09. Jún 2026, 19:00
| Poradové číslo: | 110 |
| Nevydražené | |
| Cena v predaji: | 6 000 € |
Rok: OKOLO 1978 (1958-1961)
Technika: Ručne modelovaná a maľovaná pálená hlina
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 95 x 120 cm
Značené: Značené vpravo dole vrypom do vlhkej hliny „I. Bizmayer“
Ďalšie vlastnosti: Dielo bolo odborne zreštaurované
Popis:
Je to zvláštne, no doteraz akoby neexistovala potreba pozrieť sa bližšiena tvorbu a osobnosť nepochybne najvizibilnejšieho umelca, ktorý svojživot zasvätil práci so slovenským folklórom. Ignác Bizmayer bol a stáleje nespochybniteľným pojmom, osobnosťou slovenského umeleckéhosveta, o tvorbe ktorej sa nediskutuje a je predmetom oslavovaniaa takmer bezvýhradného radostného prijatia. Zrejme až dnešok sosvojimi nástojčivými otázkami o účinkovaní umeleckých osobností voverejnom priestore prináša nutkanie opäť sa zamyslieť, možno spresniťa vycizelovať náš vzťah k niektorým autorom, zvlášť ak ide o predstaviteľovtzv. tradičnej tvorby. Ignác Bizmayer si osvojil všetko, čo siľudový umelec osvojiť mal, no považovať ho za číro ľudového by bolonespravodlivé tak voči nemu samému, ako aj voči pojmu ľudovéhoumenia. Namieste sú aj otázky otvárajúce tému identity ľudových umelkýňa umelcov, či už ide o človeka, ktorý sa len naučí techniku a motívy,alebo je to istý spôsob života, ktorý je cestou ku kreativite.Bizmayer predstavuje prienik medzi navonok nespojiteľnými až protikladnýmisvetmi, ktoré sa však navzájom potrebujú, o čom najlepšievypovedá dianie uplynulých mesiacov. Komunistický režim, ktoréhonajtemnejšie praktiky kopírujú mnohé súčasné političky a súčasnípolitici, preferoval a nasilu pretláčal folklór ako niečo posvätné a nedotknuteľné.A tak sa stalo, že „ľudovky“ viac rozdeľovali než spájali.Na rozdiel od tých aktuálnych politických špičiek, tie spred roku 1989dokázali niekedy rozpoznať a akceptovať odbornosť a talent. Ako nositeľatradičných umeleckých kvalít si tak zvolili Ignáca Bizmayera, ktorýsa v roku 1956 stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov,čo vyslalo jasný signál o emancipácii ľudového umenia. Jeho dielazdobili a dodnes zdobia reprezentačné vládne priestory, sobášne siene,úrady a pod. Aký teda bol Ignác Bizmayer? Ako veľká väčšina jehokeramických postavičiek bol vľúdny, usmiaty a láskavý. Zároveň bolmimoriadne vzdelaný a zorientovaný v domácom i európskom umeleckomdianí. Dá sa tiež povedať, že bol azda najvýznamnejším znalcom a reštaurátorom habánskej a posthabánskej keramiky.Jeho vila v Harmónii bola moderným domovom zberateľas vycibreným vkusom a dobrým okom: v záhradevás vítal bronzový odliatok slávnej srnky z Pompejí,v dome podlahy pokrývali orientálne koberce a nastenách viseli diela flámskych majstrov, oleje IstvánaCsóka, Gyulu Benczúra, Franza Lenbacha, ale aj JanaHálu či súčasných slovenských autorov. Jeho zasvätenérozprávanie o habánskych dvoroch, pracovnýchpostupoch starých keramikárov a fragmentoch majolikyči fajansy, ktoré s láskou uchovával, bolo nielen pútavé,ale aj užitočné. Tento intelektuálny rozmer, ktorý –dovolím si tvrdiť – predstavuje pridanú hodnotu Bizmayerovej„ľudovosti“, sa začína formovať prakticky užv umelcových detských rokoch. Už ako 10- až 12-ročnýbol prítomný pri vykopávkach zberateľa a džbankáraHermana Landsfelda v jeho rodnej obci Košolnej. Veľmiskoro sa tak oboznámil s výzdobnými technikami, ornamentikoui históriou keramického umenia. Celý životostal verný tradícii v jej prívetivej a nenásilnej podobe. V turbulentnom období konca štyridsiatych a päťdesiatychrokov 20. storočia prešla Bizmayerova tvorbavývojom, ktorý však nepoznačil jeho umelecké kvality.Išlo o dobu, keď pôsobil ako vedúci umelecký maliarv Slovenskej keramike v Modre a v roku 1957 sa dokoncaosamostatnil. Aj keď v jeho tvorbe z týchto rokovnachádzame pracovné námety a civilnejšie, nekrojovoodeté figúrky, socialistický realizmus bol s jeho umenímde facto nekompatibilný a spomínané kompozíciesú skôr reminiscenciou na jeho práce spred viac akodesaťročia. Ku koncu päťdesiatych rokov sa v Bizmayerovomrepertoári začína častejšie objavovať Jánošík –v tom čase ideál odvahy, obety a statočnosti. Približneod tridsiatych rokov 20. storočia bolo viac-menejznáme, že tento obraz stojí na veľmi nepresvedčivýchzákladoch – presnejšie na slovesnosti a romantickýchpredstavách štúrovcov, no potreba ďalej živiť naratívo nebojácnom Slovákovi, ktorý bohatým a často neslovenským– maďarským pánom bral a chudobným dával,bola vynútená extrémnou ľavicovou ideológiou a nacionalizmom.Pravda o Jurajovi Jánošíkovi je však oveľaprozaickejšia a jeho príklad odstrašujúci: často okrádalženy, napádal aj slovenských šľachticov a takmer pokaždom zboji išiel so svojou družinou zapiť úspešný lup.Ignác Bizmayer o tom všetkom vedel, a preto je jehoJánošík viac bájny, malebný a ponechaný v mýtickej rovine– ostatne ako u väčšiny relevantných umelcov, ktorípo tomto motíve siahli. Oproti Kulichovmu heroickémujunákovi z Terchovej stoja veselé postavičky, ktoré napleciach nenesú bremeno národa, ale len svoje valašky,gajdy či sud s vínom. V roku 1952 Bizmayer namaľuje triscény z jánošíkovskej legendy a medzi nimi aj výjav Privatre (Horí ohník, horí) sprevádzaný nápisom „V javorovejhori tichý oheň horí, a pri tom ohníčku je dvanáctzbojníčkú.“ Tu stanovil pre seba záväzný kompozičnýrámec, ku ktorému sa opakovane vracal. Aj keď vieme,že Jánošíkovu družinu tvorilo viac ako dvadsať mužov,je jasná symbolika čísla dvanásť, čím autor podčiarkujemýtickosť – rozprávkovosť danej témy. Bizmayerbral vážne tradičné umelecké postupy a rešpektovalšpecifiká ľudového odevu či rituálov na dedine, alev interpretácii príbehov si ponechal voľnosť. Predkladanýjedinečný reliéf priam monumentálnych rozmerov jenajväčším zo štyroch známych s týmto námetom (jedenje v zbierke MMB). Zachytáva slovenskú verziu bakchanálie– oslavu po úspešnom zboji a preskakovanie vatry,ktoré je prítomné v mnohých kultúrach (svätojánskeohne, zimný slnovrat), no u nás práve vďaka zbojníckymlegendám hovorí o sile, šikovnosti a odvahe. (JB)
Zoznam diel autora: