Na Facebooku mám „pridaných“ málo priateľov, zatiaľ som neprišiel na chuť tejto sociálnej siete. Mám ich tam asi len desať či pätnásť a medzi nimi Andreja Dúbravského. Vzhľadom na „stejtmentovú“ neaktivitu väčšiny z nich si asi viete predstaviť, ako vyzerá moja stena. Kto pozná Andreja Dúbravského vie, že jeho pozornosti máločo ujde, pochopiteľne sa to týka aj bežných činností a denného programu jeho samého. O všetkom, čo internetový filter nezachytí, som teda chtiac-nechtiac informovaný a spolu so mnou aj jeho ďalších 711 (stav ku dňu 26. 5. 2010) facebookových priateľov.
Andrej Dúbravský sa prebojováva na tú viditeľnejšiu časť našej umeleckej scény, k čomu v nemalej miere prispela aj u nás, nad pomery medializovaná (čo je potešujúce) výstava s Katarínou Janečkovou Štetec a Bitch v Tranzit dielňach. S Katarínou Janečkovou zdieľa Dúbravský ateliér, dokonca čo by tandem, poskytli diela aj do našej ostatnej aukcie súčasného umenia. Položky 27 – 29, diela Andreja Dúbravského sa vydražili všetky, dokonca dvadsaťosmička s miernym navýšením, no Janečkovej obrazy pod číslami 114 - 117 boli presunuté do poaukčného predaja. Tu vyvstáva, v názve článku položená otázka – prečo jeden áno a druhá nie...? Pritom témy sú podobné a navonok i formálne riešenia. Rozdiely sú v pohlaví, sexuálnej orientácii protagonistov zachytených scén či voľbe symbolov v podobe zvieracích motívov. Mohlo by sa nám zdať, že na Janečkovej obrazoch sú Dúbravského témy týkajúce sa homosexuálnych vzťahov – staršieho muža k mladšiemu, či akási dráždivá chlapčenskosť (zajačikovia) preklopené do rovnakých relácií, no v heterosexuálnych (ženských?) súvislostiach. Nejde samozrejme o preberanie impulzov jedného autora od druhého, ba naopak, výber sujetu prebieha úplne autonómne, u obidvoch pod „ťarchou“ atmosféry súčasnosti.
Naši dvaja autori sú, či sa to niekomu páči alebo nie, legitimnou súčasťou scény, komentátormi diania v rámci svojho umeleckého smerovania i vekovej či spoločenskej vrstvy. Nie je bez zaujímavosti, že na ich maľbách, vzhľadom na ich výpovednú hodnotu, je dráždivejšie to, čo fyzicky nezachytávajú. Príbehy zmrazujú v nerozuzlených fázach, po ktorých či pred ktorými nasledujú tie štiplavejšie pasáže. Neviem, či je možné a potrebné vyčítať neintelektuálnosť podania či predpokladať postupné usádzanie ich „bujarosti“ vymaľovanej do trochu krikľavej seriálovej estetiky. Nie je podstatné ani to, či ide o pravdivú reflexiu skutočnosti, zvlášť ak je v tomto prípade dôležitejší obchodný zreteľ, podľa ktorého je jeden úspešnejší ako druhý (možno je ešte skoro vyslovovať súdy, no udalosť je hodná minimálne povšimnutia).
Obaja autori sú neprehliadnuteľnými zjavmi, atraktívnymi mladými ľuďmi, no Dúbravský predsa len o čosi svietivejší. Bielo-, raz krátko-, raz dlhovlasý študent sa v prvom rade nehanbí; nielen hovoriť o sexe, gayoch a chutiach, ale sa napríklad aj vyzliecť, ostatne s tým nemá problém ani Katarína Janečková i keď v rámci tvorby iného autora. Čo sa vlastne stalo – deje? Hneď po aukcii sa ozvalo zopár hlasov obviňujúcich Dúbravského zo zabezpečenia si dražiteľov v kruhoch svojich známych, tieto dohady by som však považoval za veľmi málo pravdepodobné. Napokon pomer heteresexuálov a homosexuálov kupujúcich jeho obrazy po 18. máji bol 2:1... Dávno pred 91. aukciou súčasného umenia bol vo foyeri našej firmy zavesený veľký obraz Andreja Dúbravského na vyplnenie prázdneho priestoru. Už vtedy sa pri plátne, zachytávajúcom mladých „zajačikov“ a starších pupkatých mužov v drahom aute, pristavovali naši klienti, neraz vyjadrujúci nadšenie z obrazu, ktorý podľa nich „skvele reflektuje realitu.“ Už tento signál predznamenal budúci aukčný úspech mladého autora. Okrem „páčivosti“ malieb je však dôležitejší sám tvorca – energicky vytvárajúci svoju značku. K imidžu, ktorý by bol sám o sebe málo sa pridáva aj schopnosť verbalizovať svoje názory, navonok neochvejne podliehať správnosti vlastných rozhodnutí a všetko to zaobaliť do akejsi chalanskej drzosti. Podobá sa to možno na warholovsko-koonsovský model presadzovania sa. Niektorí teoretici soptia a nechápu, prečo práve on, iní ho prijímajú nekriticky ako súčasť mladej generácie, ktorá sa aj tak akceptuje takmer bez výhrad; a zberateľ? Ten si naše drobné „odborné“ šumenie nevšíma a tak, ako to je v USA už od konca 50-tych rokov aj u nás sa časom kupované stane umenovedne zaujímavé...