Aukcie | 123. letná aukcia výtvarných diel a starožitností
Najvyššie dosiahnuté konečné ceny diel autora: € 95 000,- Dievča na lávke (Nad vodopádom). Okolo 1885 - 90. Olej na plátne. 93 x 68 cm. (118. jesenná aukcia výtvarných diel , 23.09.2014) € 85 000,- Močaristá krajina. Okolo 1900 - 10. Olej na plátne. 100 x 125 cm. (116. večerná aukcia , 08.04.2014) € 85 000,- Hmlistá lesná krajina pri rieke. Okolo 1880. Olej, plátno. 70 x 120 cm. Neznačené. (104. večerná aukcia, 29.05.2012) € 84 000,- Postavy na moste nad potokom. Okolo 1900 - 10. Olej na plátne. 115 x 195 cm. (116. večerná aukcia , 08.04.2014) € 71 366,93,- Železná brána. Okolo 1900. Olej na plátne. 120 x 200 cm. (42. jesenná aukcia, 30. 9. 2003) € 65 000,- Súmračná krajina. Okolo 1890. Olej na plátne. 156 x 200 cm. (119. večerná aukcia, 11.11.2014)
Biografia: Narodil sa 23. 4. 1852 v Beckove, zomrel 17. 4. 1919 vo Viedni. 1863-1865 súkromne študoval u rakúskeho maliara T. Endera. 1872-73 študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. Strähuber, Seitz). 1873-75 študoval na École des Beaux-Arts v Paríži (prof. Pils). V Paríži pôsobil do 1878 v prenajatom ateliéri na Montmartre a potom ešte v 1889-92 a 1896-97. 1877 vystavoval na parížskom Salóne. Prvý pobyt v Barbizone s O. Redonom, L. Páalom a K. Bodmerom. Výstava v Mücsarnoku v Budapešti. 1878 študijná cesta do Talianska. 1879 návrat na Slovensko. Maľoval v Beckove, Strážkach a Šarišských Jarovniciach, kde sa zoznámil so Szinyeim-Mersem. 1882 vystavoval na medzinárodnej výstave vo Viedni. 1884-1887 si prenajal v Budapešti ateliér, pravidelne sa vracal do Beckova a Strážok (na Slovensku bol aj v lete 1888 a 1889). Na jeseň 1889 odišiel do Paríža, navštívil aj Barbizon, Normandiu a Bretónsko. 1895 smrť otca, v nasledujúcom roku posledný odchod do Paríža. 1897 súborná výstava v Galérii Georgesa Petita v Paríži. V záverečnej etape tvorby sa usadil v Budapešti, pravidelne chodieval na Slovensko a do Viedne. 1898 sa zoznámil s obchodníkom s obrazmi J. Wolfnerom, ktorý odvtedy umelca finančne zabezpečoval. Cesty po Uhorsku - Budín, Vacov (1907), Balaton (1908), Sedmohradsko (1912). Každoročné letné pobyty v Beckove, Strážkach, Piešťanoch, Kráľovej, Širkovciach. 1914 odišiel ako dobrovoľník - frontový výtvarník na ruský a neskôr na taliansky front.
Literatúra: Malonyay, D.: Mednyánszky. Budapešť 1905; Kállai, E.: Mednyánszky László. Budapešť 1943; Vámošiová, S.: Slovenská krajina v diele Ladislava Mednyánszkeho. In: Z novších výtvarných dejín Slovenska. Bratislava 1962, s. 39--146; Bresztyánszky, I.: Mednyánszky László. Budapešť 1963; Egri, M.: Mednyánszky László. Budapešť, 1975; Vaculík, K.: Ladislav Mednyánszky -- súborné dielo. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1979; Aradi, N.: Mednyánszky. Budapešť 1983; Glatz, A. C.: Ladislav Mednyánszky a Strážky. Kat. stálej expozície. Bratislava, Slovenská národná galéria 1990; Zmetáková, D.: Ladislav Mednyánszky (Mednyánszky) - kresby. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1995; Kol. autorov: Ladislav Mednyánszky. Kat výstavy SNG Bratislava a MNG Budapest. 2004.
Ďalšie vlastnosti: K dielu je priložený znalecký posudok dr. Zsófie Kiss- Szemán. Súčasťou posudku je aj chemicko- technologická analýza diela, spracovaná Pamiatkovým úradom SR (Ing. J. Želinská PhD.
Popis:
„Vodopád“
je veľkoryso komponovaným dielom Ladislava Mednyánszkeho. Podľa Karola Vaculíka maliarovo posolstvo bolo odkazom ”… jedného z najväčších umelcov, akých toto skromné, vtedy vrchovato ubité prostredie dalo svetu… Bolo to výsostne výtvarne transponované posolstvo sociálneho i umeleckého reformátora, svetobežníka, umelca nadnárodného, človeka bez vlasti a predsa bytosti hlboko zakorenenej vo svojom rodnom kraji, v prostredí svojho detstva, mužných liet a najmä trvalých návratov. Napriek častým pobytom vo svete a priam horúčkovitému presúvaniu sa z miesta na miesto Mednyánszky sa nikdy neodcudzil prostrediu, krajine, z ktorej vyšiel. Bol k nej viazaný pevnými, nerozlučnými putami vzťahov a väzieb. Slovensko a slovenská krajina, ale aj jej ľud boli pri výtvarnom hľadaní vždy určujúcim, podnecujúcim korektívom. Okrem študijných pobytov nebolo roku, aby sa s inštinktom sťahovavého vtáka nebol permanentne vracal na bezpečnú, uspokojúcu podstatu svojej materskej a otcovskej základne. Ba vlastne ani nešlo o návraty, ale iba o časté púte nepokojného ahasvera … Nebolo v minulosti okrem neho u nás umelca, ktorý by tak mnohostranne a s takou láskou ospieval slovenskú krajinu a jej ľud. Vo všetkých jej podobách a v najrozličnejších situáciách. Okolie Beckova, ale najmä podtatranských Strážok, krás Spiša, Zemplína, Šariša, ale aj iných končín Slovenska…”. Na dnešný vkus trochu patetické vety. Čo je však ešte závažnejšie, nejestvuje v tomto a ani iných Vaculíkových textoch jediné spresňujúce zistenie v čom vlastne spočívala adresnosť Mednyánszskeho slovenských krajín, čo ich odlišovalo, od obdobných (rovnako početných) maďarských, francúzskych, či talianskych sujetov? Azda “ospieval” Mednyánszky neslovenské plenéry inak, alebo z akéhosi viditeľného a popísateľného odstupu, či s menším umeleckým zaujatím? Takéto úvahy sú samozrejme nezmyselné. Sám Vaculík napokon na iných miestach svojho textu veľmi precízne sleduje vývin Mednyánszkeho krajinárskeho slohu od mníchovského naturalizmu až k barbizonskému zvnútorneniu výseku prírody. Skrátka – i podľa Karola Vaculíka – pre Mednyánszkeho nepredstavovala krajina kultúrny fenomén, ale metafyzickú záhadu, nehľadal v nej typické príznaky génia loci, bola mu skôr ozvučnou doskou vlastného, subjektívneho duševného rozpoloženia, priestorom pre filozofujúcu meditáciu.
