STÉLA PRE KAŽDÚ PLANÉTU, Z CYKLU MONOLÓGY

Rok: 1985 – 1989

Proveniencia: ateliér umelca

Technika: Epoxid

Typ diela: Výtvarné umenie

Rozmery: výška 181 cm, prípravný model

Značené: Značené vzadu „Meliš 1985-9“

Popis: O máloktorom umelcovi možno bez námietok a tieňa pochybnosti povedať, že jeho dielo sa nepodobá ničomu okolo seba, že jeho vizuálny svet je pôvodný, a pritom jasne rozpoznateľný. O Jurajovi Melišovi to platí bezo zvyšku. Za viac ako štyri desaťročia, počas ktorých sa venoval sochárstvu, sa stal jednou z najosobitejších postáv výtvarnej scény na Slovensku. Uvzato a tvrdohlavo, s totálnym osobným nasadením, s neobyčajnou vnútornou vášňou a etickou naliehavosťou vytrvalo kráčal za svojím cieľom – nájsť a vyjadriť svoje miesto v umení a čase, ktorý žil. Jeho chápanie sochárstva „sochaného“ z chudobných materiálov, pozbíjaného z holých, nahrubo opracovaných, prepaľovaných, absurdne a vyzývavo pomaľovaných trámov, dosiek, fošní a kmeňov, zdrôtovaných debničiek, hrdzavých plechov, klincov a banálnych objektov každodennosti je v dejinách nášho umenia 20. storočia mimoriadnym (a možno dodnes celkom nedoceneným) vizuálnym gestom.
Emblematickým vyjadrením marazmu zapadajúcej normalizácie sa okolo polovice osemdesiatych rokov stal nový cyklus diel Juraja Meliša, ktorého súčasťou je aj ponúkané dielo. V úlohe umelca sa totiž cítil „byť mŕtvym“ pre spoločnosť, a tak si pre seba objavil motív vlastnej, vopred odliatej „posmrtnej“ masky (z vlastnej tváre mu ju v roku 1982 v dvoch verziách – vážnej a úsmevnej – odlial sochár Juraj Gavula). Maska ako základný motív sochárskeho cyklu Monológy (1984 – 1987) mala viesť k hlbšiemu zamysleniu sa nad osudmi jednotlivca v spoločnosti. Prostredníctvom svojej „mŕtvej“ tváre chcel Meliš zastúpiť človeka i ľudstvo ako také, cez seba spytovať jeho svedomie. V soche Stéla pre každú planétu varioval obrazný princíp, ktorý použil v staršom Autoportréte s Ideou (1980), kde na fotografiu svojej dobromyseľne usmiatej tváre priklincoval na čelo neforemný útržok kartónu s nápisom Idea. Tentoraz si na čelo pribil kus starého plechu a po tvári mu tečú hrdzavé slzy. Nebola to už podobizeň slobodného človeka, ktorého poslanie bude navždy „ukrižované“ ideou, ale fiktívny pomník umelcovi, ktorého nádej už umrela a ktorý sa obetoval vo viere, že jeho obeť neostane nepovšimnutá.
Dielo symbolicky uzatvorilo jedno obdobie dejín spoločnosti a treba povedať, že nádej predsa len mala čoskoro vstať z popola a sochárova symbolická obeť nebola márna. Aj v ďalších dielach z cyklu (Kto je bez viny, Nedokončená, Zlatá idea, Muky moje, Volám štvrtý rozmer, Zázračnosť zrodu, ÚÚÚ..., 1985 – 1986) začleňoval motív masky do rôznych zdanlivo absurdných životných situácií, „oživoval“ ich polemickým, ironickým, sebaironickým a groteskným gestom: hlava bola stlačená v obrovskom lise, do hlavy ste si mohli kopnúť ako do futbalovej lopty, udrieť kladivom alebo s úsmevom odpočúvať. V roku 1986 mohol cyklus dokonca vystaviť, aj keď len na okraji, v kultúrnom a spoločenskom stredisku Rozkvet v bratislavskom Ružinove-Trávnikoch (kurátorom bol Aurel Hrabušický). Ponúkané dielo je prípravným modelom pre Stélu pre každú planétu, ktorá vznikla odliatím do betónu z pôvodnej plastiky v polyesteri. Nemá ešte prvok pribitého textu, ktorý bol dodatočne vytvorený pre definitívnu verziu, ale je mimoriadne vzácne tým, že odhaľuje proces vzniku sochy a pochádza priamo z ateliéru autora. ☀ Katarína Bajcurová

Zoznam diel autora:

Červený dážď I.Moja milá ĽudmilaŽivot zvíťazíHlavaMaskyKolážSochárska kompozíciaZ cyklu "Help"KompozíciaTri napísané maľbyNedotýkať sa!Sochárska štúdiaZ cyklu "Help"Červený dážď II.Ergo sumKolážErgo sumSchodyZ cyklu PredkoviaPozor, ruža!Z cyklu MonológyV KORUNÁCH STROMOVIDEAMELIŠKNIHY, Z CYKLU IDEANIEKRAKATITLÍŠKA (TERČ)PO DIAGONÁLESTÉLA PRE KAŽDÚ PLANÉTU, Z CYKLU MONOLÓGYIDEA IV/A