Značené: Značené vľavo dole „V. Kompánek“, na zadnej strane „K“, dole „V. Kompánek“ a popis diela autorovou rukou, v hornej časti venovanie
Popis:
„Celá hĺbka poznania, pokroku, techniky a civilizácie odkryla nám vlastnú úbohosť. Sme nešťastnejší rok čo rok. Čas sa zužuje. Nie je na nič čas. Dnešok nám už dávno zlikvidoval záštitu včerajška. A zajtrajšok?“
Vladimír Kompánek
Olejomaľby Vladimíra Kompánka, zvlášť tie zimné – plné ticha a pokoja – v mnohých z nás vyvolávajú silné dojatie či hlboké precítenie. Tieto zdanlivo jednoduché kompozície prehlbujú naše vnímanie a pripomínajú nostalgicky čas, ktorý sme v minulosti trávili s rodičmi a starými rodičmi na vidieku, na chalupách a výletoch. Evokujú rurálne Slovensko – krajinu našich predkov, ako aj autentickú kultúru a nezameniteľný výraz slovenského kraja. Kompánek sa vo svojej tvorbe i myšlienkach neustále vracia do detstva, k obrazom čistej, belostnej zimy, k milovanému domovu. V širšom kontexte slovenského vizuálneho umenia je jeho tvorba príspevkom k definícii „národného slohu“ a variovaním možností jeho hľadania. Kompánek býva popri Bazovskom považovaný za najväčšieho básnika slovenského maliarstva. Ako sa sám vyjadril: „Základné určujúce pratvary sú talizmany našej krajiny a ľudí, a preto sa usilujem pretlmočiť ich v čo najširšej výrazovej škále a hľadať ich trvalú platnosť.“ Jeho maľby sú poetickým zrkadlením sústredeného a abstrahovaného pozorovania, ako aj mimoriadne precíteného vzťahu k rodnej krajine, domovu. Sú zhmotnením Slovenska – lyrickou spomienkou na detstvo a mladosť, na „neskazený“ svet. Táto ilúzia dokonalej domoviny, zažité obrazy snehom zavalených dreveníc, siluet osamelých stromov a humien neprinášajú len čaro tichej a tajomnej zimy. Sú výsledkom snahy o hľadanie presného tvaru – vrstvenia dôverne známych hmôt a štruktúr. Kompánkova redukcia videného až na znak je dnes súčasťou našej vizuálnej kultúry, spôsobom, akým vnímame sami seba a našu vlastnú archetypálnu podstatu. (NG)