Olejomaľba Moravská vrchovina je vzácnym príkladom ranéhotvorivého obdobia Martina Benku, zakladateľskej osobnostinašej výtvarnej moderny. Vznikla v čase, keď sa autorov rukopisformoval pod vplyvom pražských štúdií u krajinára Aloisa Kalvodu(1875 – 1934). Trpezlivo, s vďakou a nadšením sa podrobovalnáročnému remeselnému drilu – musel sa naučiť zákonitostiperspektívy, figurálneho kreslenia, zvládnuť proporcie, tónovanie,kompozičnú výstavbu. Benka bol silno ovplyvnený príkladomsvojho prvého „ozajstného“ učiteľa, no práve v tomto období začínasmerovať k hľadaniu vlastného maliarskeho výrazu – objavuje preseba reč maľby. Bytostne ho zaujíma krajina, experimentuje s tvarom,farbou, škvrnou. Jeho prístup je skôr blízky stredoeurópskej verziisecesného umenia a práve toto stotožnenie sa s estetickýmiprincípmi aktuálnych dobových trendov mu prinieslo definitívneosamostatnenie sa a podnietilo rozchod s pôvodným, tradičnejšímkalvodovským programom. Benku fascinuje príroda a jej neustále obmeny, nejde mu všako presné prekreslenie detailov listov či trávy, ale o zachytenieatmosféry a jedinečnosti chvíle. Sústreďuje sa na lyrický čináladový výraz krajiny, jej tvarovú štylizáciu, často vo vychýlenomrytme. Aj využitie hutnejších nánosov farby naznačuje posunk expresívnejšiemu vyjadreniu, ktoré načas ovládlo jeho tvorbu.Je to oveľa intímnejší, menej štylizovaný pohľad na prírodu nežjeho neskoršie dokonalé, monumentalizujúce kompozície. „Benkamaľoval monumentálne prírodné scenérie, vysoké oblohy a širokéobzory, roviny s vinicami, obilnými poľami a hriadkami zeleniny,v popredí ktorých vyrastali rastlinné fragmenty, kvety, listy a plody,bizarné tvarom a ozdobné farbou, vlniace sa v akomsi vzrušenom,nadpozemskomʻ arabeskovom víre. Zámerom týchto obrazov užnebolo vyvolať dojem z krajiny ani zachytiť jej náladu, vnútorneznepokojivý prírodný organizmus sa stával výtvarne autonómnymsvetom symboliky a vnútorných významov. Ján Abelovský, ktorýako prvý povýšil túto – secesnú – predtým marginalizovanú etapuBenkovej tvorby na ,prvý vrcholʻ o ich podstate napísal: ,Prírodasa stáva vnútorne neistým, dynamickým, búrlivo sa meniacimfenoménomʻ“ (Katarína Bajcurová). Kompozícia je postavená na kontraste tmavýchkorún stromov v popredí a dramatickej, zatiahnutejoblohy. Stromy nepôsobia staticky, ich výraznénaklonenie a nepravidelné koruny dodávajú kompozíciivnútorný pohyb a dramatickosť. Autorov štetec jetu ešte mäkký, s dôrazom na hru svetla a tieňa, nouž sa v ňom prebúdza zmysel pre rytmus a farebnúharmóniu, ktoré neskôr naplno rozvinul vo svojichmonumentálnych kompozíciách. Dielu dominujú tlmenézemité tóny – hnedá a tmavozelená, s výraznýmkontrapunktom – akcentom červenej a bielej. Na rozdielod jeho neskorších diel, ktoré hýria jasnými farbami,je farebne striedmejšie. Moravské obdobie je preBenku dôležitým míľnikom. Práve tam, konfrontovanýsíce „len“ jej nízkym horizontom, začal objavovaťmonumentalitu krajiny. Hoci na tomto obraze ešte niesú jeho typickí hrdinskí vrchári, práve mierne vlneniemoravského terénu ho naučilo pracovať s rytmomkopcov. Diela z tohto obdobia sa na trhu s umenímobjavujú výnimočne, aj preto sú medzi zberateľmimimoriadne vysoko cenené. Sú dôležitým dokladom –predstavujú most medzi tradičnejším plenérizmoma konštituovaním autentického moderného prejavuumelca. Moravská vrchovina je tak nielen maliarskya námetovo pôsobivým dielom, ale aj dôležitýmdokladom dokumentujúcim genézu nezameniteľnéhoštýlu Martina Benku. (NG)
