Aj keď nerada, priznávam, som romantik, minimálne čo sa týka obchodu s umením. Na vysvetlenie: už roky žijem snivou /pre môjho priameho nadriadeného vskutku otravnou/ predstavou – prechádzam sa po nedeľnom trhu starožitností, na geograficky bližšie neurčenom mieste. Na podporu romantickej vízie si môžete predstaviť mestečko v Toskánsku alebo niekde na Azúrovom pobreží, tím menej romantickým nech prosím poslúži Gyor. Ale k veci – takže nádherná nedeľa, kopec harabúrd, zopár kupcov, stánky. Vstupujem na scénu, obzerám veteš a vtom! Úžasný obraz! /v prípade romantického poblúznenia vyššieho stupňa povedzme Cézanne, v realistickejšom rozpoložení Mednyánszky alebo Jasuszch/. Starožitný kúsok! /minimálne Miesove kreslo Barcelona alebo Hoffmanova brošňa/. Skvost samozrejme získam za pár drobných a.... A tu by romantika mala končiť.

Ale, akokoľvek si predstavujem /uspokojivé - racionálne/ zavŕšenie situácie – získaný skvost s obrovským ziskom predávam, nejde to. Jednoducho by som sa ho nedokázala vzdať. Chcela by som ho mať stále na očiach a tešiť sa z neho, pýšiť sa ním, aspoň tak dôverne, vo vlastných myšlienkach. Usmievať sa naň, ako správny zberač, každé ráno a každý večer.

Apropo, chcela by som týmto odkázať patrónovi blšákov /napr. Sv. Johanidesovi/, že mi ten poklad pokojne môže nastrčiť do cesty. Nezlomí ma to. Alebo žeby predsa.... Budem Vás informovať....