„DO POĽA“ je galerijným dielom Milana Laluhu z jeho najlepšieho tvorivého obdobia. Je dôkazom, že Laluha spel v jednej z línií vtedajších radikálnych úsilí celkom mimo kontext „ľudového žánru“ až na pomedzie nefiguratívneho prejavu. Do akej miery bol tento sklon jeho tvorby podmienený inšpiráciami historickou avantgardou je otázne. Konkrétne pri Laluhovi – raným, ešte pred-suprematistickým Kazimirom Malevičom, kde je príbuznosť názorov viač než preukázateľná. Sám Laluha takéto vplyvológie razantne odmieta: Malevičovu tvorba vraj v týchto rokoch vôbec nepoznal. Podľa Oskára Čepana: “… Milan Laluha nie je maliar folklórnych námetov. Analógiu k jeho postojom núka sprostredkujúce médium ľudovej hudby. Rovnica vzťahov je jednoduchá. Táto hudba sa má k svojmu životnému zdroju – k dedine tak, ako sa má k obom Laluhov obraz. Maľuje síce dedinu a jej ľudí, ale súčasne, či predovšetkým – maľuje ich vizuálne ekvivalenty, transponované cez prarytmy a praakordy ľudového hudobného výrazu. Maliar od začiatku uvedomelej tvorby úporne hľadá svoju výtvarnú formulu, svoj “zaklínací princíp”, štatút či vzor. Hľadá ju v schéme, ktorá by bola schopná obsiahnuť viac, ako ponúka sám zobrazený motív či námet. “Keď začínam maľovať”, povedal v jednom rozhovore, “zbehne sa mi to až do akéhosi vzorca.”. Domnieva sa, že do úvahy môže prísť len akýsi “sochársky pôdorys existovania tvarov v priestore…”.