08. December 2026, 19:00
| Poradové číslo: | 80 |
| Odhadovaná cena: | 90 000 – 110 000 € |
| Vyvolávacia cena: | 78 000 € |
Rok: OKOLO 1900
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie
Rozmery: 60 x 90 cm
Značené: Značené vpravo dole venovaním „Klein Dávidnak barátja Mednyánszky“
Popis: Vzťah Ladislava Mednyánszkeho k slovenskej krajine sa utváral a utužoval na niekoľkých úrovniach, pričom tá najvyššia spočívala v chápaní prírody (presnejšie krajiny) ako entity, v ktorej sa zračí ľudská duša so všetkými radostnými i temnými vlastnosťami. Kým v začiatkoch tvorby maliar zobrazoval krajinu objímajúcu ľudí, vytvárajúcu rámec pre život aj s jeho úskaliami, neskôr obrysy hôr mohutnejú, hlboké lesy temnejú a na ľudí odkazujú len sem-tam sa mihotajúce plamene táborových ohňov či dym splývajúci s hustou hmlou. Poučený tými najlepšími zdrojmi poznania o maliarstve prírodných scenérií (Barbizon, Paríž, Mníchov) neváhal v staršom veku pristupovať k plátnam s odvážnymi gestami a s vlastnou sugestívnou interpretáciou videného a zobrazeného. Ak vedľa seba postavíme jeho figurálne štúdie, obrazy hláv tulákov či paholkov a pohľady na štíty Tatier alebo dunajeckú prírodu z obdobia po roku 1896, bezpodmienečne zacítime energiu akcelerovanú presvedčením čerpaným z východných učení a zo životných skúseností, akými príslušníci šľachty tak často nedisponovali.
Mednyánszky bol nadovšetko citlivý a vzdelaný muž, ktorý vďaka svojmu intelektu dokázal chápať dianie okolo seba i v širších súvislostiach. Preto nám mohol sprostredkovať takú verziu krajiny, ktorá ďaleko prekračuje rámce dekoratívnej či dokumentárnej maľby, na akú sme na prelome 19. a 20. storočia zvyknutí. Nebol typom plenérového umelca, svoje diela takmer bez výnimky namaľoval v ateliéri, no dôsledne rozlišoval témy a formáty: vznešené témy boli hodné väčších formátov, menej dôležité obsahy zostávali zachytené na malých plátnach alebo v podobe kresieb. K problémom a motívom sa pritom opakovane vracal, čo nielenže umocňovalo jeho majstrovstvo maľby, ale prehlbovalo aj psychologizujúce námety, ktoré sa ukrývajú za množstvom jeho diel. Inak to nie je ani v prípade excelentnej maľby Vysoké Tatry (tento konkrétny motív sa objavuje s rôznymi názvami, ako sú Štíty a morské oko, Krajina s plesom, dokonca Hory nad Dunajcom a pod.), ktorá v sebe nesie umelcovu múdrosť a jasne komunikuje umelecký program založený na dôslednej analýze prostredia a jeho premien. Mednyánszky na tomto reprezentatívnom plátne vzdal úprimný hold nepodmaniteľnej a veľkej krajine. Na jednej strane nás magneticky priťahuje, na strane druhej vzbudzuje rešpekt svojou tichou, no monumentálnou prítomnosťou. Kritika a umenoveda umelcovým dielam už počas jeho života pripisovali vlastnosti ľudskej duše. Sám sa tomu nebránil, no ak potreboval literárne vyjadriť drsnosť či nepoddajnosť, pomáhal si označeniami implikujúcimi svet zvierat. Ak sa však hlbšie ponoríme do jeho myšlienok vo vetách denníkových záznamov, neubránime sa pocitu, že Mednyánszky nehovorí o bežnej živočíšnej ríši, ale o tvoroch prekračujúcich hranice našej reality: „Čorštín a hora sú červené ako nejaký nebezpečný obrovský zver, v pozadí teplé upršané sivasté nebo.“ Slovenské maliarstvo nesie v sebe od Benkovho „slovenského šoku“ istú mieru falošnej ľúbeznosti postavenej na pestrosti folklóru. Nedokážem sa však ubrániť vnímaniu vlastností, ktoré aj v prípade Mednyánszkeho maliarstva rozpoznala francúzska kritika: baladickosť a mysticizmus vlastný horským – severským národom. Napokon, ani Bazovského či Palugyayove oravské a liptovské motívy nemožno od tejto paralely úplne odstrihnúť, to je však iný príbeh, prerozprávaný cez národné hľadisko.
Mednyánszky, aj keď nepatril k úplne národne ľahostajným obyvateľom monarchie, nevnímal národnosť ako problém či niečo, čo by stálo za výtvarnú zmienku – bol citlivý na ťažké postavenie ľudí a ich lopotu v neľahkých podmienkach horských regiónov. Čo chápal a potreboval zo seba dostať von, je silná emócia zažitá pri početných potulkách či cestách voľnou prírodou – vo dne i v noci, v zime i pod páliacim slnkom. V hlave sa mu spúšťali asociácie, ktoré mali umocňovať akúsi čistú, ale neľútostnú podstatu krajiny – podobne ako v prípade tých nespočetných najbiednejších a vylúčených mužov zachytených na jeho plátnach. Vytváral si k tomu vlastnú teóriu farieb, ktorá však nebola celkom odtrhnutá od výkladu, aký poznáme z klasických dejín umenia, a dokonca ani od toho, s čím prišiel nemecký expresionizmus.
Pozrime sa teda lepšie na predkladané dielo a spolu s autorom vnímajme posolstvo zachytené sebavedomými ťahmi štetcom, vrstvené v svetelných efektoch zapadajúceho slnka nad skorou jeseňou sfarbenými veľhorami. „Je taká hrdzavo-červená, hnedastá, špinavá červená, ktorá najviac dráždi nervy. Je v tejto farbe čosi hrozivé, výnimočné, keď ju obklopuje špinavá šedá alebo teplé farby. Tieto farby sú chaotické. Bezpodmienečne odkazujú na časti zvieracích tiel, a to také, ktoré sú v prvých štádiách rozkladu. Farba hrdzavo-červenej a uschnutej alebo nahnitej krvi ako keby zapaľovala rozkladajúce sa city. Toto je farba väčšiny predátorov... Hodí sa k neľútostným, brutálnym témam.“ Ak aj v danej, inak celkom harmonickej, kompozícii vnímame niečo „neľútostné“, viaže sa to skôr na moment odchádzajúceho slnka a pomaly temnejúcej krajiny, ktorá sa pod rúškom tmy mení na akýsi rozprávkový „... tmavý les s tmavým odrazom na plese. Na tmavej hladine sa zrazu objavili striebristé čiary. Vietor robí brázdy na vode, drobné, volánové vlny.“ Mednyánszky nám však nevnucuje jednostranný pohľad, ostatne nevedel o tom, že jeho denníky sa stanú príručkou vnímania jeho diela. Obraz tiež nie je monochrómny, je posiaty valérmi rôznych pigmentov, ihrajúcich farbičiek a plný, ak chceme, pulzujúceho života v službách snahy o skutočne dôstojný celok.
Ladislav Mednyánszky bol napriek svojmu urodzenému pôvodu pomerne často v nepríjemnej finančnej núdzi, ktorú čiastočne vnímal ako záchranu pred pozemskými nástrahami i ako nástroj splynutia s najnižšími vrstvami, v ktorých sa často a s nefalšovaným záujmom o ich osud pohyboval. Miera, akou sa dokázal angažovať v životoch svojich chránencov, bola obdivuhodná a často starnúceho baróna stála nemalé prostriedky. Od roku 1903 do roku 1918 bol v zmluvnom vzťahu s vydavateľstvom Singer és Wolfner, ktoré malo plniť úlohu dealerov jeho umeleckých diel s priemerným ziskom na úrovni okolo 10 % z predaja. Mednyánszkeho diela a umenie vôbec v tom čase nepatrili k lacným záležitostiam, naopak, jeho reprezentatívne oleje sa predávali za 4 000 až 5 000 vtedajších korún. Priemerný robotnícky zárobok okolo roku 1900 sa pritom pohyboval na úrovni približne 50 korún mesačne. Netreba si to však predstavovať tak, že Mednyázskeho diela sa predávali každý deň a všetky za túto sumu. Mednyánszky žil prakticky z preddavkov od vydavateľstva, ktoré žiadal zväčša prostredníctvom skladníka Dávida Kleina, ktorého Pepi (József) Wolfner a Tamás Henrik Tandlich poverili komunikáciou s maliarom. Zachovalo sa aj pomerne veľa listov (Enigma 34), ktoré Mednyánszky Kleinovi adresoval s najrôznejšími požiadavkami. Raz prosil v mene niekoho, inokedy pre niekoho, a tak sa mu do roku 1914 nazhromaždila dlžoba prekračujúca 40 000 korún, ktorú „splatil“ väčším konvolútom svojich obrazov.
Dobrosrdečný Mednyánszky však priťahoval príživníkov a rôznych žiakov, ktorí mali z jeho láskavosti prospech a často ju priam neskrývane zneužívali. Diskrétnym svedkom posledných takmer pätnástich rokov maliarovho života sa stal už spomínaný Dávid Klein, ktorý sa barónovi zrejme snažil vždy vyjsť v ústrety a pomôcť jemu i jeho zverencom. Odkazujú na to mimoriadne láskavé formulácie z listov, ktoré mu Mednyánszky adresoval, a tiež dve diela, ktoré Klein dostal od umelca do daru za svoju ochotu a služby. Obraz Večerný les sa pôvodne nachádzal v zbierke Maďarskej obchodnej banky a maľbu Vysoké Tatry predkladáme na aktuálnej aukcii. Vzťah Mednyánszkeho a Kleina musel byť skoro dôverný, lebo Mednyánszky ho žiadal o skutočne osobné služby, a to aj v takých ťažkých chvíľach ako boli Vianoce 1906, keď prišiel o svojho milovaného Nyuliho. Nie je vylúčené, že práve našu reprezentatívnu maľbu mu daroval po strate svojej životnej lásky, aby sa zavďačil za láskavosť a pohotovosť, s akou Dávid Klein slúžil jednému z najväčších umelcov konca 19. a začiatku 20. storočia. ☀ Július Barczi
Zoznam diel autora: