08. December 2026, 19:00
| Poradové číslo: | 30 |
| Odhadovaná cena: | 15 000 – 17 000 € |
| Vyvolávacia cena: | 10 000 € |
Rok: OKOLO 1941
Proveniencia: dielo získala rodina Okoličányová priamo z ateliéru autora
Technika: Bieloba, tempera na papieri
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 47,5 x 61,5 cm
Značené: Značené vpravo hore „V. Hložník“
Popis: Dielo je v spodnej časti viac vľavo zatečené na ploche cca 2 x 14 cm
Výjavy zo života cirkusantov či ich zobrazenia priamo v manéži predstavujú jeden z vrcholov rozsiahleho diela Vincenta Hložníka, a to nielen v rámci jeho ranej, vojnovou skúsenosťou hlboko poznačenej tvorby. Na našej ostatnej aukcii bola titulným dielom práve jedna z takýchto kompozícií (Cirkusanti, 1941 – 1942) a je pre nás mimoriadnym privilégium, že aj v aktuálnej kolekcii môžeme predstaviť dokonca dve špičkové diela galerijnej kvality s touto tematikou. Práve v týchto prácach, ktoré umelec vytvoril v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia, si už vo veľmi mladom veku sformoval vlastný – presvedčivý a naliehavý – vizuálny jazyk, ktorý bol výsledkom priamej reakcie na apokalyptickú atmosféru druhej svetovej vojny. V letnom semestri roku 1942 Hložník završuje nielen svoje päťročné štúdium na pražskej Vysokej škole umeleckopriemyselnej, v ateliéri monumentálnej maľby Františka Kyselu, ale aj svoje pôsobenie v tomto meste. Práve v tom čase sa politická situácia dramaticky vyhrocuje. Koncom mája uskutočnili príslušníci československého zahraničného odboja Jozef Gabčík a Ján Kubiš atentát na nenávideného ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Nasledovala brutálna nacistická odveta – vlna teroru, popráv a masových represálií, ktorým v krátkom čase padli za obeť tisíce mužov, žien a detí. Gestapo atentátnikov napokon vypátralo a 18. júna ich obkľúčilo v krypte pravoslávneho kostola v pražskej Resslovej ulici. Len deň predtým, 17. júna, bola v bratislavskom Dome umenia verejnosti sprístupnená Hložníkova prelomová debutová výstava Obrazy a kresby.
Napriek nacistickej okupácii (od marca 1939) ostávala Praha jedným z významných kultúrnych centier strednej Európy a pre mladého umelca predstavovala počas študijných rokov mimoriadne podnetné prostredie. Hložník mal možnosť konfrontovať sa s rozmanitými polohami európskej moderny, ale aj s bohatou domácou umeleckou tradíciou. Atmosféru mesta spoluvytváral umelecký a výstavný život, bohaté galerijné zbierky, knižnice, kiná a divadlá, ale prirodzene aj samotné mesto – jeho historická architektúra a neopakovateľný genius loci. Práve toto kultúrne podhubie, napriek brutálnym politickým represiám, všadeprítomnému strachu a dusivej atmosfére vojnových rokov, ponúkalo začínajúcemu študentovi široké spektrum vizuálnych a intelektuálnych podnetov, ktoré postupne syntetizoval do vlastného umeleckého uvažovania. Práve tu sa sformoval aj Hložníkov osobitý vzťah k téme cirkusu – ku komediantom, akrobatom, klaunom či krasojazdkyniam – ktorá sa v jeho tvorbe postupne rozvinula do rozsiahleho súboru diel. Umelec sa k nej opakovane vracal v sériách prác na papieri (tempery, akvarely, monotypie i grafiky), ale aj v kompozične výpravnejších gvašoch a olejomaľbách. Cirkus pre mladého Vincenta nebol iba žánrovým motívom či čisto výtvarnou témou sprostredkovanou dielami iných autorov. Stal sa dôležitou súčasťou jeho umeleckého formovania, miestom, ktoré – ako upozorňuje Ján Abelovský – „pretvára na univerzálnu existenciálnu metaforu“. Počas pražského štúdia sa nepochybne stretol s umeleckým odkazom o desať rokov staršieho, tragicky zosnulého Cypriána Majerníka. Isto poznal Picassove „modré“ obdobie, ako aj jeho ikonický obraz Guernica z roku 1937 s desivo deformovanými figúrami ako výrazom psychického otrasu a traumy z vojnového besnenia. Rozmanité podnety z domáceho i zahraničného prostredia však nadobúdajú v jeho tvorbe novú, celkom osobitú podobu.
Svet cirkusu Hložníka bytostne fascinoval, prekvapivo presne preňho zrkadlil život človeka a polaritu jeho vnútornej drámy. Vychádzal pritom z priameho, bezprostredného kontaktu s cirkusantmi a zo špecifickej atmosféry, ktorú kočovné skupiny v Prahe spoluvytvárali. Voľné mestské plochy a nezastavané parcely na periférii boli miestom, kde počas zimných mesiacov nachádzali útočisko celé ansámble so svojimi maringotkami. Hoci cirkusové predstavenia ostávali súčasťou mestského života ešte aj v období protektorátu, zlatá éra veľkých rodinných súborov sa definitívne skončila už v medzivojnovom období. Väčšina neprežila prvú svetovú vojnu a tie, ktorým sa podarilo obnoviť činnosť, čoskoro zasiahla hospodárska kríza tridsiatych rokov. Udržiavanie početných stád koní a ďalších zvierat, ako aj nákladný výcvik a náročná prevádzka sa v čase všeobecnej núdze stávali čoraz menej udržateľnými. Tento zvláštny svet zašlej slávy, poznačený postupnou stratou pôvodnej veľkoleposti, bol pre mladého Hložníka mimoriadne príťažlivý. Cirkusantov zjavne často navštevoval a ich prostredie dôverne poznal. V spomienkach na mladosť podotkol, ako na neho pri jednej z prechádzok s manželkou Vierou v Dejviciach kričali „tam je náš malíř!“... Cirkusovú tematiku si zvolil aj za námet svojej diplomovej práce, keď vytvoril šesť tabúľ z leptaného a matovaného skla s motívmi krasojazdkyňa na koni a starý komediant.
Cirkusantov Hložník vnímal ako prirodzených outsiderov stojacich mimo zaužívaných spoločenských štruktúr; zobrazoval ich často ako vykorenené a osamelé bytosti, postavy pohybujúce sa na pomedzí komédie a tragédie. Ich tradičná úloha zabávať publikum sa v Hložníkovej interpretácii mení na obraz ľudskej zraniteľnosti. Za ligotavým kostýmom možno tušiť vnútorné napätie, smútok či osamelosť. Umelec akoby hneď na začiatku svojej kariéry predznamenával osud moderného človeka v druhej polovici 20. a najmä 21. storočia – vnútorne zranenej a ohrozenej bytosti, vystavenej neistote a odcudzeniu. Ako píše Ján Abelovský: „Hložníkovi klauni, artisti, cirkusoví hudobníci sú iní. Sú zmietaní takou istou beznádejou a neistotou ako ich obecenstvo. Často sa len vynárajú z anonymného davu, aby sa tak znásobila ich nelyrická znaková povaha. Nepodobajú sa Majerníkovým alebo Želibského melancholickým, zľahka ironickým či sebaironickým alegóriám dvojtvárnosti ľudskej podstaty. Sú to akési ,supermetaforyʻ človeka, ktorý vytrhnutosťou z jemu vlastnej podoby i normality života len podčiarkuje absurditu vlastného jestvovania i sveta vôbec.“
Všetky vyššie načrtnuté východiská a inšpiračné zdroje výnimočným spôsobom syntetizuje výpravná olejomaľba Svet – cirkus. Zachytáva zúbožený súbor kočovných cirkusantov uprostred nehostinnej, pustej krajiny – ošarpanú maringotku, trojicu harlekýnov a smutného klauna, na kosť vychudnuté paripy, malého schúleného psíka a dojčiacu matku. Dojný obraz skupiny vydedencov, ktorí prežívajú na okraji záujmu spoločnosti. Alebo chcel Hložník ukázať niečo celkom iné? Možno len potrebujeme zmeniť perspektívu a hľadieť na tento obraz ako na výjav, ktorý sa odohráva tesne po predstavení, keď všetko okázalé a ligotavé stratí v prítmí svoje čaro a zostane len obnažená realita bežného dňa, únava a vyčerpanie. Všetci majú ešte oblečené kostýmy, len matka – ešte pred pár minútami vystupujúca v žiari reflektorov – si k obnaženým prsiam túli svoje hladné dieťa. Ťaživá alegória sveta tvorivosti a vnútornej slobody či „len“ metafora ľudského života, ktorý mimo niekoľkých zábleskov väčšinu času prebieha v neokázalej každodennosti. ☀ Nina Gažovičová
Zoznam diel autora: