08. December 2026, 19:00
| Poradové číslo: | 34 |
| Odhadovaná cena: | 10 000 – 12 000 € |
| Vyvolávacia cena: | 7 000 € |
Rok: 2009
Technika: Kameň, bronz
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 54 x 34 x 12 cm
Značené: Neznačené
Popis: Jozef Jankovič bol „bytostným“ figuralistom, na čom sa zhodli všetci umeleckí kritici, teoretici a historici, ktorí sa zaoberali jeho dielom. Človek bol skutočne kľúčovou témou Jankovičovej tvorby, jemu však išlo vždy skôr o odvrátenú, skrytú, ťažko „zjavovateľnú“ stránku jeho individuálnych, druhových či spoločenských dejín, ktoré sú (dodnes) vlastne dejinami manipulovanej ľudskej bytosti, z čoho zákonite vyplývala podoba a výrazové prostriedky jeho sochárskej reči. Všetky jeho diela sa točili okolo človeka, ľudskej bytosti často rozbitej na fragmenty telesných častí – uzavreté do klietok a väzení, zamotané do sietí a pavučín, zakliesnené medzi múry, okná a schody, postavené na piedestáli víťazstva a triumfu, limitované okolitým obmedzujúcim priestorom neraz až priveľmi priamo odhaľovali odvrátené stránky našej moci a bezmocnosti.
Pre pochopenie vizuálnej poetiky diela Dvojica je potrebné vrátiť sa do osemdesiatych rokov 20. storočia, keď sa umelec po normalizačným režimom vynútenom intermezze po roku 1985 vrátil k sochárstvu. Dokonca mohol vycestovať na predolympijské sympózium do kórejského Soulu (1987), kde vznikla ikonická monumentálna skulptúra Miesto hore. Po návrate vytvoril sériu kresieb Z kórejského cyklu (1988), rukopisne a farebne exaltovaný cyklus „znakov v pohybe“, ktorý sa stal bohatou zásobárňou nových sochárskych riešení (aj tých najneuveriteľnejších) v duchu autorovho vyjadrenia: „Všetky moje kresby sú vlastne potenciálne sochy.“ Ich hlavným znakom bol nespútaný dynamizmus v pohybovej akcii – skamenení hrdinovia sa rozpadajú na kusy a treba ich znova poskladať, zakliesnené siluety vytrvalo zápasia v geometrických obojkoch svojich zábran, šplhajú kamsi a kdesi, krúžia, víria, padajú do seba a cez seba. Cyklus sa stal impulzom k bohatej kresliarskej aktivite; viaceré kresby sa aj s odstupom rokov mohli stať podkladom pre nové sochy, napríklad pre trojicu komorných sôch Kórejský motív I – III (2006), kombinujúcich kameň a bronz.
Obdobný princíp Jankovič využil aj v ponúkanom diele Dvojica, pre ktoré poslúžila ako východisko kresba Trojica (1989); obe diela boli vystavené na výstave Sochy/Kresby v Galérii Art Capital v Bratislave (2015). Kým v kresbe ľudské telá rámujú zvonka obdĺžnikový tvar, v soche sa ukrývajú dovnútra. Pozícia účasti charakteristická pre staršie Jankovičove práce sa zmenila na pozíciu dištancie, odstupu, nadhľadu, ironickej a grotesknej anekdoty. Práve motív kontradikcie, antitézy geometrickej, racionálne definovanej formy a výrazovo, emocionálne deformovaného ľudského tela bol vedúcim tvaroslovným východiskom väčšiny Jankovičových sochárskych prác. Spomeňme si, že jeho sochy už od šesťdesiatych rokov mali vždy svoj priestorový, jasne definovaný rámec, ktorý bol, možno povedať, vždy sémanticky nasýtený. Často šlo o znakový, architektonický archetyp: sieť, pavučinu, rebrík, okno, bránu či schodisko. V neskorej tvorbe sa geometrický tvar zovšeobecňuje, najčastejšie je to rám, kubus, ihlan, mreža alebo iný abstraktný geometrický tvar, ktorému sa telo „prispôsobuje“, resp. cez ktoré sa telo – násilne – deformuje a láme. Jankovičove sochy a kresby nám však stále pripomínajú, že ešte je a bude veľa vecí, situácií a javov obrátených hore nohami, falošne zdvihnutých na piedestál alebo zalomených a zlomených do hrubých a násilných rámcov nariadených diktátormi moci. ☀ Katarína Bajcurová
Zoznam diel autora: