Autoportrét

Rok: Okolo 1940

Technika: Olej, drevo.

Značené: Značené vpravo dole "Szabó Gy" Dielo bolo vystavované na všetkých dôležitých prehliadkach tvorby autora, naposledy v Košiciach v Múzeu Vojtecha Löfflera. Je reprodukované na titulnej strane jeho monografie z roku 2007 vydanej v Miskolci.

Popis: "Szabóove východiská boli teda podobné o čosi skoršej tvorbe Weinera a Reichentála, jeho nových kolegov a umeleckých tútorov z bratislavského Kunstvereinu a Masarykovej akadémie. Najmä rok 1937 bol pre Szabóa prelomový. Dostal štipendium a odcestoval do Paríža, videl výstavu van Gogha, dôverne spoznal dielo Cézanna, Gauguina, Rousseaua. Paríž nerozjasnil len maliarovu paletu. Dravý, optimistický vitalizmus, pritakávanie prostým krásam života ovládlo i duchovné vyznenie jeho maľby. Možno preto sú najvýraznejším dokladom vtedajších maliarových úsilí autoportréty (Autoportrét v kuchyni, 1936; Vlastná podobizeň s rozhalenkou, 1935; Autoportrét, 1936). Ak sa, podľa Karola Vaculíka, názor tejto generácie budoval na "skutočnostnom" protiklade k formalistickej, výrazovo účinnej maliarskej poetike zakladateľov našej moderny, potom maľba lučeneckého Júliusa Szabóa, akoby v tichej polemike s týmto tvrdením, oba tieto protiklady harmonizuje. Maliarsky samouk, ktorému v jeho zložitom zápase o dosiahnutie štatútu slobodného umelca v začiatkoch občas pomáhali len miestni maliari Gyurkovits a Gerö, bol v mnoho príznačnou umeleckou osobnosťou, osudovo poznamenanou bezvýchodiskovým situovaním na pomedzí národných kultúr: „... Július Szabó sa cez surrealistické okuliare pozeral na svet, aj na seba samého. Často svoj portrét vkladal do obrazov. V niektorých ho návštevníci nájdu ihneď, v iných sa s nimi hrá na „schovávačku...“. Szabó sa tak stal typickým predstaviteľom senzuálneho "stredného prúdu" expresionizmu, ktorý sa v stredoerópskych centrách presadzoval frontálne už od začiatku dvadsiatych rokov v podobe sociálneho umenie či novej vecnosti. U nás sa stal príznačným o čosi neskôr, pričom jeho vyvrcholenie a zároveň uzavretie je spojené najmä s maliarstvom tzv. konzervatívneho krídla Generácie 1909. Umelecký profil Szabóvej časti generácie sa utváral v okruhu tradičnejšieho školenia českých a sčasti maďarských škôl... Sú to zväčša umelci, ktorí sa uplatňovali v praxi dačo včasnejšie, a ktorí zväčša budovali svoj názor na zásadách romantizujúceho realizmu alebo impresívneho chápania, prípadne s vedomým uplatňovaním lyrizujúcich polôh". Vaculík sem radí okrem Júliusa Szabóa predovšetkým Čemického. Držiac sa logiky Vaculíkovej historickej konštrukcie by sme k tomuto výpočtu však mohli celkom oprávnene pridať aj Millyho, Studeného, najmä však Lörincza a s istou licenciou i Bednára." Ján Abelovský