciami všetkých diel (po tom čo „rozkázal“ postaviť v Krásnohorskom Podhradí galériu. pozn. J.B.:-). Zbytočne by sme v ňom hľadali výtvarníka slovenského pôvodu, niet ho ani pod podobizňou grófky Františky Andrássyovej.“ Aby však úplne naplnil svoj program traktovania hlúpostí, dodáva: „Po horthyovskej okupácii južného Slovenska značnú časť vystavených diel odviezli do Budapešti“. Dovolím si Várošov omyl uviesť na správnu mieru. Dionýz Andrássy svoju zbierku výtvarných diel odkázal vo svojom testamente Múzeu krásnych umení v Budapešti a keďže zomrel v roku 1913 (ešte za Rakúsko-Uhorska), diela boli ešte v tom roku z galérie odvezené – úplne legálne, no predovšetkým v súlade s poslednou vôľou ich majiteľa.
Bohužiaľ pán Vároš nie je jediným autorom píšucim bez rozmyslu a sebareflexie. Pred niekoľkými rokmi vyšla kniha Krásna Hôrka a Betliar od Tibora Györgya, dlhoročného riaditeľa Múzea Betliar. Jeho texty, vychádzajúce pod hlavičkou Slovenského národného múzea, postrádajú, rovnako ako Várošove, odbornosť a obaja akoby odmietali citovať literatúru, ktorú opisujú (mnohokrát mylne interpretujú) a neuvádzajú ani pôvod reprodukovaných fotografií. Györgyove texty zaujmú aj nešťastnými pokusmi autora o umelecko-historické súdy, ktoré bez poznania kultúrno-historického kontextu a literatúry nie sú možné.
Na pultoch kníhkupectiev sa nedávno objavila kniha Mariána Krčíka Testament grófa Pálffyho, čo je na laika – nadšenca pomerne náročná téma, čakajúca na komplexné a objektívne spracovanie historikmi a kunsthistorikmi.

V mnohých prípadoch nie je možné oceniť ani len autorovu snahu a je nám samozrejme ľúto aj obrovských finančných nákladov, ktoré takéto projekty pohltia. Várošove knihy vydala Matica slovenská, ktorá by mohla peniaze využívať efektívnejšie! Na koniec si neodpustím otázku: Zaslúži si Milan Vároš za publikácie Stratené poklady Slovenska I.-II. Cenu ministra kultúry SR, ktorá mu bola udelená vo februári toho roku?


foto: http://www.martinus.sk/?uItem=31630

Diskusia

Diablov advokát09.03.2008 07:12

Pán Barci, skúsim to teda inak - azda sa zhodneme aspoň v tom, že územie Horného Uhorska (Slovenska) bolo najmä v posledných dvoch storočiach dosť podstatne ochudobnené o dosť veľkú časť hnuteľných umeleckých pamiatok. Samozrejme, nielen zásluhou uhorskej šľachty. Pripomeňme len aukčný rozpredaj pálffyovskej umeleckej pozostalosti za prvej ČSR. Udialo sa tak za asistencie, alebo aspoň s tichým súhlasom našich (t.j. slovenských a českých) najvýznamnejších pamiatkárov a umeleckých historikov. Či toto všetko nazvať krádežami, alebo legálnym „premiestnením“, ponechajme na úvahu právnym expertom. Mňa na Vás irituje niečo iné, Várošových pitomín sa vlastne netýkajúce. Totiž, Vaše naivné, bezhraničné európanstvo. Podľa Vás je úplne jedno, že je (trebárs) naša gotická madona vystavená v maďarskom múzeu. Veď nie je žiadny problém vycestovať a kedykoľvek si ju pozrieť, navyše v „elegantných priestoroch“. Je to problém. Uniká Vám jedna nadmieru podstatná vec: v maďarskom múzeu je to len „krásna“ socha, v expozíciách gotického umenia slovenskej galérie alebo múzea je tá istá krásna socha „zakontextovaná“ v ďalších, možno ešte dôležitejších významoch. Tento efekt symbolického „privlastnenia“ umeleckého artefaktu môžeme nazvať pateticky – socha funguje (aj) ako doklad kultúrneho dedičstva národa. Pán Barci, asi si to neuvedomujete, ale Vaša ľahostajnosť k týmto zreteľom umeleckej pamiatky má u nás dlhú a „dobrú“ tradíciu. Jej pričinením sa napríklad – celkom bez odporu nielen občanov, ale aj kultúrnych elít - zbúralo Bratislavské podhradie. No a čo? Likvidovala sa predsa „nie naša“, ale maďarská, židovská či nemecká história... .

Ďusi Barczi07.03.2008 16:22

Ctený pán Advokát, nemýlim sa! Narozdiel od pánov, o ktorých píšem, si údaje vo svojich článkoch a štúdiách preverujem a niektoré si dávam dokonca aj recenzovať. A či nebolo Horné Uhorsko Slovenskom aj pred rokom 1914? No nebolo! Nebolo ním rovnako ako ani v roku 863 (vtedy samozrejme nebolo ani Horné Uhorsko), 1526, 1848, 1915, 1916 či 1917! Viac hádam k tejto téme povedať ani nie je potrebné... Otázka "legálnych krádeží" pred rokom 1918 je absolútne nerelevantná, zvlášť ak má diskutujúci záujem riešiť presun takých slovacík akými sú oltáre z Hronského Beňadiku alebo maľba Paola Veronese. Uvažovať o návrate z územia dnešného Slovenska pochádzajúcich artefaktov by bolo vhodné len v tom prípade, ak by išlo o ich umiestnenie na pôvodných miestach (v chrámových resp. hradných/kaštieľnych interiéroch...) - presun zbierok z múzea do múzea však nemá zmysel! Zmysel má - a malo by to byť v záujme aj slovenských kunsthistorikov a historikov - označiť diela pochádzajúce z nášho územia aj súčasnými geografickými názvami...

Diablov advokát07.03.2008 14:39

Pán Barczi, nemýlite sa náhodou? A nehráte sa pojmami? Nebolo Horné Uhorsko Slovenskom i pred rokom 1914? A neboli vtedajšie odvozy slovacík do Budapešti vlastne len legálnymi krádežami? A vôbec - aký máte názor na (zatiaľ len latentnú) snahu fakticky všetkých politických reprezentácií samostatnej slovenskej republiky o návrat našich sloveník nateraz umiestnených v maďarských muzeálnych zbierkach? Alebo len - prečo sú tieto veci prezentované ako \"ich\" a nie ako \"hornouhorské\", keď už nie slovenské? Je to z hľadiska Vašej \"objektívnej\" vedy obhájiteľ.

Zuzana Z.07.03.2008 12:42

Uvítať takúto knihu pre jej priekopníctvo pán Hrtko? Ale veď diletantov je tu predsa všade ako maku. Mne nedá len plne súhlasiť s autorom článku.

Vladimír Hrtko07.03.2008 12:25

Testament grófa Pállfyho. Jedna dobrá a jedna zlá správa. Dobrá správa: nádherná detektívna téma. Zlá správa: kniha skončila skôr ako sme sa dozvieme, čo sa vlastne stalo. V každom prípade však treba uvítať, že aj na Slovensku vyšla kniha takéhoto zamerania. A za každé takéto priekopníctvo patrí autorovi vďaka!

Old Mentor06.03.2008 13:08

Milan Vároš je samozrejme ideálny diletant na kritický odstrel (pokiaľ možno viacnásobný). Z istého zreteľa je však zaujímavejší, v blogu o čosi menej prepieraný, riaditeľ múzea v Betliari. Riaditeľ dlhoročný a riaditeľ štátnej umenovednej inštitúcie. Čím sa dostávam k podstate veci. Nie je ani tak alarmujúce, keď píšu diletanti. S tým by sa dalo (musíme sa) zmieriť. Máme predsa slobodu a keď si to sám zaplatí, ten nech si to aj sám publikuje. Hrozné je však ak inštitúcie (financované nami, daňovými poplatníkmi), ktoré majú profesionalitu priamo v „popise práce“, vydávajú takéto sračky za naše peniaze. I keď – pri Matici sa až tak nedivím. Tá od roku 1989 fakticky len plní politické zadania našich ultra nacionalistov, takže s Várošom to z jej strany určite nebol náhodný úlet, ale iba plnenie nepísaného programu.

Aukcie

156. Zimná aukciaNa aukcii bolo vydražených 51 diel (50%) v celkovej hodnote 493 350 €. Nevydražené diela je možné zakúpiť v našich výstavných priestoroch.

Newsletter

Ak chcete byť pravidelne informovaný, a dostávať aktuálne informácie o činnosti spoločnosti SOGA, prihláste sa do nášho mailing listu.