Ďalšie vlastnosti: Predajná cena diela len na osobitné dožiadanie!
Popis:
Významná súkromná zbierka na Slovensku. Na zadnej strane maďarský štítok potvrdzujúci povolenie na vývoz diela.
„ÚDOLIE VÁHU“ je reprezentačným dielom Ladislava Mednyánszkeho. Podnecuje úvahy o zmysle interpretácií diela umelca v číro slovenských (hornouhorských) súvislostiach. Podľa všeobecnej kunsthistorickej mienky by sa mohlo zdať, že touto cestou sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostaneme do nacionalistickej pasce, do sploštenia zmyslu maliarovho diela na námet, tému, či sujet. Paradoxnou výstrahou je práve príklad Karola Vaculíka a jeho inak pre slovenskú umeleckú históriu nezastupiteľnej, v mnohom jasnozrivej a dodnes platnej vedeckej iniciatívy. Výhradne jeho zásluhou bol Mednyánszky vlastne už od vôbec prvej expozície Slovenskej národnej galérie (Umenie XIX. storočia na Slovensku, 1951) vyňatý z anonymity zabudnutia jemu podobných, národne ľahostajných maliarov horného Uhorska poslednej tretiny 19. storočia. Étos Vaculíkovho "prisvojovania si" Mednyánszkeho mal však istú skrytú tendenciu. Zdôrazňovaním Mednyánszkeho slovenskosti, jeho príchylnosti ku kraju, k prostým ľuďom rodného Beckova a podtatranských Strážiek sa chtiac-nechtiac oslabila závažnosť umelcovej oveľa širšej kultúrnej identity. Podľa Vaculíka Mednyánszkeho posolstvo bolo odkazom ”jedného z najväčších umelcov, akých toto skromné, vtedy vrchovato ubité prostredie dalo svetu… Bolo to výsostne výtvarne transponované posolstvo sociálneho i umeleckého reformátora, svetobežníka, umelca nadnárodného, človeka bez vlasti a predsa bytosti hlboko zakorenenej vo svojom rodnom kraji, v prostredí svojho detstva, mužných liet a najmä trvalých návratov. Napriek častým pobytom vo svete a priam horúčkovitému presúvaniu sa z miesta na miesto Mednyánszky sa nikdy neodcudzil prostrediu, krajine, z ktorej vyšiel. Bol k nej viazaný pevnými, nerozlučnými putami vzťahov a väzieb. Slovensko a slovenská krajina, ale aj jej ľud boli pri výtvarnom hľadaní vždy určujúcim, podnecujúcim korektívom. Okrem študijných pobytov nebolo roku, aby sa s inštinktom sťahovavého vtáka nebol permanentne vracal na bezpečnú, uspokojúcu podstatu svojej materskej a otcovskej základne. Ba vlastne ani nešlo o návraty, ale iba o časté púte nepokojného ahasvera … Nebolo v minulosti okrem neho u nás umelca, ktorý by tak mnohostranne a s takou láskou ospieval slovenskú krajinu a jej ľud. Vo všetkých jej podobách a v najrozličnejších situáciách. Okolie Beckova, ale najmä podtatranských Strážok, krás Spiša, Zemplína, Šariša, ale aj iných končín Slovenska”. Na dnešný vkus trochu patetické vety. Čo je však ešte závažnejšie, nejestvuje v tomto a ani iných Vaculíkových textoch jediné spresňujúce zistenie v čom vlastne spočívala adresnosť Mednyánszskeho slovenských krajín, čo ich odlišovalo, od obdobných (rovnako početných) maďarských, francúzskych, či talianskych sujetov? Azda “ospieval” Mednyánszky neslovenské plenéry inak, alebo z akéhosi viditeľného a popísateľného odstupu, či s menším umeleckým zaujatím? Takéto úvahy sú samozrejme nezmyselné. Sám Vaculík napokon na iných miestach svojho textu veľmi precízne sleduje vývin Mednyánszkeho krajinárskeho slohu od mníchovského naturalizmu až k barbizonskému zvnútorneniu výseku prírody. Skrátka – i podľa Karola Vaculíka – pre Mednyánszkeho nepredstavovala krajina kultúrny fenomén, ale metafyzickú záhadu, nehľadal v nej typické príznaky génia loci, bola mu skôr ozvučnou doskou vlastného, subjektívneho duševného rozpoloženia, priestorom pre filozofujúcu meditáciu.
