Značené: Značené vpravo dole „M. Benka“, na podráme autorský štítok vyplnený autorom
Popis: Kompozícia Zima (Tatranská Lomnica) predstavuje prekvapivú polohu krajinomaľby Martina Benku. Hoci dielo možno zaradiť do jeho prvého „slovenského“ tvorivého obdobia (1921 – 1928), je celkom vzdialené umelcovej snahe o mýtotvornosť. Benka len výnimočne maľoval mestské prostredia či výjavy s výraznejším dobovým charakterom. Výnimkou sú azda len diela, ktoré vznikli počas jeho zahraničných ciest a výletov (Leningrad, Casablanca, Moskva, Lopud atď.). Väčšinu času sa vo svojej maliarskej tvorbe vedome snažil o isté bezčasie. Vytváral priestor bez opory v realite bežného dňa (nie geografii), smeroval k obrazu idealizovanej krajiny, ktorej priznával širší symbolický a národný význam. Prítomná kompozícia sa od tohto úsilia jasne odkláňa. Svojím charakterom – najmä citlivejším vnímaním konkrétneho prostredia a jeho atmosféry – sa približuje skôr k niektorým dobovým polohám európskej moderny. Ako vo svojich pamätiach Poézia moja láska pripomína Ján Smrek, Benka nezvykol maľovať klasické veduty Tatier, „takéto obrazy – panorámy bez ľudí a vôbec živých tvorov – nerobieval“. Umelec v predkladanom diele s nečakaným náznakom nostalgie zachytáva tichý, zimný podvečer v podtatranskej osade. Kompozícii prirodzene dominuje výrazný horizont hôr, zobrazený s expresívnou farebnosťou. Rovnako zaujme reliéfny spôsob vrstvenia obrazových plánov, kompozícia v tvare pyramídy, ako aj prekvapivý akord hnedých, bordových, tyrkysových a bielych tónov. Benka pracuje s hlbokou perspektívou, mäkké tóny zasneženej krajiny a siluety stromov ostro kontrastujú s dramaticky osvetlenými štítmi hôr. Dielo už nesie všetky atribúty jeho zrelého rukopisu – pevnú linku, premyslenú prácu so svetlom a precítenie genia loci slovenskej krajiny. Je však plne oslobodené od povinnosti dokazovať význam a hodnotu jej národa. Benka si v kontexte vlastnej tvorby vyberá špecifický motív – celkom nečakane spája monumentalitu horského masívu s každodenným, reálnym životom. Maľuje tri postavy, ako kráčajú po zasneženej ceste smerom k evanjelickému Kostolu Sv. Trojice, ktorý dali v štýle alpských sakrálnych objektov postaviť grófky Katarína a Jolana Pejacsevichové podľa návrhu Gedeona Majunkeho. Stavba, citlivo zakomponovaná do horského terénu, bola dokončená v roku 1902 a dodnes patrí k dôležitým vizuálnym symbolom Tatranskej Lomnice. Pre Benku bol vždy dôležitý priamy odkaz na konkrétnu topografiu, miestopisné názvy často používa priamo v názve diel či pri vlastnej signatúre v obraze. Prítomnosť kráčajúcej skupiny v bežnom, civilnom oblečení (nie okázalom kroji) ukotvuje výjav v rytme každodenného života. Zobrazená trojica nezosobňuje heroizovaných protagonistov v kulise krajiny, je jej úplne prirodzenou súčasťou. A práve kontrast medzi monumentalitou horského horizontu a nenápadnosťou ľudských postáv vytvára osobitú, takmer „nebenkovskú“ poetiku obrazu. Samotný obraz však možno čítať aj ako pohľad na meniace sa Tatry, ako doklad vzťahu moderného človeka k horám a prírode. Tatranská Lomnica sa v medzivojnovom období stala dôležitou súčasťou rozvíjajúceho sa turistického prostredia ako vyhľadávané miesto rekreácie a športu (už začiatkom minulého storočia tu vznikli viaceré športoviská, lyžiarska a sánkarská dráha, klzisko, tenisové kurty, golfové ihrisko) a poskytovania zdravotníckych služieb. Národný rozmer Benkovej tvorby v tomto prípade ustupuje do úzadia pred bezprostrednejším, lyrickým vnímaním krajiny. Obraz nepredstavuje popretie jeho umeleckého programu, ale skôr jeho osobitú, civilnejšiu polohu, v ktorej sa monumentálna podoba slovenskej prírody prelína s tichou poéziou všedného okamihu. ☀ Nina Gažovičová
