Hložník patrí k výrazným predstaviteľom Generácie 1919, dokonca jej najmladšej, tzv. hložníkovsko--gudernovskej (Ján Bakoš) vrstvy. Generácie maliarov,ktorých najprv ničila vojna a potom stalinistický socialistickýrealizmus päťdesiatych rokov. Ich príslušnosťvšak bola iba zdanlivo biograficky podmienená, to podstatné,čo ich spájalo, vychádzalo z ich tvorby. Z historickéhohľadiska to bol prvý úspešný pokus vrátiťdo dejín umenia tvorbu, ktorá nie celkom konvenovalaestetike dominujúceho socialistického realizmu. Veďmaliarsky ho asi najviac poznačili francúzski Španieli –predstavitelia parížskej avantgardy tridsiatych rokova ich temné farby a čierna ohraničujúca linka, expresívnyhumanizmus, ktorý vypudila temná atmosférazmrákajúcej sa Európy v predvečer svetovej vojny.Na rozdiel od zakladateľov moderného maliarstvabola pre umelcov tejto generácie dôležitá inklináciak obsahovosti. Boli to osobnosti, ktoré ľudsky i umeleckydozrievali v čase nástupu európskeho fašizmua očakávanej vojnovej kataklizmy, navyše v prostredí,kde otázky zmyslu a poslania umenia – vrátane jehospoločenských funkcií – predstavovali častú témudiskusií. Túto tendenciu potom veľmi zvýraznil ichdvorný teoretik Karol Vaculík, keď si tak pomáhal, abyideologicky vysvetlil ich odklon od realizmu a až „prepiatozdôrazňoval obsahovú progresívnosť, humanizmusa angažovanosť“ (Homoľová). Neskoršou brzdouv diele umelcov sa nakoniec stalo práve podľahnutievlastnému mediálnemu obrazu. Dielo Herkules je v tomto smere typickým neskorým Hložníkom –slovenským Baconom, ako ho niektorí prezývali. Autor tu pracuje sozrejmou rutinou a využíva overenú farebnosť – oboje sa už stalo jehoznačkou. Silný apel diela, znepokojujúca farebnosť, niečo apokalyptickéa „staré“ na pozadí – obžaloba humanizmu, ktorý zlyhal. Zrejmevychádza z vlastnej skúsenosti, keď sa začiatkom sedemdesiatychrokov dostal do konfliktu s režimom – nesúhlasil so vstupom vojskVaršavskej zmluvy (sovietskych) do Československa. Musel odísťzo školy a jeho život a tvorba sa zmenili. Namiesto výslnia sa desaťrokov venoval výzdobe – výmaľbe a vitrážam v kostole v DolnomHričove a potom aj v ďalších. Táto skúsenosť je jasne vtelená do dielazo záverečnej dekády jeho tvorby – postavy sú roztrhané na kusya v krajine maľby sa vznášajú v akomsi nedefinovanom časopriestore.Sú to iba zvyšky, ktoré zostali – no napriek ponurému tónu a ostrejfarebnosti je v tom niečo upokojujúce, akoby zlo zatvoril na plátnoa my sa naň už iba pozeráme. (AK)
