„Jeho sochy a obrazy držia krok s modernou svetovou tvorboua zostávajú pritom špecificky slovenské.“ Andrej Barčík
Kaplnka predstavuje zrelú polohu neskorej sochárskej tvorby VladimíraKompánka, ktorá prešla v priebehu niekoľkých rokov vývojom.V päťdesiatych rokoch tvoril bronzové sochárske odliatky typickýchrajeckých žien vo vlniakoch. Pozváral aj niekoľko kovových znakovýchreliéfov (napr. pre vestibul vlakovej stanice v Žiline), no napokonpochopil, že drevo je materiál, prostredníctvom ktorého dokáže najlepšievyjadriť seba samého aj svoj vzťah k domovu a rodnému Rajcu.Kompánkova sochárska tvorba sa najvýraznejšie rozvíja začiatkomšesťdesiatych rokov, keď zhotovuje svoje prvé drevené sochy. Tvorípenátov – „ochranné božstvá nášho detstva“ (Dominik Tatarka). Odosemdesiatych rokov do svojich sôch výraznejšie vstupuje farbou.Neskôr sa intenzívne venuje vyrezávaniu drevených hračiek.Námety čerpal predovšetkým z predmetov, ktoré ho obklopovali,a zo spomienok na chvíle prežité v prostredí milovaného Rajca.Dedinské okolie a zvyklosti formovali Kompánkov výtvarný jazyk užod raného detstva. Autorova sochárska tvorba je úzko spätá s námetomženy. Opakovane stvárňuje motívy materstva a matky s dieťaťom.Popri dedinských ženách a bielych rajeckých zimách sa doKompánkovej pamäti výrazne zapísali aj prvky ľudovej architektúry –drevené štíty stodôl, senníky, kaplnky či zvonice. Obyčajne neobyčajnéartefakty každodenného vidieckeho života. Kompánek vo svojejtvorbe tieto bežné predmety redukuje do formy znaku. Ženy-matkyabstrahuje do podoby zvonice či kaplnky, pričom v oboch vnímaniečo posvätné a ochranné. Dielo na vybraných miestach dotvárajemným kolorovaním, tak aby v detailoch zostala presvitať prírodnáštruktúra dreveného materiálu. Kaplnka sa v Kompánkovom prevedenístáva archetypom matky ochrankyne, symbolom domova a bezpečia.Znaková štylizácia autora je výsledkom úcty k slovenskej ľudovejtradícii, ale aj schopnosti vnímať vtedajšie aktuálne európske výtvarnétendencie. (SP)