Autor patrí ku generácii, ktorá nastúpila na umeleckúscénu po období stalinského socialistického realizmu.V slovenskom umení to bol asymetrický čas, narazsa do hry vracali dve generácie – tá predchádzajúca,ktorá odhodila sorelu, a nastupujúca, ktorá sa voči nejuž prirodzene vymedzila. Predsa len sa však doktrínana nich podpísala, pretože jej odmietnutie vlastne novýprogram podmienilo. Aj Laluha sa prihlásil k programupostavenému na vnútornej autenticite výpovede,k umeniu „pevných a prostých tvarov“ a programovorozvíjal princípy klasickej moderny a neomoderny.Veľmi skoro objavil vlastný charakteristický výtvarnývzorec, tzv. laluhovskú formulu obrazu (Oskar Čepan),ktorý postavil na rozvíjaní kubofuturistických východísk.Vlastne tiež nadviazal na estetiku francúzskychŠpanielov (čierna, ultramarín, biela, červená), alev duchu prvej generácie slovenskej moderny zapojilaj domácu tradíciu a z toho vydestiloval niečo novéa vlastné. Tak si ostatne svoju tvorbu definovali umelcizakladajúci v roku 1957 Skupinu Mikuláša Galandua každý jeden pristupoval k programu z vlastnejautorskej pozície. Laluha svoj obraz stavia z veľkýchhranatých a zaoblených foriem, formovaných priamsochárskym spôsobom, a tie oživuje farbou – typickýmžiarivým, až ohnivým akordom. K červenej a žltej pridávazelenú a modrú, ktoré dopĺňa kontrastom čierneja bielej. Raz volí mäkkú farebnú stupnicu, inokedysiahne po potemnených tónoch a výsledkom je tlmenýšerosvit. Zaoberá sa prevažne krajinomaľbou, ktorúneraz ozvláštňuje aj figurálnym prvkom. Nezriedkatematizuje duchovné rodisko svojej tvorby, stredoslovenskúdedinu (Dolnú Mičinú) ako krajinu detstvaa mladosti, ktorá sa mu stala umeleckým osudom. S mimoriadnou, priam halucinačnou posadnutosťouvaríruje vo svojej tvorbe rozmanité podoby tohto sveta:dedinu v nočných a denných podobách, stromy i domy,zátišia, ženy a mužov, koscov i hrabačky. Výsledkom jeobraz pohybujúci sa na zvláštnej hranici zobrazujúcehoa nezobrazujúceho, tradičného námetu a netradičnej,modernej formy, archaickosti a novátorstva. Obraz akozvláštna vizuálna fikcia a poetická metafora zároveň.V tomto smere toto dielo nie je typickým Laluhom, nonesie v sebe ešte čosi viac, a to psychedelickú estetikušesťdesiatych rokov. Predložené diela Žena z Mičineja Mičiná pod slnkom sú priam reprezentatívnymi a zároveňvyslovene peknými ukážkami práve tohto prístupu.Variácia na Mičinú s pridaným slnkom by obstála ajako variant k ikonickej Mičinskej noci (1966) zo zbierkynašej erbovej inštitúcie. (AK)