08. December 2026, 19:00
| Poradové číslo: | 115 |
| Odhadovaná cena: | 18 000 – 20 000 € |
| Vyvolávacia cena: | 16 500 € |
Rok: OKOLO 1910
Proveniencia: zbierka Dr. Lea Ringwalda, Dreeweat’s 2009, dnes súkromná zbierka na Slovensku
Technika: Olej na dreve
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 23 x 30 cm
Značené: Značené vpravo dole „Mednyánszky“, na zadnej strane pečiatka Referátu na ochranu pamiatok na Slovensku
Popis:
Po Nyuliho smrti v roku 1906 Mednyánszky intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým vyjadroval vo svojich denníkoch snahu splynúť s „čistou dušou“ svojho milovaného druha. Putoval za ním neľahkým životom a sám dobre vedel, že túto cestu nemôže skrátiť, že prerod na duchovnú bytosť nie je jednoduchý a bez úsilia a vedomej práce s vlastným vnútrom nemožno dospieť k cieľu. Autorove záznamy z rokov pred prvou svetovou vojnou sú plné naliehania na seba samého byť lepšou, duchovnejšou a čistejšou bytosťou bez pozemských záväzkov. Umelec vedel, čo hľadal a za čím sa hnal, pretože Bálint Kurdy stelesňoval ideál, ku ktorému sa túžil povzniesť. Denníky Ladislava Mednyánszkeho zo sledovaného obdobia však prinášajú aj ďalšie zaujímavé skutočnosti: maliar sa v zápiskoch natoľko oddáva vyznaniam z lásky a túžby po zosnulom priateľovi, že všetko ostatné okrem slobody (ducha) sa zdá byť podružné, ba priam nezaujímavé. Len sporadicky referuje o maliarskych motívoch, málokedy sa dotkne svojich umeleckých ambícií a stretnutiam, ktoré určite slúžili ako zdroj neskorších kompozícií, venuje minimálnu pozornosť. Vysvetlením absencie písomnej stopy v jeho pozostalosti môžu byť tisícky pokreslených strán v menších či väčších skicároch. Ďalším vysvetlením je samotné maliarske dielo, ktoré, ako to v prípade Mednyánszkeho býva zvykom, označujeme za psychologický „profil“ samotného umelca, pričom je jedno, či ide o krajinomaľbu alebo figurálne scény. Zachytával stavy videné, zažité i také, ktorým sa chcel v úsilí dosiahnuť transcendentálny príklad drahého Nyuliho bezpodmienečne vyhnúť.
Svet, ktorý vnímal mimoriadne citlivo, sa menil a človeka vnímal ako obeť nezvratných zmien: „Cestou som premýšľal o tom, prečo cítim antipatiu k modernizmu. Dospel som k výsledku, že je to, takpovediac, zánik osobnosti a to na mňa pôsobí deprimujúco. Je to príliš veľký štátny alebo spoločenský organizmus, separujúci sa od ľudstva a zvrhávajúci sa na moc alebo silu, ktorá dokonale protirečí jeho záujmom. V rámci svojho vývoja sa pustí istým smerom, ktorý sa spočiatku zhoduje so záujmami jedného človeka alebo viacerých ľudí, ale neskôr sa už stáva neovládateľným tak, ako raz už hodený kameň alebo vystrelený náboj uvádza do pohybu tie najprotikladnejšie úsilia a takpovediac zhromaždí silu všetkých proti všetkým“ (2. 11. 1913). Mednyánszkeho život bol postavený na putovaní naprieč monarchiou a na neprestajnom presúvaní sa z jedného bodu do druhého, od jednej spomienky na Nyuliho k druhej a stále dookola. Starnúci barón takto krúžil okolo viedenských Rudolfových kasární (kde sa s Bálintom zoznámil), prechádzal sa v mestských parkoch, vozil sa vlakmi a električkami po Viedni, Budapešti či Temešvári a popritom neustále sledoval okoloidúcich: „Po kúpeli som sa prechádzal popri Bége [Bega, rieka pretekajúca Temešvárom, dnes Timisoara v Rumunsku, pozn. J. B.] a našiel som dobrý a vďačný motív, ktorý som dnes predpoludním namaľoval. Cestou späť som nasadol do električky, aby som si do hotela odniesol veci nakúpené u Marosiho. Neďaleko centra mesta som videl naozaj malebného človeka [deltou L. M. označuje telesnú, sexuálnu príťažlivosť, vzrušenie, pozn. J. B.], ktorý prichádzal s nejakým vojakom. Vystúpil som, aby som videl vec jasnejšie. V parku som ich predbehol a oslovil, dal som im nejaké peniaze a otočil som sa. Na lavici sedel akýsi mladík, trochu ošumelý, skoro tulák. Zoznámili sme sa, volá sa Mészáros, jedno oko mal opuchnuté. Odprevadil ma po električku“ (po 28. 7. 1913). Krátka známosť s Mészárosom pokračovala až do konca Mednyánszkeho pobytu v Temešvári a je viac než isté, že umelec pôvodne stavebného kresliča zachytil v podobe skice alebo maľby.
Mednyánszkeho záujem o človeka však nesúvisí s jeho pokročilým vekom – sprevádzal ho celý život – a umenie, ktoré bolo jeho výsledkom, mu prinieslo aj uznanie. Na jeho jedinej samostatnej výstave v Paríži v roku 1897 v Galerie Georges Petit najväčšiu pozornosť kritiky vzbudili štúdie hláv, „... medzi ktorými vynikali tie, ktoré zobrazovali desivých mladých tulákov z okrajov mesta, pripomínajúcich skazenosť mladého veku a biednosť dospievajúcich... Prichádzame na to, usvedčujúc pritom autora, že nám s potešením predkladá tieto bledé mladé stvorenia s červenými očami a nosmi, s chudými postavami, ostrými ako britva, vzdornými ústami, s pohľadom do budúcnosti v očiach pod čapicou, nazerajúcich na život, v ktorom človek je a pije, a kým v opojení trávia nočné hodiny utrpenia na vonkajších bulvároch, otrhaní, šedí, splynú s pochmúrnou temnotou“ (Adrien Remacle). Východisko Mednyánszkeho neskoršej figurálnej tvorby je teda zrejmé. Vo svojich obrazoch z rokov 1910 – 1914 jednoznačne nadviaže na vlastný vyostrený pohľad na človeka žijúceho v biede a formovaného biedou. Diela Pri stene a Tulák na lavičke sú jednými z vrcholných diel nášho nepochybne najvýznamnejšieho umelca druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia.
Mednyánszkeho univerzalizmus umožňuje chápať zobrazeného tuláka, pochybného mladíka, démona či obyčajného vreckára aj mimo zložitých reálií začiatku minulého storočia. Chudoba a vylúčenosť totiž nie sú výdobytkom 19. storočia, vtedy sa len začali pomenúvať a chápať z hľadiska spoločenských premien, no ľudský základ ostáva naprieč dejinami rovnaký, a to aj dnes. Obraz Pri stene publikovaný v monografii Erna Kállaia z roku 1943 umenovedec chápe viac cez prizmu farieb – ostatne v konzervatívnom Maďarskom kráľovstve, kde stále zohrávala dôležitú úlohu šľachta, ku ktorej Mednyánszky patril, nebolo veľmi žiaduce do hĺbky analyzovať charakter zobrazeného, a tak Kállai upozorňuje na farby: „Jeho duchovný rozlet bol o to smelší, o čo viac a čistejších a žiarivejších farieb dúhy použil. Starnúci Mednyánszky obdivuhodne rozumel tomu, ako pre mladé umenie nového storočia svojským spôsobom sprostredkovať hĺbku vlastnej tvorby prostredníctvom farieb. V tom spočíva dojemné, mystické čaro figurálnych obrazov z rokov 1910 – 1914. Najsilnejšou účinnou látkou ,hypnotickej‘ či ,psychosugestívnej‘ sily, o ktorú sa vo svojej neskorej tvorbe podľa denníkových záznamov usiloval, bola práve farba.“ A áno, farbám sa v tomto období významne venuje aj samotný Mednyánszky, ktorý smelým – majstrovským narábaním so štetcom len podporuje expresívnu silu farebnej škály uplatnenej na oboch predkladaných olejoch. Na jednom sedí tulák so sklonenou hlavou na lavičke v okrovo-tyrkysovo-zelenkavej hmle, na druhom drzo stojí s červenými rukami pri tele i na múre, s tvárou démonicky zmenenou, na modrom rozmaľovanom pozadí s karmínovými šmuhami. Identita týchto „duší“ nie je a ani nechce byť konkrétna. Sú všeobecnou definíciou niečoho pochmúrneho a poľutovaniahodného, platnou dnes i v budúcnosti. Obrazy otrhancov a deklasovaných jedincov sú prítomné v 19. a na začiatku 20. storočia v príbehu umenia každého národa/štátu, no výnimočná, v niečom sebabičujúca presvedčivosť podania tohto motívu sa Mednyánszkemu nedá odoprieť.
Vyššie citovaný Francúz Remacle začína svoju sugestívnu kritiku v Paríži vystavených umelcových obrazov slovami, ktoré sa opierajú o jeho exotický pôvod: „Na jeho Karpatskom cykle vidíme okrem vízie majestátnej, nedotknutej prírody, kde sa vo svojej osihotenosti potĺka uhorský národ a duch uhorskej aristokracie, aj sprvu pokojnejšou sa zdajúcu uhorskú krajinu... Priam prehnaný tragický modernizmus jeho hláv sa zarážajúco podobá na zobrazenia Karpát a ich znepokojujúcu, krvavú náladu...“ Keď Nobelovu cenu za literatúru získal geniálny maďarský spisovateľ László Krasznahorkai, svetová kritika nečakane vyzdvihovala predovšetkým jeho schopnosť uchopiť a veľkolepo opísať beznádejnú, apokalyptickú krajinu a jej obyvateľov. Jeho Melanchólia vzdoru a ešte viac Satanské tango súčasným literárnym jazykom pracujú s tým, čo s najväčšou pravdepodobnosťou Ladislav Mednyánszky zachytával ako výtvarný umelec – s ľuďmi v totálnej biede a duševnej nahote, ktorých mená nepoznáme a ktorých hrozné postavenie, či skôr nezáujem oň, sú našou kolektívnou vinou. ☀ Július Barczi
Publikované: Artmagazin č. 35, s. 18-27. 2010
Zoznam diel autora: